Stračia nôžka tatranská ( Delphinium oxysepalum )

Taxonómia

Supperregnum (nadríša): Eukaryota
Regnum (ríša): Plantae (rastliny)
Subregnum (podríša): Cormobionta (cievnaté)
Divisio (oddelenie): Magnoliophyta
Classis (trieda): Magnoliopsida
Ordo (rad): Ranunculales (iskerníkovité)
Familia (čeľaď): Ranunculaceae (iskerníkovité)
Subfamilia (podčeľaď): Ranunculoideae
Tribus (skupina): Delphinieae
Genus (rod): Delphinium
Species (druh): Delphinium oxysepalum

Morfológia

Keďže Stračia nôžka tatranská patrí medzi oddelenie Magnoliphyta, má heteromorfnú (rôznotvarú) rodozmenu. Sporofyt prevažuje a vyživuje gametofyt, ktorý je silne redukovaný a úplne závisí od sporofytu. Magnoliphyta sú vývojovo najmladšie, no napriek tomu sú najvyspelejšie. Vznikli z Lyginodendrorastov (latinsky Lyginodendrophyta), ku ktorým patrili fosílne dreviny, kry, liany podobné papradiam (napríklad Liginodendron). Charakteristické je dvojité oplodnenie. To znamená, že po oplodnení sa z vajíčka vyvinie semeno a z piestika plod.
Magnoliopsida sú vývojovo staršie ako Liliopsida, ktoré taktiež paria do oddelenia Magnoliophyta. Sú dvojkličnolistové, koreňovú sústavu tvorí alorízia (hlavný koreň s vedľajšími) a sú druhovo najbohatšie.
Vysokohorské rastliny sú stavbou tela dobre prispôsobené drsným klimatickým podmienkam. Včasne kvitnú, rýchle sa rozvíjajú. Iné sa zoskupujú do vankúšikov. Takto sa chránia pred škodlivými účinkami vetra, zimy i nadmerného prehriatia slnečnými lúčmi.
Stračia nôžka tatranská je desať až šesťdesiat centimetrov vysoká trváca rastlina, ktorej priama, ale častejšie riedko rozkonárená stonka vyrastá z hrubého podzemku. Dolná časť stonky nesie široké, dlaňovito trojdielne až päťdielne tupo zúbkaté listy. Listy majú sieťovitú žilnatinu. Vrchol stonky je od júla do septembra porastený strapcom piatich až pätnástich modrých až fialových kvetov na dlhých stopkách. Kvet je rozlíšený (má zelený kalich- calyx a farebnú korunu- corolla). Každý kvet má dva až štyri centimetre a päť končitých, podlhovastých až kopijovitých bočných kališných lístkov modrofialovej farby. Horný z nich je pretiahnutý do dlhej, na konci zahnutej ostrohy. Korunné lupienky na kvetoch sú brvité, tmavohnedé až černasté. Opeliť ich dokáže iba čmeliak (Bombus terrestris). Plody sú mechúriky, ktoré patria medzi viacsemenné, suché pukavé plody.

Stanovište

Keďže rastlina patrí medzi stenoekné druhy, má úzku ekologickú valenciu, t.z. má slabú prispôsobivosť, alebo toleranciu voči vonkajším podmienkam, ktorým sa rastlina môže prispôsobiť. Je to druh slovenskej flóry rastúcej vo vápencových pohoriach Západných Karpát, tzv. Eucarpatium, t.j. obvod flóry Vysokých Karpát. Nachádza sa od Západných po Belianske Tatry, okrem toho aj v Malej Fatre, Nízkych Tatrách, Chočských vrchoch a Muránskej planine.
Zároveň však Stračia nôžka tatranská patrí k treťohorným reliktom. Vyvinula sa pred poslednou dobou ľadovou a patrí medzi západokarpatské paleoendemity (je to druh endemitu, ktorý je starší a vznikol v treťohorách). Je úplne chráneným druhom. Ohrozujú ju najmä turisti, ktorý ju pre jej vzhľad často vykopávajú. Ako všetky rastliny čeľade iskerníkovitých (Ranunculaceae), kam patrí, obsahuje alkaloidy a je jedovatá, najmä jej semená. V montánnom až subalpínskom pásme rastú i ďalšie druhy stračej nôžky. Napríklad Stračia nôžka vysoká, latinsky Delphinium elatum.
Delphinium oxysepalum hľadáva vlhšie biotopy. Rastie na sutinách žulového, mylonitového i vápencového podkladu. Obľubuje vlhké miesta na brehoch potokov, plies, pri prameništiach, vo vlhkých žľaboch a pod. Svoje životné optimum nacháza v subalpínskom(1000 mnm) až alpínskom(2100 mnm) pásme.