Vrabec domový

Vrabec domový

Sústavy vrabca domového

• Krycia sústava
Vrabcovu kryciu sústavu predstavuje koža, ktorá sa sklada z troch vrstiev:
- pokožka, najvrchnejšia vrstva kože, ktorá vzniká z ektodermi
- zamša, stredná vrstva kože, ktorá vzniká z mezodermi a nachádzajú sa v nej cievy a nervy
- podkožné väzivo, najspodnejšia vrstva kože, ktorá vzniká z endodermi, je zásobárňou podkožného tuku a nachádzajú sa v nej nervové zakončenia

Z derivátov kože má vrabec na svojom tele perie, ktoré je na prvý pohľad nenápadne sfarbené, ale pri detailnejšom pohľade zbadáme pestrosť a to hlavne u samcov.
Šupiny na nohách vrabcom menia farbu podľa ročného obdobia. V zime sú červené, zatiaľ čo v lete majú hnedú farbu. Šupiny chránia vrabcove nohy proti poraneniu.
Na konci prstov má vrabec pazúriki, pomocou ktorých sa dokáže prichytiť na konáre stromov.

• Tráviaca sústava
Vrabcova tráviaca sústava začína v zobáku. Vrabec sa živí najmä semenami rastlín, k čomu má aj prispôsobený zobák. Hltan ďalej posúva potravu do svalnatého žalúdka, kde sa pomocou drobných kamienkov potrava rozdrví. Z tadiaľ prechádza do žlaznatého žalúdka, kde sa potrava trávi. Ďalej pokračuje do čriev, kde sa z potravy odčerpávajú živiny. Sústava končí kloakou, ktorou vrabec vylučuje nestrávené zvyšky potravy.

• Dýchacia sústava
Dýchaciu sústavu vrabca tvoria trubicovité pľúca, ktoré sú prirastené k rebrám. Pľúca vrabca nemajú pľúcne mechúriky, tie su nahradené vzdusnými kapilárami. Tým, že sú pľúca prirastené ku rebrám, pomáhajú vrabcovi udržiavať polohu tela počas letu a nadľahčujú telo vrabca.

• Vylučovacia sústava
Vrabec vylučuje škodlivé látky a nadbytočnú vodu v podobe kyseliny močovej, čo je biela pevná látka, ktorá je nerozpustná vo vode. Vrabec má pravé obličky, v ktorých sa filtrujú škodliviny z tela. Získaná voda sa dostáva naspäť do tela. Vzniká primárny moč, ktorý sa ďalej filtruje cez systém kanálikov, čím vzniká definitivny moč.

Život vrabca domového

Vrabec domový sa v diaľke javí ako nenápadný zavalitý vták, ale pri detailnejšom pohľade, hlavne sa samca, ide o pestre sfarbeného vtáka s krátkym zobákom, pomerne dlhými krídlami, okolo 75mm, a krátkym chvostom. Medzi samcami a samičkami je dobre vyvinutý pohlavný dimorfizmus. Samec má sivú hruď a vrchnú stranu tela má hnedú s čiernymi škvrnami. Od samice ho rozoznáme podľa čiernej škvrny na hrdle a čiernym prúžkom. Samice sú oveľa nenápadnejšie ako samci. Samice sú celé sivohnedé, čo im pomáha skryť sa v období hniezdenia. Mláďatá sú sfarbené rovnako ako samice pre ich bezpečnosť. V lete majú obe pohlavia hnedé nohy, ktoré v zime menia farbu na červenú. Takisto mení svoje sfarbenie aj zobák, ktorý je v lete modročierny a v zime dostáva žltohnedú farbu.

Vrabec domový sa nevyskytuje len v Európe, ale po celom svete. Postupne sa rozširoval spolu s obilím po celom svete. Zámerne bol dovezený do Ameriky, Austrálie a na Nový Zéland. Pôvodne pochádza zrejmä z Malej Ázie alebo z Arabského polostrova, zkadiaľ sa do Európy dostal pred tisíckami rokov. Tak ako aj iné vtáky žijúce v blízkosti ľudí sa vrabec prispôsobil životu v mestách medzi ľudmi, ktorí mu poskytujú úkryt a potravu.

Vrabec domový je stály druh. Aj keď v Dánsku, Severnom Nemecku a v Anglicku bola pozorovaná migrácia vrabcov na juh, presnejšie juhozápad. Presuny dlhšie ako 10 km sa týkajú hlavne mladých vtákov, ktorí asi hľadajú nové miesta k hniezdeniu. Najdlhší zaznamenany presun vrabca domového je 545 km z Nemecka do Francúzska. Najdlhší presun na našom území bol 85 km, pravdepodobne išlo o potulky za zrejúcimi plodmi alebo obilím. Rýchlosť šírenia od Uralu bola odhadnutá na 40 km za rok. Pri umelom vysadení v Amerike to bolo 25 km za rok. Je isté e šírenie vrabcov v Európe bolo urýchlene železničnou dopravou, keď sa vrabce ukrývali v nákladnych vagónoch a tie ich previezli stovky kilometrov.
Celoročne žije v početných, dokonca až stočlenných kŕdľoch. Vrabca domového môžeme pozorovať ako si hoduje na ovocných stromoch, obilí ale tiež na odpadkoch, ktoré za sebou nechávajú ľudia. Nepohŕdnu ani drobným hmyzom. Dospelí jedinci sa kŕmia prevažne semenami rastlín, na čo maju prispôsobeny aj zobák. Mláďatá sú však kŕmené drobným hmyzom. Do piatich dní je to mäkký hmyz, pozdejšie sa korisť zväčšuje, ale rodičia tvrdé časti odstraňujú. Vrabec si dokáže osvojiť rôzne spôsobi získavania potravy, ako napríklad vyberanie hmyzu z pavucích sietí, alebo z mriežok chladičov aut. Potrava vrabca je dostatočne energeticky bohatá, preto sa nemusí zaoberať kŕmenim a môže rozvíjať zložité sociálne vzťahy.

Vrabec môže mať ročne 2-4 vrhy. Hniezdo si stavia pod odkvapy v puklinách múrov alebo v hustých porastoch okolo domu. O neuveritelnej prispôsobivosti vrabcov svedčí aj prípad vrabcom žijúcich v uhoľných doloch v Yorkshire 600 m pod zemským povrchom. Vrabce boli odkázané na potravu ktorú tam doniesli baníci. Aj ked boli rodičia pozorovaný pri love hmyzu okolo lámp, mláďatá sa dospelosti nedožili. Väčsinou hniezdi na jednom mieste viac párov, hlavne na miestach kde sú ustajnené hospodárske zvieratá a vrabcovi sa ujde dostatok potravy. V mestách kde je potravy menej sú hniezda osobitne.

Hniezda sú väčšinou len kôpky vetvičiek vystlané trávou, neupravené, do čoho vzniklo aj prirovnanie k neupraveným, strapatým vlasom. V prípade že je hniezdo na strome, ale v inom hustom poraste, hniezdo je starostlivejšie upravené do guľovitého tvaru. Často býva veľmi agresívny a obsadzuje miesta iných vtákov, napríklad lastovičiek. V jednom vrhu môže zniesť 5-6 škvrnitých vajec s priemerom 2 cm. Na vajciach sa striedajú obidvaja rodičia 14 dní. Vyliahnuté mláďatá nemajú páperie, ale hneď im rastie perie dospelého vtáka. Mláďatá opúštajú hniezdo uz ako 17 denné.

V minulosti, keď sa vrabec živil výlučne obilím, predstavoval pre poľnohospodárstvo taký vážny problém, že si to ani nedokážeme predstaviť. Niekoľkosto členné kŕdle sa na skonku leta prichádzali podeliť s farmármi o ich úrodu. Hlavne pre ľudí hospodáriacich na menšej ploche to musela byť katastrofa. Nešlo len o kontumáciu vrabcov, ale aj o znehodnotenie plodín. Rozhádzané zrno, vylúpané makovice, poodštipované púčiky ovocnýc stromov a obzobaná klíčiaca zelenina. Okrem toho obyvatelia ťažko znášali aj agresívne správanie vrabca voči iným vtákom a hlučnosť a znečistenie, ktoré bolo v miestach kde vrabce žili - všade.

Tak sa nedá čudovať, že naši predkovia sa pri ničení vrabcov prehnanou citlivosťou nezaťažovali. Za čias Márie Terézie bola dokonca vypísaná odmena za každého zabitého vrabca, pozdejšie bolo dokonca zabíjanie vrabcou úradne nariadené. Postavenie vrabca v minulosti sa dá vydedukovať aj z úryvku z príručky „Chraňme ptactvo“ z roku 1947 :

„Nejlepší prostředek, jak zabrániti jeho přílišnému rozmnožení je pravidelné vybírání hnízd, které provádíme od polovice května až do srpna. Skutečně velká čísla zničených vrabců přináší pouze hromadný odchyt mladých vrabců. Jako obzvláště se k tomu účelu hodící lze doporučiti Schwingovu lapací klec. Není potom žádnou zvláštností, chytíme-li za den 20–30 ptáků. Vrabce chytáme od června do října a chycené omráčíme a usmrtíme buď rozdrcením lebky kladivem na tvrdé podložce nebo rychlým utržením hlavy“

Pri takomto masovom „vyvražďovaní vrabcov sa dalo čakať, že vrabec sa dostane až na stoli obyvateľov, o čom svedčí aj recept zo stredovekej kuchárskej knihy :

„Ulovenému vrabci uřízneme nohy, křídla u konce kosti loketní a krk blízko těla. Stáhneme kožku, počínajíce u krku, pak prořízneme tělo od krku podle páteře a kolem
noh k ocasu a odstraníme vnitřnosti. Chceme-li vrabce smažit na pánvičce, použijeme jen prsíček, ježto se při tomto způsobu úpravy ostatní části příliš scvrknou a seschnou. Nejlépe chutnají vrabci pečení na rožni nebo smažení na másle.“

Lena ťažko si teraz dokážeme predstaviť vyžívanie sa v zabíjaní a konzumovaní vrabcov. Ak by Vás predsa niečo také napadlo, berte v úvahu, že na našom územi bola pri vrabcoch zistená vysoká kontaminácia organochlorovými zlúčeninami, čo má za následok aj poruchy v rozmnožovaní vrabcov. Možno aj preto sa počet vrabcov enormne zmenšuje. Nie len odborníci ale aj oči lajikov si určite všimli, že vrabcov je čím ďalej, menej. Nie sú však dostupné presnejšie čisla o počte vrabcov v minulosti a teraz, preto sa nedá určiť ako rýchlo vrabce miznú.

Vo fínsku sa partia vedcov rozhodla sledovať vrabce a sčítavať ich pri krmítkach v zime. Pokles zaznamenali začiatkom sedemdesiatych rokov a za nasledujúcich 25 rokov počet vrabcov klesol o 60 %. Na základe tejto skutočnosti sa vrabec dostal vo Fínsku medzi vtáky, ktoré je nutné sledovať. V Británii patrí vrabec domový ešte stále medzi škodcov, ale už je pripravený plán s vyvesením búdok a sčítavaním vrabcov. K tomuto viedlo enormné, dokonca až 90 % né zníženie početností mestských populácií vrabcov za posledných 20 rokov. Počet vrabcov na našom územi klesá už od začiatku devädesiatych rokov s malou prestávkou koncom devädesiatych rokov. Tieto výsledky však môžu byť veľmi nadhodnotené, kvôli nesprávnej metóde sčitovania vrabcov.

Prečo začali vlastne vrabce z miest ubúdať? Vrabec je závyslí na zdrojoch potravy v okruhu 500m. Vrabcovi vyhovovali neupravené prakové porasty s hustými kríkmi, ktoré z miest takmer zmizli. Tak isto zmizli aj dvory plné domácej hydiny, popri ktorej sa vrabec priživoval. Zmizli aj staré domy s popukaními stenami, ktoré vrabcovi poskytovali úkryt a miesto na hniezdenie. Dnešné parky sú stavané skôr s estetickým zámerom, trávniky ošetrené tak, aby nezarastali burinou, ktorá bola zdrojom potravy pre vtáky. Voda odvádzaná rovno do kanalizácie. Takto vzniká biologicky „sterilné“ prostredie, kvôli ktorému musia vrabce prekonávať väčšie vzdialenosti na ceste za potravou a stúpa riziko, že sa sami stanú korisťou alebo obeťou áut či sklenných plôch. Vrabcovi tak isto neprospieva aj fakt, že osamotený život je pre takého spoločenského vtáka ako je vrabec nemysliteľný. Stráca všetky výhody kolektívnej bezpečnosti a stáva sa lahšou korisťou pre dravcov.

Straty v počtoch vrabcov v centre miest bol nahradzovaný sťahovaním vrabcov z okrajov miest, ale aj tieto populácie vrabcov sa začali zmenšovať. Tak isto ubúda aj vrabcov na vidieku. Postupné znižovanie živočísnej výroby ovplyvnilo život vrabcov aj v dedinách. Ako pomaly zaniká stará generácia, miznú s ňou aj posledné malé chovy hydiny, holubov a ďalších zvierat. Ľudia sa sťahujú do miest, dediny sa vyľudňujú a aj pripadní noví obyvatelia dedín menia staré hospodárske domy na svoje moderné sídla. Vysádzajú exotické rastliny, ktoré pre prežitie potrebujú záhradnú chémiu. Larvy drobného hmyzu sa nedokážu vyvinuť do takého štádia, aby ich vrabce mohli skonzumovať. Jednym z dôvodov znižovania počtu vrabcov je určite aj hladovanie vtákov cez zimné mesiace. Obilie býva čoraz častejšie vysiate už na jeseň, nezostávajú strniská zo zvyškami potravy a pri transporte obilia už nie su také veľké straty ako v minulosti a vtáky majú problém s takým nedostatkom potravy prežiť.