Biologické predpoklady založenia rodiny

Biologické predpoklady založenia rodiny, vplyv genetických faktorov pri plnení biologicko-reprodukčnej funkcie rodiny

Biologicko-reprodukčná funkcia rodiny al. biologicky-sexuálna, zabezpečuje základne bio-psychické potreby muža a ženy (intímny styk, ľúbostné prežívanie...). Zabezpečuje aj zachovanie ľudského rodu. Jej dobré fungovanie je teda dôležité pre šťastie a spokojnosť manželského páru ale aj pre spoločnosť, lebo zabezpečuje generačnú nadväznosť.

Generačnú nadväznosť teda zabezpečuje rozmnožovanie-reprodukcia. Rozmnožovanie je teda základný životný proces, pri ktorom existujúce rodičovské jedince vytvárajú nové jedince, svoje potomstvo.

Biologický význam rozmnožovania spočíva:
- V zabezpečení nepretržitosti života na Zemi, pretože vyrovnáva úbytok organizmov spôsobovaný prirodzenou smrťou
- V generáciách potomkov udržiava aj novovzniknuté znaky a vlastnosti
- V uplatňovaní zákonov dedičnosti

Zákonitosti dedičnosti a premenlivosti skúma biologická vedná disciplína genetika.
Za zakladateľa tejto vedy sa považuje brnenský mních Ján Gregor Mendel, ktorý už v roku 1865 ako prvý zverejnil 3 zákl. genetické pravidlá. Jeho pravidlá sa overili a potvrdili až v roku 1900 a tento rok sa považuje za rok vzniku genetiky ako vedy.

Základnými genetickými pojmami sú:
Dedičnosť:
je to schopnosť živých organizmov uchovať súbor informácii o znakoch a vlastnostiach rodičov a ďalej ho odovzdávať svojim potomkom

Premenlivosť:
je to schopnosť živých organizmov meniť zdedenú genetickú informáciu. Tie informácie sa môžu meniť vplyvom vonkajších alebo vnútorných podmienok

Gén:
gén je úsek makromolekuly DNA, ktorý nesie v sebe informáciu pre vytvorenie určitého znaku alebo vlastnosti

Genotyp:
je to súbor všetkých génov jedného organizmu

Fenotyp:
je to vonkajší vzhľad jedinca, teda všetky tie znaky a vlastností z genotypu, ktoré sa navonok prejavia

Alela:
každí gén má dva zložky, skladá sa teda z dvoch častí (od otca a od matky). Tieto časti génu označujeme ako alely

Homozygot:
je to jedinec, ktorý v géne pre jednu vlastnosť alebo znak dostal od rodičov rovnaké alely

Heterozygot:
je jedinec, ktorý má v géne rozdielne alely
Dominantný znak:
heterozygotný jedinec navonok vykazuje ten jeden znak z dvojice, ktoré tvoria gén. Tento znak, ktorý je prevládajúci označujeme za dominantný

Recesívny znak:
je slabší znak z dvojice, ktoré tvoria gén. V homozygotnom človek sa prejaví i tento znak. Recesívny znak sa vo fenotype prejaví len v homozygotnom stave.

Kríženie
Genetika je experimentálna veda, ktorá na štúdium zákonitosti dedičnosti využíva najmä pokusné metódy. Z týchto metód je najčastejšie kríženie.
Kríženie označujeme znakom x, rodičovských jedincov P, dominantný znak A (veľkými písmenami), recesívny a (malými písmenkami). Generáciu potomkov F s indexom podľa poradia (f1...)

Štruktúra DNA
Látka, ktorá tvorí hmotnú podstatu génu sa nazýva kyselina deoxiribonukleová. Nachádza sa v jadre každej bunky a vytvára útvary, ktoré nazývame chromozómy.
DNA pozostáva z:
Dvoch dlhých vlákien, ktoré sú navzájom pospájané vodíkovými väzbami, priestorovo sa stáčajú a vytvárajú dvojzávitnicu – špirálu. Každé vlákno nukleovej kyseliny sa skladá z menších úsekov nukleotitov. Každí nukleotid je troj zložkový:

Deoxyribóza
Zvyšok kyseliny fosforečnej
Tieto dve sú v každom nukleotide rovnaké

Dusíkatá báza, ktorá môže byť prítomná vo 4 fázach:
- adenín
- tymín
- guanín
- cytronín

Medzi týmito látkami existuje tzv. komplemetarita, čo znamená že sa dokážu spájať len podľa predpisu A-T;T-A;C-G;G-C
Poradie dusíkatých báz v nukl. kyseline DNA určuje v konečnom dôsledku poradie aminokyselín z ktorých sa v bunkách tvoria bielkoviny. Tento proces označujeme ako syntéza bielkovín a praktický pozostáva z dvoch procesov:

prepis – transkripcia : keď sa poradie nukleotidov DNA prepisuje do poradia nukleotidov RNA, tak aby sa zachoval daný genetický kód
preklad – translácia : kde poradie nukleotidov RNA určuje v bunke poradie aminokyselín, ktoré vytvárajú príslušné bielkoviny

Mendelové pravidlá:

pravidlo uniformity:
Ak krížime dvoch homozygotných rodičov z ktorých jeden je dominantný a druhý recesívny potom F1 má rovnaký genotyp aj fenotyp
pravidlo o štiepnych pomeroch:
Ak krížime rodičov (heterozygotných) v danom znaku nová generácia potomkov sa rozštiepi v pomere:
Genotyp: 1:1 (50:50%)
Fenotyp: 3:1 (75:25%)

pravidlo voľnej kombinovateľnosti vlôh:
Je to pravidlo, ktoré platí pre vzájomne kríženie heterozygotov pričom ,berieme do úvahy dva alebo viac znakov. Novovzniknuté generácie potom môžu vytvárať nové formy jedincov podľa tzv. „kombinačného štvorca“ V konečnom dôsledku sa vytvárajú úplne nové generácie.
Mutácie
DNA má pomerne stálu štruktúru, no napriek tomu môže podliehať rozličným zmenám. Do molekuly DNA sa môže chybne zabudovať pár nukleotidov naviac alebo naopak z molekuly DNA niektorí pár vypadne a môže dôjsť k chybnej zámene jednotlivých typov nukleotidov. Niekedy sa takéto zmeny fenotypov vôbec neprejavia, častejšie však majú za následok trvalú zmenu príslušnej dedičnej vlastnosti, ktorá je riadená postihnutým úsekom DNA. Tieto náhle dedičné zmeny nazývame mutácie.

Mutácie vznikajú pôsobením najrozličnejších fyzikálnych činiteľov (žiarenie, prudké zmeny teplôt, zmeny koncentrácie vodíkových iónov v prostredí) a najmä najrozličnejších chemických látok. Zmeny postihujúce štruktúru iba jedného génu sa nazývajú génové mutácie. Pojmom mutácia však zvyčajne označujeme, napr. štruktúrne poškodenia a prestavby chromozómov. Takéto zmeny potom nazývame chromozómové mutácie. Mutačné zmeny môžu postihnúť aj súbor chromozómov ako celok. Keďže súbor všetkých génov na chromozómoch nazývame génom, tieto mutácie sa ďalej označujú ako génové mutácie. Mutácie sa všeobecne považujú za hlavnú príčinu evolučného rozrôznenia živých organizmov.

Uplatnením mutácii dochádzalo pri evolúcii živej hmoty k zmenám vo vlastnostiach už existujúcich organizmov, ku vzniku nových vlastností a účinkom prírodného výberu aj ku strate vlastností, ktoré boli v danom živ. prostredí nevyhovujúce. V súčasnosti sa veľmi študujú aj záporne stránky mutačného procesu, lebo z rozvoja civilizácie sa do ŽP v značnej miere dostávajú najrozličnejšie škodliviny napr. priemyselné exhaláty, splodiny spaľovacích motorov, chemické odpady, postreky proti poľným škodcom a pod., ktoré sú pre živé organizmy veľmi nebezpečnými mutagénmi.
Sú tým nebezpečnejšie čím väčšie percento poškodenia môžeme zaznamenať nielen na jedincovi ale aj na ich potomkoch a v ďalších generáciách