Ginkgo Biloba (Ginko dvojlaločné)
- najdlhšie prežívajúci druh stromu
V súčasnom období je jediným žijúcim zástupcom monotypického rodu, čeľade a triedy patriacej do veľkej skupiny nahosemenných, ktorých začiatky siahajú až do prvohôr (pred 300 miliónmi rokov), ich výskyt vrcholí v druhohorách (pred 160 miliónmi rokov)a v treťoho-rách začínajú ubúdať. Skamenelé zbytky tohto rodu boli nájdené na mnohých miestach Európy, Ázie, Severnej Ameriky a dokonca aj v Grónsku.
Začínajúce ochladenie, prehlbujúce sa zvlášť v treťohorách, viedlo k zániku čeľade ginkovitých, a iba jediný predstaviteľ – ginko biloba – si našiel prirodzený azyl na území juhovýchodnej Číny v pohorí Tianmu Shan, kde rastie spolu s ďalšími ihličnatými a listnatými stromami. Mnohí odborníci sa domnievajú, že rozvoj čeľade ginkovitých už v druhohorách umožnil vtedajší rozvoj gigantických bylinožravých jašterov – dinosaurov. Dnes je ginko označené za relikt treťohôr a anglický prírodovedec Charles Robert Darwin ho označil za „živú skamenelinu“. Ginko je zatrieďované medzi ihličnany a je v skutočnosti jediným pozostatkom skupiny rastlín primitívnejších ako ihličnany.
Tento záhadný strom pre Európu objavil v roku 1690 lekár holandského veľvyslanectva Engelbert Kämpfer (1651 - 1716) v japonskom meste Nagasaki.
Číňania ginko nazývajú Yin Xing, čo v preklade znamená „strieborný plod“. Tento strom má v Číne aj iné názvy – Icho, Ginnan, Pakgor, Paikua Su, Ya-chiao(kačacia noha), Gong Sun Shu (strom deduška a vnuka). Japonský názov Ginkyo sa prekladá ako „strieborná marhuľa“. Tak sa nazývajú aj plody ginka, predávané v japonských obchodoch.
Do Európy bolo ginko dovezené v roku 1727 a rýchlo sa stalo módou a ozdobou každej botanickej záhrady. Už v roku 1784 bolo ginko prevezené aj do Severnej Ameriky, kde sa často pestuje v parkoch a záhradách. Ginko je strom dorastajúci do výšky 40 metrov, dožívajúci sa až 2000 rokov. Je to dvojdomý strom. Korunu má kužeľovitú, u samčích jedincov býva štíhlejšia, u samičích košatejšia. Kôru má hladkú, sivú, pomerne rýchlo sa meniacu na hnedosivú borku, ktorá je rozpukaná. Na konároch má veľmi skrátené konáriky so zväzočkami matne zelených, vejárovitých dvojlaločných listov, ktoré sa v jeseni sfarbujú na žlto.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie