Extrémne životné prostredia - púšť

Hraničné životné podmienky

Púšť:
Púšť nie je iba veľká kopa piesku. Nachádzajú sa tu štrkoviská, kamenné moria, ale aj pieskové oblasti, ktoré sa neustále menia. Duny púštne kopce sa neustále pohybujú podľa toho ako fúka vietor. Púšte sa stále zväčšujú niektoré o 100 m2 ,ale sú púšte kde rozloha narastie aj o 4000 km2 ročne. Toto zaujímavé životné prostredie sa nachádza v oblastiach s málo zrážkami menej než 250 mm ročne. Voda sa nachádza v podzemí v mieste, kde sa povrch znižuje vznikajú oázy. Cez deň sú limitované teplotou ktorá sa tu pohybuje okolo 30-60 stupňov výnimkou nie sú ani 70 stupňové teploty. Naopak v noci sa teploty znižujú aj o 20 - 30 stupňov niekedy klesnú pod bod mrazu. Vznikajú tu silné vetry a púštne búrky s rýchlosťou vetra až 60 km.

Rastlinstvo:
Rastlinstvo púšte je obmedzené zrážkami. Sukulentné rastliny napr. kaktusy, majú hrubé listy z ktorých sa tak rýchlo neodparuje voda. Niektoré rastliny majú namiesto listov tŕne a veľmi dlhé korene. Zvláštne sú aj semená niektorých púštnych rastlín, pretože dokážu čakať na dážď v zemi aj niekoľko rokov. Potom v priebehu niekoľkých dní vyklíčia, zakvitnú a zvädnú.

Palma ďatlová (Phoenix dactylfera):
Darí sa jej pri vysokých teplotách a dostatku vlahy ideálne podmienky má pri oázach. Dorastá do výšky 30 metrov. Má veľmi dlhé listy, ktoré rastú na vrchu palmi. Je schopná vyprodukovať až 100 kg plodov ročne. Plody majú žltú, červenú, alebo aj čiernu farbu. Počas dozrievania sú ďatle stále viac šťavnaté. Aby nevyschli vylučujú lepkavú cukornatú sťavu. Okrem plodov sa využíva aj kmeň a listy na stavbu príbytkov domorodcov.
Kaktusy (cactaceae):
Prispôsobili sa zmenou metabolizmu, tvaru a stavby teľa. Vytvorili si zásobné pletivá schopné zadržiavať a zhromažďovať väčšie množstvo vody keď je nedostatok vlahy. Kaktusy si túto vodu ukladajú do zrubnutej časti teľa-stonka. Niektoré aj do koreňov rod Lophora. Telo kaktusu je v podstate zhrubnutá stonka rozličných tvarov:

Strate vody sa bránia vytváraním hrubých ochranných vrstiev na povrchu tela nap. vosku, alebo ukrývajú časti svojho tela pod povrchom terénu rod Ariocarpusy. Alebo pokrývajú vrchné orgány tŕňmi, trichómami alebo vrstvou vaty, ktorá slúži ako výborná izolácia a filter proti účinkom slnečného žiarenia.

Druhy tŕňov:
Koreň: je tá časť rastliny, ktorá zabezpečuje príjem vody, minerálov, živín a zabezpečuje stabilitu rastliny v pôde. Je často aj zásobným orgánom. Mnohé druhy majú koreň zrubnatelí a dužinatý. Takéto repovité korene majú rody Lophophory. Iné druhy majú korene tenké a dlhé, ktoré sa rozrastajú do široka.

Živočíchy:
S podnebím súvisí aj život zvierat na púšti. Sú to viac nočné zvieratá, ktoré sa tak vyhnú vysokým denným teplotám, prípadne sú stavbou tela prispôsobené životu v púští. Typické sú hady a drobné hlodavce. Štrkáč rožkatý, púštna líška, jež ušatý, púštny potkan - veľké uši
Fenek (Fennecus zerda)
Je to cicavec, ktorý ožíva prevažne v noci. Horúci deň trávi v hlbokých podzemných dierach, ktoré si sám vyhrabáva v piesočných dunách. Aj keď je príbuzný líške žije fenek veľmi spoločensky. Často si svoje nory prepojuje a potom žije dokonca 15 fenkov pohromade. Dominantný samec býva vodcom skupiny. Veľké uši neslúžia iba na zachytenie aj tých najslabších zvukov ale najme na vyrovnanie teploty tela. Na ich konci je dokonale prekrvený ušný bolec, ktorým uniká teplo z tela. Na lov sa fenek vyberá v noci. Živý sa hlavne mäsitou potravou ako sú malé hlodavce a hmyz, ale nepohrdne ani bobulami a veľmi má rad ďatle.

Štrkáč rožkatý:
Žije v oblastiach so sypkým pieskom, kde sa pohybuje v tvare písmena S. To mu pomáha aby sa nezabáral do piesku.

Ťava dvojhrbá (Camelus bactrianus)
Patrí medzi párnokopytníky. Je veľmi dobre pripôsobená životu v púšti. Bez vody vydrží niekoľko mesiacov. Vo svojom hrbe si ukladá tuky. Nie vodu ako si mnohý myslia, ktore dokáže premeniť na vodu. Z 50kg tuku dokáže vytvoriť 50kg vody. Má dlhé mihalnice a zatvárateľné nozdry, ktoré ju chránia pred púštnymi búrkami. Voľne v prírode žije už málo jedincov väčšina zvierat bola zdomácnená. Človek ju začal využívať pred viac ako 3000 rokmi pred naším letopočtom.