4.2.1 Zmena zdravotného správania
Zmena zdravotného správania je vari najväčším problémom, pred ktorým stoja psycholó-govia zdravia. Prostredníctvom viacerých modelov sa nám do istej miery podarilo porozumieť viacerým silám, ktoré vplývajú na správanie človeka súvisiace s jeho zdravím. Rozhodujúcou skúškou každého modelu správania je, či môže viesť k účinným metódam zmeny správania. Kľúčové je slovo účinné, , lebo metóda, ktorá v skutočnosti nedokáže do určitého výrazného stupňa správanie zmeniť, nepomôže v prevencii alebo pri liečbe zdravotných ťažkostí. Na-šťastie psychológovia vyvinuli mnohé metódy, ktoré sú aspoň čiastočne účinné. Väčšina ú-činných metód zameraných na zmenu správania vychádza z teórie učenia reaktívnym a operačným podmieňovaním. Prístupy behaviorálnej modifikácie použité na zmenu správa-nia súvisiaceho so zdravím boli vo všeobecnosti oveľa účinnejšie než iné prístupy. Vždy však nepomohli. Preto zostáva ešte veľký priestor na zdokonalenie týchto metód. Výskum v tejto oblasti neustáva a psychológia zdravia sa tak stáva príťažlivou a dynamickou disciplínou.
4.2.2 Zmena správania sebausmerňovaním
Cieľom stratégie zmeny správania sebausmerňovaním je oboznámiť ľudí s prostriedkami potrebnými na zmenu vlastného správania. Toto úsilie sa však môže zdať zbytočné, keďže vo všeobecnosti sa predpokladá, že ten, kto chce zmeniť svoje konanie, to aj urobí. Je možné, že osobitné techniky nie sú potrebné. Prístup zmeny správania sebausmerňovaním vyvinuli experti na behaviorálnu modifikáciu. Ich cieľom bolo naučiť ľudí, ktorí majú problémy, ako aplikovať účinné metódy posilnenia v ich vlastnom živote. Bandurova sociálna kognitívna teória a jeho teória sociálneho učenia vyzdvihujúce tak vplyvy prostredia, ako aj vplyvy na správanie, podnietili vypracovanie mnohých metód zmeny správania sebausmerňovaním.
Matarazzov pojem behaviorálneho zdravia prízvukuje, že za svoje vlastné správanie sme zodpovední a nie sme skutočne zdraví dovtedy, kým nám spôsoby nášho správania nepomá-hajú znížiť riziká choroby a úrazov. Zmena správania sebausmerňovaním poskytuje metódy, ako našu zodpovednosť uviesť do života. Použitím týchto metód môžeme naše správanie dostať pod kontrolu a urobiť zmeny, ktoré sú pre naše zdravie prospešné.
Ak by sme tieto metódy nepoužili, ťažko by sme uspeli v našom úsilí. Mahoney a Arnkoff rozlišujú päť druhov metód zmeny správania sebausmerňovaním. Často sa s nimi stretávame pod názvami techniky sebaovládania, sebaregulácie alebo sebakontroly. Tieto termíny však vyjadrujú to isté. Sú to metódy:
1. sebamonitorovanie
2. stanovenie cieľa
3. podnetová kontrola
4. sebaposilnenie
5. precvičovanie správania
4.3 STRES A JEHO PREKONÁVANIE
Jednou z najťažších otázok problematiky stresu je presná definícia toho, čo to vlastne stres je. O strese alebo o stresovom zážitku možno uvažovať prinajmenšom z dvoch hľadísk. Po prvé, na stres možno nazerať ako na impulz k reakcii. V tomto zmysle ho možno pokladať z príčinu. Ak sa stres chápe takto, obyčajne sa označuje ako stresor. Po druhé, o strese možno uvažovať ako o účinku. V tomto prípade sa označuje ako stresová reakcia. Stresová reakcia sa skladá z relatívne ustáleného súboru psychologických a biologických schém. V skutočnosti ani stresory ani stresová reakcia nie sú od seba izolované. Naopak, skôr sa vzájomne posil-ňujú a vytvárajú stresový zážitok. Stresory sa definujú ako podnety rozličného druhu, ktoré od organizmu vyžadujú, aby sa adaptoval, či prispôsobil. Táto adaptácia alebo prispôsobenie sa nazýva stresovou reakciou. Pretože väčšina modelov stresu ráta so spätnou väzbou alebo in-terakciou medzi stresovou reakciou a stresorom, je toto uvažovanie v bludnom kruhu zámerné. Ak napríklad niekomu podáme adrenalín a navodíme situáciu, v ktorej sú prítomné znaky úzkosti, pravdepodobne aj naša osoba bude pociťovať úzkosť. Naopak, tá istá osoba, ktorej podáme adrenalín a bude medzi šťastnými osobami, bude tiež uvádzať, že je šťastná. Rozliční ľudia odpovedajú na stresové situácie rozličným spôsobom. Ten istý podnet môže vyvolať stresovú situáciu u jedného jednotlivca, no u druhého nie. To značí, že existujú určité indivi-duálne rozdiely. Individuálne rozdiely sú tým rozhodujúcim aspektom, ktorý v súčasnosti viaže pozornosť na stres a jeho prekonávanie. Stresová reakcia vzniká zložitou interakciou medzi fyziologickými aktivitami, kognitívnymi procesmi a behaviorálnymi odpoveďami. Stresová reakcia v podstate uvádza do činnosti sympatické a parasympatické vetvy autonómneho nervového systému. Tieto odpovede môžu mať samy osebe vplyv na niektoré ukazovatele zdravotného stavu, napríklad na funkcie srdca a pľúc. Nevysvetľujú však zmeny v individuálnej náchylnosti na iné poruchy, napríklad na účinky vírusov alebo na nádorové ochorenia.
Hlavný predpoklad, ktorý vychádza z pozorovania vzťahu medzi nepriaznivými životnými zážitkami a zdravotným stavom, spo-číva v tom, že stres potláča funkciu imunitného systému. Poznáme dva typy imunologickej reakcie: humorálna a bunková. Pri humorálnych reakciách, ktoré prebiehajú rýchlejšie, ide o uvoľňovanie imunoglobulínov preto, aby sa zneškodnili bakteriálne toxíny a aby sa podpo-rila fagocytóza. Bunková imunita pracuje pomalšie a zodpovedá za obranu organizmu proti rakovinovým bunkám, vírusom a baktériám.
