Stručne o teóriách účinku liečiv
Skoro súčasne so vznikom prvých syntetických liečiv koncom minulého storočia sa zjavovali aj prvé hypotézy a teórie vysvetľujúce liečebné pôsobenie týchto látok. V začiatkoch syntézy sa nové liečivá pripravovali obmenami chemickej štruktúry základnej prírodnej látky, a preto sa všetka pozornosť sústredila na chemickú štruktúru ako jediný faktor, ktorý rozhoduje o účinku. Táto celkom mechanistická teória vykladala pôsobenie liečiva ako výsledok vzájomného vplyvu určitých atómov alebo atómových zoskupení, a nie ako účinok celej molekuly. Časom sa vyvinul ďalší názor: liečivá väčšinou nepôsobia rovnako na celý organizmus, ale diferencujú sa; niektoré sa ukladajú vo väčšom množstve v jednom orgáne, iné v druhom. Neskôr sa presadzovala teória výberového vychytávania určitých látok niektorými orgánmi, a to z kolujúcich telových tekutín. Tieto dva názory dlhé roky prevládali v klasickej farmakológii a farmakoterapii. Na základe poznatkov experimentálnej farmakológie sa kryštalizovala predstava tvarove prispôsobeného miesta - prijímateľa s vysokým vzťahom k farmakodynamicky pôsobiacim látkam. A tak sa v spojitosti s chemickou skladbou vyvinula neuroreceptorová teória. Zvyčajne sa pripodobňovala zámke s viacerými kľúčmi, z ktorých však iba niektoré možno do zámky vsunúť, a pritom nimi aj odomknúť; ostatné kľúče sa síce takisto dajú zasunúť, ale nemožno nimi otvoriť. Zasunutý kľúč však bráni vniknutiu správneho kľúča. V prenesenom zmysle možno povedať, že nevznikajú určité biologické reakcie organizmu, ktoré by inak mohli prebehnúť. V súčasnej fáze výskumu zameraného na sledovanie vzťahov medzi určitou biologicky aktívnou látkou a predpokladaným receptorom ako podnetov na rozvinutie biologického efektu, ktorý by sa mohol využiť v praxi, prebieha množstvo pokusných prác a intenzívne sa zhromažďujú získané poznatky. Potrvá ešte nejaký čas, kým sa tieto otázky doriešia, ale už teraz je jasné, že vyriešenie nastolených otázok prehĺbi naše znalosti o biosfére a rozšíri poznatky o vzájomných vzťahoch medzi liečivami a živým organizmom.

Účinky liekov
Liek spôsobuje v organizme funkčné i morfologické zmeny. Účinok liekov je veľmi pestrý čo do kvality i do kvantity a býva výsledkom jednoduchých, niekedy však aj zložitých až neprehľadných pochodov.

Systematické triedenie liekov možno robiť podľa toho, na ktorú funkciu, prípadne na ktorý orgán pôsobí liek najvýraznejšie, čiže kde je ťažisko jeho liečebného účinku.
Lieky môžu účinkovať m i e s t n e, výlučne v oblasti, kde sa aplikovali, no ak sa ich účinok rozvíja až po vstrebaní, pôsobia c e l k o v e. Účinok lieku môže byť p r i a m y, keď dokázateľne pôsobí na tkanivo, ktoré na jeho prítomnosť odpovedá zmenou činnosti príslušnej funkcie, alebo n e p r i a m y, keď výsledná zmena vzniká prostredníctvom iného, obyčajne funkčne vyššieho orgánu, na ktoré liečivo pôsobí. Z liečebnej stránky sa pri liekoch rozoznávajú účinky h l a v n é a v e d ľ a j š i e, pričom hlavné sa ešte delia na základné a pomocné. Vedľajšie účinky môžu byť relatívne nežiadúce a absolútne nežiadúce. Medzi absolútne nežiadúcimi je neznášanlivosť a jedovatosť. Hlavné a vedľajšie účinky liečiv treba posudzovať vždy s ohľadom na situáciu a vo vzájomnej dialektickej súvislosti s indikáciou. Lekár musí vychádzať z predpokladu, že všetky liečivá majú vedľajšie účinky a všetky lieky sú vo väčších ako terapeutických dávkach vlastne jedovaté. Pri posúdení ich hodnoty je potom dôležité, ako často, do akej miery a v akej forme sa prejavujú vedľajšie účinky vzhľadom na terapeutickú účinnosť a na závažnosť liečenej choroby. Rozsah hlavných a vedľajších účinkov, a najmä ich vzájomný pomer určuje vhodnosť lieku pri určitom ochorení. Všetky tendencie pri výskume nových liečiv smerujú k tomu, aby liečivá mali čo najmenšie toxické pôsobenie.
Liečivá môžu vyvolať aj otravu (akútnu alebo chronickú), ktorá vzniká po vysokých alebo dlhšie podávaných dávkach a ktorá sa dá zvyčajne vyvolať z vystupňovaných hlavných a vedľajších účinkov. Hlavné i vedľajšie účinky môžu byť buď okamžité, alebo oneskorené; v tejto súvislosti sa hovorí o latencii, t. j. o čase, ktorý uplynie od podania lieku o začiatok liečebného účinku. Čas latencie sa dá niekedy rátať na minúty, inokedy na hodiny, ba i dni a týždne. Je to dosť relatívny pojem, lebo i krátka latencia môže byť v niektorých prípadoch pridlhá.

Dávky liekov
Dávka je množstvo lieku, ktorý sa podá chorému. Od nej závisí účinok lieku. Lekár podľa účinku rozlišuje terapeutickú, toxickú a smrteľnú dávku.
T e r a p e u t i c k á d á v k a môže byť prahová, stredná alebo maximálna. Dávky sú stanovené na základe klinických skúseností a prakticky pri každom lieku sú iné. Maximálna dávka predstavuje také množstvo liečiva, ktoré zvyčajne nevyvoláva ešte príznaky otravy; v závažných prípadoch ju možno prekročiť.
T o x i c k á d á v k a vyvoláva už zreteľné príznaky otravy. S m r t e ľ n á d á v k a môže byť prahová, stredná alebo maximálna (minimálna je smrteľná iba v niektorých prípadoch, maximálna vo všetkých).

Stredná smrteľná dávka sa určuje pokusne a označuje sa ako LD , čo predstavuje dávku, ktorá za 24 hodín usmrtí 50 % pokusných zvierat. Dávky sa ďalej rozlišujú podľa podávaného množstva:
- jednotlivá dávka
- denná dávka
- dávka na celú liečbu
- plná dávka - liečivo sa podá v jednej dávke
- nárazová dávka (osobitná modifikácia plnej dávky slúžiaca na rýchle dosiahnutie vysokej koncentrácie liečiva v organizme, teda maximálnej účinnosti)
- nasycovacia dávka - po nej nastáva optimálne nasýtenie organizmu liečivom
- udržovacia dávka - po nasýtení organizmu liečivom udržuje jeho hladinu na stálej výške
- zmenšená dávka - podávajú sa menšie množstvá, ale tak často, aby sa za deň dosiahla stanovená denná dávka

Látková premena a vylučovanie liekov
Len čo sa liek vstrebe, rozdelí sa do rozličných tkanív nerovnomerne podľa svojej afinity, ktorá môže závisieť od rozpustnosti látky v tuku alebo vo vode, od priepustnosti bunkových blán tkanív a od zásobovania orgánu krvou. Schopnosť niektorých liečiv prenikať priamo do určitých orgánov a tkanív niekedy vyplýva z ich fyzikálno-chemických vlastností. Lieky obiehajú a účinkujú v organizme buď nezmenené, alebo sa organizmom pozmeňujú. Látková premena ovplyvňuje účinok väčšiny liekov. Rozkladom sa môže účinok lieku nielen oslabiť, ale až celkom zrušiť, prípadne naopak - rozklad môže jeho účinky podmieňovať. Celkom osobitnú skupinu tvoria lieky, ktoré sa skoro vôbec nevstrebávajú ani nerozkladajú, a predsa sú účinné. Sú to známe mechanické preháňadlá.
Zloženie liečiva sa môže zmeniť hneď v ústnej dutine, ale predovšetkým v tráviacich ústrojoch, kde naň pôsobia rozličné enzýmy. Najčastejšie sú však zmeny liečiva v pečeni (barbituráty, niektoré hormóny, alkohol...). Od tejto detoxikačnej činnosti pečene závisí potom aj dĺžka účinku liečiva a jeho jedovatosť. Zmeny v liečive vyvoláva i osobitný ochranný systém organizmu, rozmiestnený po celom tele. Tento systém môže vyrobiť protilátky voči niektorým bielkovinovým liečivám, čím sa ich účinok znižuje. No tento systém môže mnohé liečivá aj celkom zneškodniť. Skrátka, liečivá podliehajú v organizme chemickým zmenám spočívajúcim v okysličovaní, redukovaní, neutralizácii, odbúravaní, a opätovnom skladaní a pod.
Z organizmu sa lieky vylučujú buď nezmenené, alebo rozložené, prípadne pozmenené. Najčastejšie sa vylučujú močom. Obličky tu teda zastávajú hlavnú funkciu. Vylučované látky ich môžu aj poškodiť. Vylučovanie obličkami sa dá uľahčiť zvýšeným prívodom tekutín a močopudnými látkami. Inokedy sa v záujme liečby ich vylučovanie spomaľuje látkami pôsobiacimi proti diuréze.

Lieky sa vylučujú i sliznicou tráviacich ústrojov. Vie sa taktiež o vylučovaní ťažkých kovov slinnými žľazami. Veľmi rýchle a účinné je vylučovanie pľúcami, ktorými sa vypudzujú najmä prchavé látky. Zriedkavé nie je ani vylučovanie žlčou, materinským mliekom, potom a kožnými mazmi.
Poznanie spôsobu vylučovania má všeobecný liečivý význam, ale predovšetkým toxikologický dosah.
Nepríjemné komplikácie v liečbe môžu vzniknúť, ak sa liek z organizmu nedostatočne odstraňuje a ak sa hromadí v tkanivách. Opakované, hoci iba malé dávky zapríčiňujú v týchto prípadoch otravy. Kumulácia nastáva vtedy, ak predchádzajúca dávka ešte nedoznela, no účinkom sa už spája s novou dávkou. Hladina lieku v organizme sa tak neustále zvyšuje od prahovej dávky až po škodlivú. Rýchlosť a intenzita samootravy závisí od veľkosti dávok, dĺžky intervalov medzi nimi a od citlivosti organizmu. Kumulácia nie je však vždy záporným javom. Schopnosť hromadiť sa v organizme pomáha dosiahnuť potrebnú optimálnu hladinu lieku v krvi a tkanivách a udržiavať ju potom už len malými dávkami. Účinnosť liekov sa často definuje biologickým polčasom, ktorý udáva, za aký čas sa v organizme zníži hladina podávanej látky na polovicu východiskovej hodnoty. Tento číselný údaj je potom základom usmerneného dávkovania.

V skratke o vnímavosti organizmu na liečivá
Musí sa zdôrazniť, že odpoveď organizmu na liek je súborná, lebo vyplýva zo zložitosti rozličných vzájomných vzťahov. Preto účinok lieku závisí aj od stavu organizmu, od jeho celkového vývoja a dispozície, od výživy a metabolizmu, ale aj od činnosti vyššej nervovej sústavy a od prípadných chorobných zmien.
Odpoveď organizmu na podaný liek býva zväčša v medziach normy a očakávaného liečebného účinku (norgomerická reakcia). Jeho opakom je paradoxná reakcia. Popri tom sa stretávame s reakciami, ktoré vyplývajú zo zníženej vnímavosti voči liekom : je to buď hypergická reakcia, ktorá sa od normergickej líši len znížením účinku, alebo anergická reakcia, pri ktorej sa účinok lieku vôbec neprejaví. Dochádza i k stavom nadmerne zvýšenej vnímavosti voči lieku (hyperergická reakcia); od nich sa však kvalitatívne odlišuje neznášanlivosť voči lieku (alergická reakcia).
Časom sa citlivosť na liečivá mení. Všeobecne možno povedať, že v krajných obdobiach ľudského veku - v detskom a v stareckom - je znášanlivosť nižšia, a preto sa vyžaduje opatrnejšie dávkovanie. Ženy sú na lieky zvyčajnejšie citlivejšie ako muži, takisto i na jedy, a to najmä pri mesačnom krvácaní.

O účinku môže rozhodovať aj čas podania lieku;
ráno a dopoludnia býva citlivosť vyššia ako popoludní.
Je známe, že zvieratá so silným typom nervovej činnosti, s vyrovnanou bilanciou vzruch a útlmu, prejavujú vyššiu odolnosť voči liekom a jedom. A naopak platí vzťah - čím slabšie typy nervovej sústavy, tým väčšia vnímavosť, ktorá si vynucuje zníženie dávky liečiva.
Pri výbere liečiva a voľbe dávky treba brať do úvahy chorobný stav organizmu. Choroba je výsledkom komplikovaných vzťahov vznikajúcich medzi rozličnými sústavami organizmu a sprevádzaných úsilím o vyrovnanie, čo sa raz darí, inokedy nie. Mimoriadne okolnosti a dlhotrvajúca záťaž oslabujú organizmus, menia citlivosť na vonkajšie i vnútorné prostredie a znižujú odolnosť. Vnímavosť na lieky pri chorobe všeobecne stúpa.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Liečivá a organizmus