Rastliny si pred použitím na liečebné ciele zvyčajne vyžadujú úpravu, po ktorej sa dajú lepšie použiť ako liek. Túto úpravu kedysi zaisťovali lekári. V období antiky niektorí z nich boli súčasne aj lekárnikmi. Existovali vtedy aj pracovníci, ktorí pripravovali lieky pre lekárov podľa ich predpisov. Proti ich nie vždy serióznym manipuláciám vystúpil známy Galenos, autor mnohých odborných diel (z jeho 131 lekárskych kníh sa zachovalo 83). Jeho spisy mimoriadne vplývali na celý lekárenský stredovek. Galenos zaviedol predpis a názvy dodnes platných a používaných prípravkov. Prvá lekáreň v našom chápaní vznikla v 8. st. v Bagdade. Činnosť lekára sa postupne zameriavala iba na stanovenie diagnózy a liečebného postupu. Prípravou liekov sa preto zaoberala osobitná skupina ľudí - lekárnici. Keďže každý z nich postupoval sprvoti podľa vlastných predstáv a schopností, bolo treba vypracovať jednotné predpisy liekovej prípravy, a tak na začiatku novoveku vznikali zbierky predpisov záväzné pre všetky zariadenia, kde sa pripravovali lieky. Tieto zbierky a nazývali Compendia dispensatoria a neskôr sa pre ne zaužíval názov liekopis. V dnešnom zmysle je liekopis dielo normatívneho charakteru, záväzné pre ten štát, v ktorom ho vypracovali a vydali. Zaväzuje všetkých, ktorí predpisujú, vyrábajú a kontrolujú liečivé prípravky a lieky, aby dodržiavali stanovené výrobné postupy, ako aj kvalitatívne kritériá.
Liekopisy jednotlivých štátov sa obsahovo zameriavajú na špecifické domáce potreby, a preto sa rozsahom i náplňou navzájom líšia. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) sa pokúša zjednotiť liekopisy na medzinárodnej základni. a preto vydáva Medzinárodný liekopis; prvý zväzok 1. vydania vyšiel r. 1951.