Ako hladké svaly označujeme tie, ktoré nemajú priečne pruhovanie. Majú veľký klinický význam, pretože sa podiaľajú na funkcii mnohých orgánov - žalúdok, črevá, močový mechúr, žlčník, pošva, bronchy a v cievach podstatne prispieva k regulácii krvného obehu.

Hladká svalovina obsahuje filamenty aktínu a taktiež určitý druh myozínu, ale chýba členenie do sarkomér (a tým aj priečne pruhovanie) a tubulárny systém.
Membránový potenciál hladkého svalu väčšinou nie je stabilný ale mení sa rytmicky s nízkou frekvenciou a amplitúdou (napr. žalúdok-črevo 3-15/min a 10-20mV). Ak prekročí pomalá vlna pri depolarizácii určitý prahový potenciál, vzniknú tak salvy akčných potenciálov (hroty - spikes), ktorých počet a frekvencia je tým väčšia, čím výraznejšia je spontánna pomalá depolarzácia. Asi 150 ms po takomto hrote nasleduje pomaly nabiehajúca a ustupujúca kontrakcia, ktorá dosiahne maximum až po 500 alebo viac ms. Čím viac hrotov sa vyskytuje, tým dlhšie sa kontrakcia udržuje, pričom v porovnaní s kostrovým svalstvom nastáva splývanie svalových trhnutí už pri veľmi nízkých frekvenciách hrotov (tetanus - maximálne možná kontrakcia motorickej jednotky). Hladká svalovina je tak trvalo v stave viac alebo menej silnej kontrakcie tonus.

Podobne ako aj u iných svalov je membránový potenciál hladkého svalu určovaný predovšetkým gradientom K+. Kontrakciu hladkého svalu vyvoláva influx Ca2+ (pravdepodobne z ECT), pričom úlohu troponínu v hladkom svalstve pravdepldobne preberá kalmodulin.

Podľa spôsobu aktivácie môžme rozlíšiť dva druhy hladkej svaloviny:

1. Hladké svaly vnútorných orgánov
ako sú žalúdok, črevo, močový mechúr, ureter, uterus. Ich svalové bunky sú väčšinou vzájomne spojené mostíkmi (gap junctions), ktoré sú veľmi priepustné pre ióny. Podráždenie vzniká autonómne v skupine svalových buniek (z časti v pacemakeroch), ktoré spontánne depolarizujú a odtiaľ sa šíri prostredníctvom gap júnctions celým bunkovým spoločenstvom (sval typu "single unit"). Kontrakcia týchto svalov je teda nezávislá na vonkajších nervových impulzoch a často dlhšiu dobu viac menej pretrváva - myogénny tonus.
Preťaženie svalu vyvoláva depolarizáciu a tak zvyšuje tonus. K tomuto typu svalov patrí aj svalovina krvných ciev.

Ich kontrakcia vyvolaná roztiahnutím je jedným z mechanizmov autoregulácie prekrvenia.

2.Druhý typ hladkej svaloviny
sa nachádza taktiež vo väčšine krvných ciev, ale aj v chámovode, v ris a corpus ciliare. Tu vzniká menšie podráždenie v svale samotnom, ale skôr pochádza od autonómnych (vegetatívnych) nervov - neurogénny tonus.
Tomuto typu haldkého svalstva chýba "gap junctions", takže podráždenie zostáva obmedzené na príslušnú "motorickú jednotku" (sval typu "multi unit").

Hladké svalstvo ovplyvňujú okrem acetylcholínu a noradrelínu z autonómnyhc nervových zakončení aj hormóny. Tak napr. svalovina uteru reaguje na estrogény, progesterón a oxytocín, svalovina ciev na histamín, angiotenzín II, vazopresín, serotonín, bradykinín ...

Taktiež pre hladkú svalovinu je možné stanoviť krivku vyjadrujúcu vzťah dĺžka/napätie, avšak pritom sa ukáže, že napätie pri nezmenenom preťažení trvale klesá. Táto vlastnosť je označována ako plasticita. Iba takto je možné pochopiť napr. veľkú kapacitu močového mechúra, napätie jeho steny (a tlak vo vnútri) stúpne podstatne len vtedy, keď je mechúr takmer plný, takže až potom je signalizované "nutkanie na močenie".

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk