Spoločenstvá vodných nádrží a tokov

Rastlinné spoločenstvá vodných nádrží a tokov
Čo je to spoločenstvo?
Spoločenstvo (biocenóza) je súhrnný názov pre všetky organizmy (rastliny, živočíchy, mikroorganizmy, človek), ktoré osídľujú určité územie a sú spojené určitými vzťahmi medzi sebou, ale aj medzi prostredím.
Súbor živočíchov sa nazýva zoocenóza a súbor rastlín sa nazýva fytocenóza. Vedný odbor zaoberajúci sa zákonitosťami týchto vzťahov je biocenológia. Určitá biocenóza žije na prirodzenom, istými ekologickými faktormi charakterizovanom, ohraničenom priestore – biotope (napr. rašelinisko, vodný tok, smrekový les atď.)
Organizmy schopné rásť len v podmienkach určitých vlastností sú ekoelementy (rastliny vlhkomilné, slanomilné a pod.). Kultúrnu biocenózu reprezentuje pestovateľský zásah človeka. Biocenóza je podmienená vlastnosťami prostredia (klimatickými, pôdnymi a topografickými).


Zástupcovia rastlinných spoločenstiev vodných nádrží a tokov.
Na väčšine vodných nádrží môžeme pozorovať šesť výrazných zón, ktoré sa od najhlbšej vody smerom k brehu uplatňujú takto:
1. pásmo mikrofytov, reprezentované najmä vodnými riasami
2. ponorené makrofyty, kde hlavnú úlohu majú chary
3. pásmo širokolistých, ponorených (i plávajúcich) červenavcov
4. rastlinné zoskupenia s listami plávajúcimi na vode
5. pásmo vysokých bylín reprezentované napr. trsťou obyčajnou
6. pásmo kolísavej príbrežnej vody

Okrem týchto rastlín zoskupených do zreteľných zón sú na vodnej hladine skoro vždy rastliny, ktoré nemožno zaradiť do žiadnej skupiny, pretože nie sú pripútané ku dnu (nezakoreňujú v podklade).

Do spoločenstva rastlín vodných nádrží a tokov patria hydrofyty, t. j. rastliny, ktoré sú trvalo viazané na vodné prostredie. Vlhkomilné rastliny – hygrofyty sa vyznačujú niektorými fyziologickými a ekologickými zvláštnosťami. Väčšina vodných rastlín patrí medzi kozmopolitné druhy t. j. druhy rozšírené na príslušných stanovištiach takmer na celom svete. Táto vlastnosť sa zdôvodňuje jednotnosťou a pomernou stabilitou podmienok vo vode, kde sa kolísanie klimatických faktorov neprejavuje tak nápadne ako v terestrických podmienkach. Zaujímavé sú aj mnohé ich morfologické prispôsobenia sa životnému prostrediu (slabo vyvinutý koreňový systém, mnohotvarosť listov, vzdušné kanáliky v spodných vrstvách pletiva, prevaha vegetatívneho rozmnožovania nad pohlavným atď.).

Charakteristickou vlastnosťou najlepšie viditeľnou pri takomto type spoločenstva je zarastanie vôd.

Spočíva v postupnom zanášaní vodných nádrží odumretými časťami rastlín, na ktorých sa usádzajú ďalšie druhy.





Medzi zástupcov patria napr. niektoré druhy rias.

Oddelenie: Zelené riasy (Chlorophyta)
Od ostatných rias sa zreteľne odlišujú. Majú rovnaké zelené farbivo (chlorofyl) jako vyššie zelené rastliny a ich asimilačným produktom je škrob. Tieto spoločné vlastnosti poukazujú, že dnešné vyššie rastliny majú pôvod v zelených riasach. Rozmnožujú sa vegetatívne rozpadom stielky, nepohlavnými výtrusmi alebo aj pohlavne. Vyznačujú sa tiež rodozmenou, t. j. striedaním pohlavnej a nepohlavnej generácie. Väčšinou žijú v sladkých vodách, menej už v mori. Majú zástupcov od bičíkatých foriem rias cez slizovité, bunkové, vláknité až po stielkaté, ktoré majú stielku často rozdelenú na asimilujúcu, osovú a zakoreňujúcu časť.

Trieda: Vlastné zelené riasy (Chlorophyceae).
Môžu žiť jednotlivo, alebo vytvárajú kolónie, prípadne môžu vytvárať cenóbie.
Z tejto triedy sú najznámejšie druhy:
Rod: Váľač (Volvox)
Druh: Váľač guľovitý (Volvox globator) je sladkovodným druhom, ktorý vytvára guľovité kolónie.
Rod: Žabí vlas (Cladophora)
Druh: Žabí vlas zväzkovitý (Cladophora glomerata) má bohato rozvetvenú stielku. Rastie v mierne tečúcich a stojatých vodách.

Trieda: Spájavé riasy (spájavky) (Conjugatopsida)
Spájavé riasy sú jednobunkové, alebo viacbunkové vláknité sladkovodné riasy. Charakteristické je pre ne pohlavné rozmnožovanie spájaním (konjugáciou). Najprv sa k sebe priblížia k sebe dve vlákna, spoja sa slizom a medzi dvoma bunkami susedných vlákien sa vytvoria cytoplazmatické mostíky, ktoré spojením vytvoria kanálik. Bunkové blany sa rozpustia a obsah bunky sa preleje do druhého vlákna. Vznikne zygota, z ktorej vyklíči nové vlákno. Najznámejší druh je s p i r o g y r a a veľké množstvo ozdobných rias, ktoré tvoria fytoplanktón.

Trieda: Chary (Charophyta)
Svojím vonkajším vzhľadom sa podobajú prasličkám. Je to izolovaná skupina rias, má stielku rozdelenú na nepravé korene, byľ tvorenú článkami a uzlinami. Z uzlín vyrastajú praslenovite konáriky. Dosahujú výšku až 50 cm. Rozmnožujú sa vegetatívne i pohlavne. Samičie pohlavné orgány sú zárodočníky (archegóniá), samčie plemeníčky (anterídiá). Rastú v stojatých, alebo v mierne tečúcich vodách s bahnistým a piesočným podkladom. Bunkové steny sú inkrustované vápnikom. Sú vhodné napríklad ako hnojivo. Na dne rybníkov a jazier rastie c h a r a (Chara) a n i t e l a (Nitella).

Zelené riasy sú rastlinami budúcnosti. Veľký význam majú ako zdroj kyslíka, ako zdroj vitamínov a niektoré produkujú antibiotiká.

Môžu sa pestovať po celý rok, rýchle sa rozmnožujú a majú krátke vegetačné obdobie. Pokusne sa dosiahla úroda 700 kg hmoty na 1 ha za 1 deň. Obsahujú 7-75% bielkovín v sušine.


Oddelenie: Červené riasy (Rhodophyta)
Patria do červenej vývojovej vetvy. Majú kombináciu chlorofylu a,d. Obsahujú červené farbivo fykoerytrín a fykocyanín. Patria sem aj druhy sladkovodné, ale aj druhy morské. Typická je pre nich vláknitá a pletivová stielka. Vyživujú sa autotrofne. Produktom fotosyntézy je florideový škrob. Fykoerytrín im umožňuje žiť vo veľkých hĺbkach. Rozmnožujú sa výtrusmi i pohlavne. Častá je u nich rodozmena.
V horských potokoch rastie ž a b i e s e m ä (Batrachospermum moniliforme) podobné nakladeným vajíčkam.


K zástupcom takéhoto typu spoločenstva nepatria len niektoré druhy rias, ale aj niektoré druhy rastlín s čeľadí: vŕbovité, sitinovité, šachorovité, kosatcovité, ale aj niektoré druhy burinatých tráv.

Čeľaď: Vŕbovité (Salicaceae)
Sú dvojdomé kry a stromy. Kvety sú usporiadané v jahňadách a plod je tobolka. Semená majú chĺpky (páperie), ktoré slúži ako lietacie zariadenie. Často sa rozmnožujú vegetatívne. Sú to rýchlorastúce dreviny, ktoré sa vysadzujú okolo riek na spevňovanie brehov, do parkov, okolo ciest atď. Drevo sa používa na výrobu celulózy a zápaliek. Vŕbová kôra obsahuje horký salicín používaný v lekárstve.
Rod: Vŕba (Salix)
Druh: Vŕba rakyta (Salix caprea) je ker alebo strom so širokými listami, na spodnej strane plstnatými. Samčie jahňady sú žlté, samičie sivé. Rastie na vlhkých miestach hlavne v okolí riek a na vlhkých lúkach.
Druh: Vŕba košikárska (Salix viminalis) je ker alebo strom s dlhými úzkymi, na spodnej strane chlpatými listami. Má pružné konáre, ktoré sa používajú na výrobu košov.
Rod: Topoľ (Populus)
Druh: Topoľ biely (Populus alba) je ker alebo strom s laločnatými, na spodnej strane bieloplsnatými listami. Vyžaduje si vlhkejšie stanovište.

Čeľaď: Kosatcovité (Iridaceae)
Sú trváce rastliny s podzemkami alebo hľuzami a s čiarkovitými, niekedy mečovitými dvojradými listami. Majú len tri tyčinky a spodný semenník. Plodom je tobolka.
Rod: Kosatec (Iris)
Druh: Kosatec žltý (Iris pseudacorus) je trváca rastlina so žltými kvetmi, ktorá rastie na vlhkých miestach a je zákonom chránená.
Čeľaď: Sitinovité (Juncaceae)
Sú vlhkomilné rastliny, ktoré sa podobajú trávam, avšak nemajú kolienka. Byle sú priame, oblé, vyplnené vzdušným pletivom (aerenchýnom – parenchymatické pletivo s veľkými medzibunkovými priestormi vyplnenými vzduchom). Listy sú úzke, čiarkovité alebo oblé.

Kvety sú pravidelné, trojpočetné, usporiadané vo vrcholíkovitom súkvetí. Plodom je tobolka.
Rod: Sitina (Juncus)
Druh: Sitina kĺbikatá (Juncus conglomeratus) je trváca trsnatá rastlina. Bezlistá os je vyplnená stržňom. Listy sú oblé a podobajú sa byli. Súkvetie je na strane osi stiahnuté do kĺbika. Rastie na vlhkých miestach (najmä okraje vodných plôch, menej už na mokrých lúkach.
Druh: Sitina stisnutá (Juncus compressus) patrí medzi trváce rastliny s plochými listami, ktoré majú otvorené listové pošvy. Rastie na vlhkých miestach, násypoch atď.

Čeľaď: Šechorovité (Cyperaceae)
Podobajú sa trávam, nemajú však kolienka. Osi sú trojhranné, vyplnené stržňom. Listy sú úzke, štetinovité a majú pošvu. Kvety sú obojpohlavné alebo jednopohlavné. Okvetie chýba alebo je premenené na štetinky. Kvety sú usporiadané do kláskov, ktoré ďalej vytvárajú rôzne súkvetia (klas, strapec a pod.). Opeľujú sa vetrom. Plod je nažka. Často rastú pospolite a tvoria súvislé porasty na kyslých, mokrých ,málo výživných pôdach, na rašeliniskách, brehoch vôd a pod. Bunkové blany sú prestúpené SiO2, takže ako krmivo sú vhodné. Spolu s už spomínanými sitinami sa označujú ako kyslé trávy.

Rod: Ostrica (Carex)
Druh: Ostrica lišacia (Carex vulpina) je trváca, až 90 cm vysoká rastlina. Na vrchole trojhrannej osi je pretrhávaný klas. Rastie na vlhkých miestach od nížin do hôr.
Rod: Páperník (Eriophorum)
Druh: Páperník úzkolistý (Eriophorum angustifolium) má štetinaté okvetie, ktoré sa v období zrelosti mení na jemné vlákna, ktoré pokrývajú nažku. Rastie na vlhkých stanovištiach.
Rod: Škripina (Scirpus)
Druh: Škripina lesná (Scirpus silvaticus) je trváca až 90 cm vysoká rastlina s obojpohlavnými kvetmi v zelenom klase. Rastie na brehoch vôd, v kroviskách a pod.

Medzi zástupcov triedy jednoklíčnolistových patrí t r s ť o b y č a j n á (Phragmites communis), ktorá je trvácou 4m vysokou trávou s plazivým podzemkom. Rastie hlavne na okrajoch vôd, na vlhkých lúkach atď.