Toto spôsobuje určité oddelenie medicínsky orientovaného výskumu od hlavného prúdu základného výskumu v biológii a môže prechodne pôsobiť aj negatívne na medicínsku prax.
Epigenéza a medicína.
Súčasná situácia v medicíne vychádza z presvedčenia, že väčšina chorôb človeka je liečitelná a tým že sa aj predlži priemerná dĺžka života. Biologicky sa považuje dlžka života za druhove špecifickú - Američania udávajú že sa blížia k priemernému veku 85 rokov. Nemožno očakávať, že pokroky v samotnej molekulárnej genetike toto predĺžia,nakoľko tzv. monogenne podmienené choroby (teda choroby zapríčinené iba jedným génom) zostávajú na stabilnej úrovni a predstavujú len 2% zo všetkých známych chorôb.Väčšina znakov človeka a teda aj choroby sú podmienené multifaktoriálne,čiže sú polygenické (podmienené viacerými génmi) a teda sú mimo dosahu bežných techník súčasnej molekulárnej genetiky. Tu opäť treba uviesť skúsenosti z bunkových a molekulárne-embryologických štúdií, že samotný genetický prístup nemôže poskytnúť dostatočný obraz o komplexných fenotypoch (t.j.stav človeka ako ho vidíme). Tento typ štúdií predstavuje nie genetické, ale bunkové odpovede na vývojové prostredie, v ktorom je odpoveď genotypu výrazne pod lokálnym vplyvom. Takáto situácia, ktorá síce je dobre pozorovateľná (aj keď menej detajlne známa) sa nazýva ako epigenetické zmeny na rozdiel od bežne známych genetických zmien počas vývoja organizmu.
(Presnejšia definícia epigenézy je že za vývoj sú síce zodpovedné gény,ale na jeho priebeh a konečný výsledok majú vplyv vonkajšie činitele).
Existujú 3 typy aktivity, ktoré určujú komplexné fenotypy organizmu. Prvý je monogénný, t.j. jeden gén podmieňuje jeden znak. Z chorôb človeka sem patrí kosáčikovitá (sickle cell) anémia a Duchennová muskulárna dystrofia. Druhá forma sa nazýva polygénna, ktorá označuje fakt, že fenotyp je určený mnohými spolupôsobiacimi génmi. Ten tretí typ je už spomínaný epigenetický, ktorý môže zahŕňať obidva predchádzajúce, monogénné aj multigénné spolu s vonkajšou (environmentálnou) signalizáciou. Táto epigenéza teda predstavuje úroveň komplexity, ktorá okrem génov a vonkajších signálov zahŕňa aj individuálnu skúsenosť organizmu. Epigenéza samozrejme uznáva hlavný smer biológie, ale veľmi zvýrazňuje environmentálné interakcie. Pre naše účely sú však pojmy polygénny a epigenéza synonýmne.
Je tiež dôležité rozlišovať aditívne od neaditívnych vlastností biologických systémov. Zdôrazňovanie genetickej stránky v súčasnom výskume môže viesť tiež k oddelovaniu účinku génov od účinkov prostredia. Toto sa môže objaviť obzvlášť v tom medicínskom výskume, ktorý používa hlavne novú DNA-rekombinantnú technológiu a zvášť keď sa používa v kombinácii s vyhodnocovaním výsledkov štatistickou analýzou variancie (ANOVA).