Pre hodnotenie komplexných znakov človeka z epigenetických štúdií je metóda ANOVA nevhodná, napriek skutočnosti, že vo väčšine experimetálnych výskumoch patrí ANOVA k najlepším. Súvisí to so závermi súčasného biomedicínskeho výskumu ktorý vychádza z predpokladu, že všetky neinfekčné choroby ako aj mortalita sú geneticky podmienené a že pokrok v molekulárnej biológii prináša plynulé zlepšenie kontroly chorôb ako aj dĺžky života. Doterajšie výsledky z celulárnej aj molekulovej biológie však dosiaľ toto nepotvrdzujú a svedčia o tom, že hlavné súčasné choroby, t.j. kardiovaskulárne aj nádorové ( a nájmä zhubné) nie sú jednoznačne genetické a preto genetická analýza alebo génová terapia tu majú len veľmi obmedzenú aplikáciu. Súčasne však epidemiologické a iné štúdie naznačujú, že sa tu jedná o interakcie epigenetických adaptácií s rizikovými faktormi v spôsobe života a s prostredím ako s podstatnými zložkami zodpovednými za naše najčastejšie choroby a starobu.
Biomedicínsky výskum.
Moderný biomedicínský výskum chorôb zrejme bude potrebovať už aj iné zameranie než má súčasná základná biológia. Terajšie zjednodušené genetické hypotézy bude nutné rozšíriť o adaptačné alebo evolučné hypotézy,nájmä v oblasti vzťahu medzi vekom a chorobami.
Adaptačné hypotézy zrejme budú musieť vychádzať z niekoľkých iných princípov, ktoré sú teraz moderne v tieni genetických úspechov. Sú to nasledovné fakty: 1.) genóm človeka je silne zafixovaný (konzervatívny), je adaptívny a je funkčný 2.) ku strate biologickej funkcie dochádza hlavne pri náhlych zmenách v prostredí, ktoré nie sú kompenzované adekvátnymi genetickými zmenami, lebo tieto su pomalšie (tzv. maladaptácie) a tento prístup by mohol viesť k bezmocnému determinizmu. 3.) biotechnologický (metodický) pokrok zdravia sa teraz zameral na zásahy do génov. Tento však predstavuje zásahy iba do monogeneticky podmienených chorôb. Ale tieto predstavujú v súčasnosti menej ako 2% všetkých chorôb človeka. Tento prístup teda nemožno aplikovať na zvyšných 98% chorôb človeka, kde o chybách v genóme zatiaľ niet poznatkov. 4.) z toho vyplýva, že zameranie moderného biomedicínskeho snaženia sa musí preto orientovať na pochopenie toho životného prostredia, ktoré bolo adekvátne a aktuálne počas evolúcie genómu človeka.
Súčasné moderné zameranie biomedicínskeho výskumu je genetické. Toto je zásadný rozdiel od začiatku stočia, kedy hlavný problém predstavovali choroby infekčné.