V prvej časti sme si predstavili jedovatých živočíchov, ktoré nemajú kostru - bezstavovce. Dnes sa zoznámime s ich kostenými príbuznými – stavovcami.
V minulom čísle sme spomenuli štvorzubca. Jed tejto ryby je 200 000 ráz silnejší, ako je kurare, smrteľný jed, ktorý sa získava zo stromov a používa sa na napúšťanie šípov. Štvorzubce obývajú Červené more, Indický a Tichý oceán. Rybie ikry, krv, vnútornosti, a v menšej miere, aj koža, ob-sahuje jed. Nie viac ako 0,1 gramu stačí k zabitiu dospelého človeka za menej ako 20 minút.
V štrbinách koralových útesov v Indickom a Tichom oceáne žije pestrofarebná ryba, nazývaná aj „levia ryba.“ Jej plutvy sú predĺžené do dlhých výbežkov a tvoria tak zdanlivú hrivu. Pterois voli-tans má však v týchto výbežkoch jedové tŕne, ktorými spôsobuje bolestivé zranenia. Jed spôsobuje zvracanie, problémy s dýchaním, no smrť je zriedkavá.

Zradná krása
V našich predstavách sa nám pri slove žaba vybaví čosi slizké, smradľavé a škaredé. No v tropických lesoch Strednej a Južnej Ameriky žijú skutočne unikátne žabie „princezné.“ Tieto len 2 – 5 cm veľké žabky, pripomínajúce našu rosničku, sú sfarbené rôznymi pestrými farbami. Avšak táto krása môže byť už na dotyk smrteľná. Ak sa jed dostane do tela obeti, zablokuje prenášače ner-vových impulzov, čím sa zastaví činnosť srdca a nastáva smrť. Na povrch kože totiž vylučujú ner-vový jed, ktorého 1 gram by stačil na usmrtenie niekoľkých tisícok ľudí!
Účinky žabieho jedu poznali už Indiáni, ktorí žabky napichovali a ohrievali nad ohňom. Ich po-kožka začala vylučovať jedovatý sekrét, ktorí Indiáni zachycovali do pripravených nádob. Do jedu potom namáčali šípy (z jednej žaby stačil jed na 50 šípov), ktoré ostali jedovaté až jeden rok. Aj preto sa žabkám z rodu Dendrobates a Phyllobates hovorí „šípové žaby.“ Najjedovatejšie z nich sú: Dendrobates azureus, D. auratus, D. pumilio, Phyllobates terribilis.
Potravou žabiek v prírode je drobný hmyz, predovšetkým mravce. Mravčiu kyselinu využívajú na tvorbu svojho jedu. Pri kŕmení vínnymi muškami doma v teráriu nemajú z čoho vytvoriť jed, a preto nie sú jedovaté.
Výrazné sfarbenie má varovať nepriateľov aj nášho jedovatého obojživelníka – salamandry škvrnitej. Kožné žľazy vylučujú jed, ktorý môže útočníkovi spôsobiť pálenie v ústach či očiach, no môže aj usmrtiť malého cicavca.

Hady
Azda najznámejšia skupina jedovatých živočíchov. Nebudeme spomínať všetkých, pretože ich je mnoho.