Hrabáč Takaru

Hrabáč takaru
Ríša: Animalia
Podríša: Metazoa
Kmeň: Chordata
Trieda: Mammalia
Čeľaď: Tubulidentata
Rod: Orycteropus
Druh: Afer
Poddruh: Afer
Váha: 40 - 60 kilogramov
Dĺžka: 1.5 - 1.7 metra
Dĺžka chvosta: 0.45 - 0.5 metra
Výška v pleciach: O.4 metra
Výška v chrbte: do O.5 metra
Dĺžka života: do 20 rokov v zajatí, na slobode neznáma
Dĺžka gravidity: 235 - 258 dní
Obdobie: hlavne od júla do novembra
Počet mláďat v 1 vrhu: 1
Váha mláďaťa: 1.8 kg

Hrabáč takaru je dnes jediným žijúcim členom čeľade Tubulidentata. Kedysi ich boli štyri rody, no dodnes prežil len rod Orycteropus, ktorý má celkovo 18 poddruhov. Z nich v južnej Afrike žije len Orycteropus Afer Afer, ktorému sa hovorí aj Aardvark. Tento názov pochádza z afrikánčiny a skladá sa zo slov aarde - zem a varken - prasa. Do knihy ohrozených živočíchov je zaradený od roku 1986, no i napriek tomu vôbec nie je zriedkavý. Je ho však ťažko stretnúť, keďže žije pod zemou a k iným čeľadiam je veľmi vyhýbavý. Je rozšírený od južnej Sahary smerom k Južnému pólu prakticky na celom africkom kontinente - vyskytuje sa na savanách, ale i v dažďových pralesoch.

Meno Aardvark, ale i slovenský ekvivalent hrabáč takaru mu prischol zrejme pre to, že býva pod zemou v malej komôrke. Do nej však vedie tunel dlhý často i cez desať metrov s polmetrovým priemerom. Zviera prespí celý deň a na povrch vychádza len za tmy. Živí sa termitmi, na čo je i patrične prispôsobený: Jeho jazyk síce nie je lepkavý, no má na ňom nespočetné množstvo slinných žliaz. Na vlhké sliny sa potom mravce a termity prilepia a aardvark ich hneď prehltne. Samozrejme, popri mravcoch skonzumuje aj veľké množstvo pôdy a zŕn, ktoré uviaznu na jazyku spolu s mravcami. Jeho telo je však na to dokonale uspôsobené, a tak mu to nespôsobuje žiadne tráviace ťažkosti. Ku koristi sa dostáva pomerne jednoducho. Vyhliadne si nejaké mravenisko a oboma prednými labami doňho hĺbi dieru. Do nej potom vopchá svoj dlhý rypák a očuchá potenciálnu korisť. Ak nie je spokojný, hĺbi ďalej, až kým sa dostane k miestu s najväčšou koncentráciou mravcov. Tu už použije svoj jazyk a pozbiera si svoju porciu. Prirodzene, mravce to len-tak nechať nechcú.

Preto v húfoch vyliezajú zo svojho napoly zboreného obydlia a chrlia sa na aardvarka. Obliezajú ho zo všetkých strán rypáka i tlamy a štípu ho. To je však pre neho bežná záležitosť, a tak nevšímavo pokračuje vo večeraní.

Hrabáč nikdy neostane len pri jednej časti mraveniska. Svojim jazykom sa vždy dostane aj do najodľahlejších kútov a naháňa mravce aj tam. Avšak i keď ich zožerie stovky, je vcelku skromný a veľa ich ešte nechá nepovšimnutých. A tak to ide stále dokola. Opäť si nájde iné mravenisko, vyhrabe doň dieru, veľa mravcov prehltne, no i tam ich veľa nechá,…

Stáva sa aj to, že aardvark načne nejaké preplnené mravenisko, no po dvoch-troch mravcoch ho nechá tak. Vysvetľujeme si to tým, že veľký počet brániacich sa mravcov ho štípe, a keď dosiahnu prah bolesti a aardvark je nútený ustúpiť. To je ale veľmi zriedkavý jav. Mravce sa tým ubránia a hrabáč takaru sa tým učí - bolo totiž pozorované, že aj on sa snaží odísť od mraveniska čo najrýchlejšie, kým nedosiahnu mravce spomínaný prah bolesti.

Ďalšou zvláštnosťou je, že hrabáč nikdy nezbiera osamelé mravce, ale vždy iba po húfoch. Vie rozpoznať, kedy sa mu ich zbierať oplatí a kedy nie. Napríklad keď hustota mravcov v kope zeme klesne, hrabáč odíde a nájde si iné mravenisko, kde ich môže s rovnakým úsilím vyzbierať oveľa viac.

Najväčšiu aktivitu dosahujú aardvarky v lete, keď sú schopné loviť celú noc. V priemerne sú vtedy na povrchu osem hodín každú noc, kým v zime je to iba šesť. Príčinou je samozrejme chlad.

Tak ako aljašské vlky, aj hrabáče si značkujú svoje teritóriá. Používajú na to sliny, ktoré vylučujú v celom svojom pásme. Ak však je v ich teritóriu potravy málo, nezabíjajú zbytočne čas a nájdu si iné. V týchto prípadoch tiež veľmi často zanechajú sliny, ako značku neuspokojujúcej oblasti. Teritóriá bývajú veľké zhruba jeden až päť štvorcových kilometrov, tak u samcov, ako i u samičiek.

Inak sú tieto zveri veľmi samotárske. Len zriedkakedy sa stáva, že sa dva jedince delia o jeden brloh; lovia vždy osamote.

Hrabáč takaru nemá v južnej Afrike žiadnych prirodzených nepriateľov, severnejšie sú to levy, hyeny i leopardy. I keď je hrabáč silno stavané zviera, len ťažko si možno predstaviť jeho zápas s levom. Pre ich bezpečnosť sú preto veľmi dôežité hlboké nory.

Ďalším nepriateľom sú ľudia. Ich mäso je delikátne, a preto boli najmä v minulosti často vyhubované. Aj dnes sú ešte známe prípady ich konzumácie vidiečanmi.

Kedysi ich prenasledovali hlavne farmári, dnes sú však prísne chránené.

A tak sa zmenil aj ich postoj k týmto milým zvieratám - Farmári sa viac zaujímajú o prírodu a sú hrdí, keď nejaké z nich žije na ich pozemku….