Hlbokomorské čerty majú chrbtovú a análnu plutvu umiestnenú na tele značne vzadu, až pri chvoste. Široká prsná plutva často vyrastá z mäsitého výbežku. Niektoré čerty majú po tele tŕňovité ostne alebo bradavice. Plávajú obvykle lenivo, daktoré druhy iba ležia bez pohybu na morskom dne.
Tahumatichtys: Je to čertovitá ryba. Má sploštené telo dlhé asi 9 cm. Jej malá ná-vnada na lov rýb visí z hornej čeľuste rovno medzi dlhými, zahnutými zubami. Keď korisť zablúdi do obrovskej papule, zuby sa za ňou zatvoria ako dvere väzenia. Gigantactis: Ďalšia ryba z rodu Čertovitých rýb, Gigantactis, je význačná svojím dl-hým telom. Rovnako dlhú má aj vláknitú “udicu“, ktorá je pripevnená k nosu ryby. Pomocou nej ľahšie priláka svoju obeť. Žije v hĺbkach nad 1 600 m v Atlantickom, Tichom a Indickom oceáne.
Melanocoetus: Rovnako, ako ostatné čertovité ryby, ani táto nemá šupiny. Tieto ry-by majú malé oči a niektoré aj slabo vyvinutý čuch. Väčšinou nedorastú do viac ako 90 cm. Tento druh dosahuje sotva 14 cm, a napriek tomu, že je táto ryba taká malá, má aj pomerne krátku návnadu. Obeť prehĺta v celku. Samčekovia týchto rýb použí-vajú “udice” aj na rozpoznanie samičiek svojho druhu.

3. Reliéf mora

Výzorom dna morí sa rôzni výskumnici zaoberali už od antických dôb. Ale v tých do-bách neexistovali prístroje, ktorými by dokázali prezrieť tak hlboké dno morí. No veda a technika pokročili. V 20. storočí prišli zemepisci na rôzne poznatky o morskom dne. Podmorský svet je povrchom veľmi rôznorodý. Začína sa už v plytčinách pri pobre-žiach. Pevninské šelfy klesajú smerom od pobrežia a pri ústi riek sú prerušované kaňonmi, ktorými rieka vniká do mora a cestou zanecháva usa-deniny odvlečené z kontinentu. Kontinentálne šelfy sa obvykle tiahnu do hĺbky okolo 200 m a potom morské dno prudko klesá kontinentálnym svahom. Po ňom nasleduje trochu menej strmý svah, ktorý sa tiahne približne do hĺbky 5 km pod hladinou. Tam nájdeme len pustý podmorský život – málo rýb, červov a ostatných živočíchov, ktorí sa živia len tým, čo spadne zhora. Niekde v týchto pustinách môžeme nájsť naprí-klad aj rudy mangánu. Z oceánskych pánv sa miestami zdvíhajú podmorské hory – sopky. Vlastne stredom všetkých oceánov sa tiahnu pásma sopečných pohorí, dlhých tisíce kilometrov nad morským dnom a na niekoľkých miestach vystupujú až nad oceánsku hladinu a tvoria ostrovy, ako napr. Island a Tristan da Cunha. Tieto typy pohorí vznikajú v miestach, kde sa rozostupujú oceánske litosférické dosky.