Na zemský povrch sa teplo dostáva prúdením ( konvekciou ) a vedením ( kondukciov ) pričom prúdenie sa viaže na kvapalné prostredie kým vedenie na pevné.

Litosféru tvorí zemská kôra s najvrchnejšou časťou zemského plášťa, ktorá spočíva na vrstve plastických roztavených hornín plášťa - na astenosfére. Je objektom štúdia Geológie. Vrchnú časť litosféry - zemskú kôru z geografického hľadiska študuje litogeografia. Zameriava sa na jej priestorové zloženie, vzťahy k ostatným zložkám krajiny a významom hornín v krajine. Zemská litosféra existuje v dvoch základných typoch: Pevninská litosféra , oceánska litosféra. Pevninská litosféra má hrúbku od 150 do 250 km. Tvorí základ pevnín, je staršia ako oceánska a má zložitú stavbu. Pod usadenými horninami sa nachádza žulová (granilická) čadičová ( bazaltická ) a perodotilová vrstva. Oceánska litosféra vznikla za posledných 200 miliónov rokov. Pod sedimentmi ( usadeninami ) má čadičovú vrstvu a pod ňou rôzne vyvreté a premenené horniny. Chýba tu žulová vrstva. Zemská litosféra nie je súvislá a hlbokými poruchovými pásmami je rozdelená na litosferické dosky. Roku 1972Arthur Holmes vyslovil predpoklad, že konvenčné prúdy vznikajú z rozdielov teploty. Teória Globálnej tektoniky predpokladá, že konvenčné prúdy sa vyskytujú aj v astenosfére. Teóriu podporujú merania tepelného toku- teploty vyžarovania zo Zeme. Hodnoty teploty sú vyššie pod chrbtami a nižšie pod priekopami. Z toho vyplýva že litosferické dosky sa v horizontálnom smere pohybujú po astenosfére a akoby unášali jednotlivé pevniny a oceánska dná. Litosferické dosky sú ohraničené oceánskymi chrbtami, priekopami a transformnými zlomami, pričom hranice litosferických dosiek sa nie vždy kryjú s obrysmi oceánov a pevnín. Dve litosferické dosky sa môžu navzájom zrážať, približovať, vzďaľovať, podsúvať, čiastočne nasúvať, alebo sunúť vodorovne vedľa seba. Oceánske chrbty vznikajú medzi dvom navzájom sa vzďaľujúcimi sa doskami. Medzera medzi dvoma doskami sa potom zapĺňa magmou, ktorá vystupuje z astenosféry. Takto sa stále viac a viac rozširujú dná oceánov. Rýchlosť rozširovania je síce malá ale nie zanedbateľná. Atlantický oceán sa za rok otvorí o 2 centimetre a dno na východe Tichého oceánu o 10 centimetrov za rok. Transformné zlomy vznikajú tam, kde sa dosky kĺžu jedna popri druhej. Pôvodne súvislý oceánsky chrbát roztrhnú po šírke a posunú od seba. Jazvy po týchto zlomoch možno pozorovať na vzdialenosť niekoľko tisíc kilometrov. Niekedy vznikajú na kontinentoch ako v prípade zlomu v San Anderas na juhozápade Spojených Štátov Amerických. Oceánske priekopy sú výsledkom stretnutia dvoch dosiek. Keďže objem Zeme sa nemení, objem zaniknutej kôry sa rovná objemu vzniknutej kôry.