Ako sprievodné horniny sa tu nachádzajú pestré bridličnato-pieskovcové verfénske súvrstvia s polohami bunkovitých dolomitov a sadrovca. Anis, čiže stredný trias je reprezentovaný tmavošedými gutensteinskými vápencami, vystupujúcimi v pásme od Donovalov k Jelenskej skale. Plastické súvrstvia stredného a vrchného triasu sú zachované už len útržkovite (mapa 2). Chočský príkrov

Vystupuje v nadloží krížňanského príkrovu. V Jelenských vrchoch je zachovaný len v prerušovanom pásme S od Sásovej a Priechoda, kde vystupujú reiflinské vápence a triasové dolomity (mapa 2).

3.2.4. Kvartér

Kvartérne uloženiny predstavujú najmladšie sedimenty Jelenských vrchov, najmä z posledného zaľadnenia. V ľadových dobách patrilo územie do periglaciálnej zóny. Pôsobením mrazového zvetrávenia vznikli kamenné, piesčité a hlinité sutiny, ktoré stekali do dolín na J úpätie. V reliéfe územia tak vznikali výrazne vystupujúce bradlá odolnejších kremitých vápencov a dolomitov. Dobrým príkladom mrazového zvetrávania sú balvanové moria v žulách, v súčasnosti obalené pôdou, ako je to napr. na Hrubom vrchu. Mocnejší plášť kvartérnych sedimentov sa vyskytuje vo vyšších polohách, v Donovalskom sedle. Medzi bradlami vznikali úvaliny, ktoré postupne prechádzali do dolín. Na dnách dolín sa usadzovali fluviálne sedimenty, tak postupne vznikali riečne nivy (doliny Bystrica, Starohorská, Ľupčica). Riečny materiál sa ukladal aj vo forme periglaciálnych náplavových kužeľov. V teplejších obdobiach sa vytvorili riečne terasy Bystrice. Soliflukcia bola najčastejším typom procesu ukladania sypkých sedimentov na svahoch. Na nich sa tvorili pôdy (mapa 2).

3.3. Tektonika a seizmicita územia

Územie má charakter zložitej megaantiklinálnej hráste, ktorú pretína množstvo zlomových a presunových línií. Prevládajú tu inverzné zlomy, ktoré vlastne predstavujú dislokácie ohraničujúce príkrovy. Ich priebeh sledujú pramenné línie obyčajných a minerálnych vôd. Zlomy sú súčasťou starohorskej zlomovej sústavy, ktorej hlavnú os sleduje Starohorský potok. Celé Starohorské vrchy majú poklesnutý charakter (tektonické okno) oproti susedným pohoriam, čo je spôsobené väčšou mobilitou priečnych zlomov, čiže výraznejšou tektonikou. Je to skupina menej vyzdvihnutých krýh, ktoré sa osamostatnili pohybmi mladých mobilných priečnych zlomových systémov dvoch dominantných smerov: S-J a JV-SZ. Výškový rozdiel medzi okrajom Kremnických vrchov a Kordickej brázdy je 300-350 m, vysoké kryhy J časti Veľkej Fatry (Krížna) prevyšujú nižšie kryhy Starohorských vrchov v oblasti Starohorskej doliny o 200 m (Donovaly) až 350 m (Japeň).