Vek Zeme

Ľudia sa už po stáročia pokúšajú odhadovať vek Zeme. Na začiatku 17. storočia sa James Ussher, arcibiskup z Armaghu, pokusil zistiť dátum stvorenia Zeme pomocou štúdia Biblie. Odhadol, že k stvoreniu Zeme došlo roku 4004 p.n.l. a jeho časový scénar sa stal súčasťou starších vydaní Biblie.
Dnes už vieme, že arcibiskup Ussher sa veľmi mýlil. Vedci prímali hypotézu, že Zem je stará 4600 miliónov rokov. Až od 50. rokov mášho storočia môžeme vytvárať pomerne presné odhady veku Zeme, tak isto ako odhady veku Slnka a ostatných planét, ktoré sa s ním približne zhodujú.
Koncom 17. storočia dánsky fyzik Nicolaus Steno (sám sa stal neskôr biskupom) zistil, že u usadených hornin sú horné vrstvy mladšie ako vrstvy spodné. Tento objav viedol vedcov k tomu, aby zostavili časovú postupnosť rôznych hornín z celého sveta. Takto zostavili charakteristiku veku Zeme.Veda zaoberajúca sa veku hornín sa nazýva geochronologia. Na vzdory tomuto vývoju si na začiatku 20. storočia, britský a americký vedci všimli, že niektoré radioaktívne prvky je možné využiť ako ,,hodiny", ktoré zaznamenaly veľmi dlhé časové obdobie. Atomy radioaktívnychprvkov sa totiž rozpadajú na atomy iných prvkov. Napríklad jadro uranu sa po dostatočnej dlhej dobe premenilo na olovo. Pritom vzniká určité množstvo žiarenia.
Deveť z ťažších prvkov prirodzene existujú v prírode, napríklad rádium a urán, sú radioaktívne. Radioaktívne sú tiež niektoré izotopy (atomy takého istého prvku líšiaci sa atomovou hmotnosťou) lahších prvkov, ako napríklad rubidium a stroncium.
Vedci objavili hodiny ale nevedeli, ako na nich spoznávať čas. Až díki ďalšiemu vývoju behom 2. svetovej vojny vznikol nástroj, ktorý im to umožňoval. Volal sa spektometer a umožňoval triediť atómy podľa ich atómovej hmotnosti a elektrického náboja. S jeho pomocou bolo možné meriať i minimálne množstvo radioaktívných látok v horninách.


POLOČAS ROZPADU:

Radioaktívne látky sa rozpadajú nám známou rýchlosťou. Jednotkou merania tejto rychlosti je poločas rozpadu. Je to čas, za ktorý sa rozpadne práve polovica začiatočného množstva radioaktívnej látky. Druhý poločas rozpadu je čas, za ktorý sa rozpadne práve polovica zostávajúcej radioaktívnej látky. Ďalšie poločasy rozpadu sú vždy dobou, za ktorú sa rozpadne polovica zo zostávajúceho narozpadnutého, naustále a rychlo sa zmenšujúceho množstva radioaktívnej látky.
Najznámejším druhom dátovania pomocou poločasu rozpadu je metóda datovania pomocou radioaktívneho uhlíka.

Ide ju použíť pre výpočet veku hoci akej organickej látky, ktorá bola kedysi živým organizmom. Môžu to byť kosti či drevené klády. Potvrdenie veku Zeme prišlo z vesmíru. Niektoré meteority, kusy kameňa, ktoré dopadly na zem zo Slnečnej sústavy, obsahovali minerál nazýavný troilit. Troilit obsahuje málo alebo vôbec žiadny urán, a preto sa predpokladá, že množstvo olova predstavuje pôvodné množstvo olova v planétach okrem Zeme. To sa využilo pri overení výpočtu pomocou rozpadu uránu na olovo. Analyzované boli tiež mesačné kamene privezené americkými astronautmi z Mesiaca v 70. rokoch. Na základe rozboru tychto kameňov bol vypočítaný vek Mesiaca. Bolo zistené, že tento vek sa zhoduje s výpočtami veku Zeme. Stopy primitívneho života boli objavené na kameňoch starých takmer 3500 miliónov rokov. Na tychto najstarších kameňoch na Zemi sú pozostatky baktérii, najjednoduchších jednobunkových foriem života. Predtým bola Zem nehostinným miestom, zachvacovali ju časté zemetrasenia, bola vystavená sopečných činnostiam a nevhodnej atmosfére.
Je pravdepodobné, že behom predchádzajúcich 1000 miliónov rokov sa postupne vytvorily oceány. Stalo sa tak, že voda zo zemského plášťa (vrstvy ležiace pod zemskou kôrou) sa sopkami dostala na povrch. Prvá atmosféra sa pravdepodobne skladala hlavne z vodíku. Kyslík, plyn, ktorý dýchame, bol vytvorený jednak pôsobením svetla na vodnú paru a jednak rastlinám podobným organizmy, ktoré žili v mori.


ROZVOJ ŽIVOTA:

Asi pred 570 miliónmi rokov začal na Zemi naraz prudko vzniakž život. Asi pred 400 miliónmi rokov už bolo dostatok kyslíku , aby mohli rásť rastliny. Behom ďalšich 50 miliónov rokov sa objavili prvý suchozemský živočíchovia a začali sa vyvíjať.
Geológovia rozdelujú históriu posledných 570 miliónov rokov do niektorých období. Geologický čas od začiatku Kambrického obdobia (pred 590 miliónmi rokov) až do súčasných štvrťohor sa nazýva Phanerozoický eón. Zbytok historie Zeme sa obvykle spojuje do jediného Prekambrického obdobia.
Keď si predstavíme, že existencia Zeme trvá jeden rok, potom prvé formy života sa objavili začiatkom mája a Kambrické obdobie začalo behom novembra. Prví ľudia sa objavili 31. decembraokolo 7 hodin večer a ľudia ako my sa vyvinuly päť minút po polnoci.

Zdroje:

Svět poznaní -