Ľudia sa už po stáročia pokúšajú odhadovať vek Zeme. Na začiatku 17. storočia sa James Ussher, arcibiskup z Armaghu, pokusil zistiť dátum stvorenia Zeme pomocou štúdia Biblie. Odhadol, že k stvoreniu Zeme došlo roku 4004 p.n.l. a jeho časový scénar sa stal súčasťou starších vydaní Biblie.
Dnes už vieme, že arcibiskup Ussher sa veľmi mýlil. Vedci prímali hypotézu, že Zem je stará 4600 miliónov rokov. Až od 50. rokov mášho storočia môžeme vytvárať pomerne presné odhady veku Zeme, tak isto ako odhady veku Slnka a ostatných planét, ktoré sa s ním približne zhodujú.
Koncom 17. storočia dánsky fyzik Nicolaus Steno (sám sa stal neskôr biskupom) zistil, že u usadených hornin sú horné vrstvy mladšie ako vrstvy spodné. Tento objav viedol vedcov k tomu, aby zostavili časovú postupnosť rôznych hornín z celého sveta. Takto zostavili charakteristiku veku Zeme.Veda zaoberajúca sa veku hornín sa nazýva geochronologia. Na vzdory tomuto vývoju si na začiatku 20. storočia, britský a americký vedci všimli, že niektoré radioaktívne prvky je možné využiť ako ,,hodiny", ktoré zaznamenaly veľmi dlhé časové obdobie. Atomy radioaktívnychprvkov sa totiž rozpadajú na atomy iných prvkov. Napríklad jadro uranu sa po dostatočnej dlhej dobe premenilo na olovo. Pritom vzniká určité množstvo žiarenia.
Deveť z ťažších prvkov prirodzene existujú v prírode, napríklad rádium a urán, sú radioaktívne. Radioaktívne sú tiež niektoré izotopy (atomy takého istého prvku líšiaci sa atomovou hmotnosťou) lahších prvkov, ako napríklad rubidium a stroncium.
Vedci objavili hodiny ale nevedeli, ako na nich spoznávať čas. Až díki ďalšiemu vývoju behom 2. svetovej vojny vznikol nástroj, ktorý im to umožňoval. Volal sa spektometer a umožňoval triediť atómy podľa ich atómovej hmotnosti a elektrického náboja. S jeho pomocou bolo možné meriať i minimálne množstvo radioaktívných látok v horninách.


POLOČAS ROZPADU:

Radioaktívne látky sa rozpadajú nám známou rýchlosťou. Jednotkou merania tejto rychlosti je poločas rozpadu. Je to čas, za ktorý sa rozpadne práve polovica začiatočného množstva radioaktívnej látky. Druhý poločas rozpadu je čas, za ktorý sa rozpadne práve polovica zostávajúcej radioaktívnej látky. Ďalšie poločasy rozpadu sú vždy dobou, za ktorú sa rozpadne polovica zo zostávajúceho narozpadnutého, naustále a rychlo sa zmenšujúceho množstva radioaktívnej látky.
Najznámejším druhom dátovania pomocou poločasu rozpadu je metóda datovania pomocou radioaktívneho uhlíka.