Zamrznutý mamut

Ako vlastne vyzeral taký mamut, ktorý pre tlupu predstavoval potravu na dlhý čas? O jeho vzhľade sme dobre informovaní z početných kresieb a malieb zo stien jaskýň alebo rytín na kostiach a kloch samých mamutov. Tieto výtvarné diela prezradzujú vždy výborný pozorovací talent. Mamut srstnatý a nosorožec sú okrem toho jediné vymreté cicavce, ktoré poznáme takmer tak dobre ako žijúce druhy, pretože ich telá nachádzame v trvalo zmrznutej pôde arktických oblastí severnej pologule. Najviac takýchto nálezov pochádza zo severného Sibíru.
Priemerná výška mamuta sa pohybovala okolo troch metrov. Existovali aj rasy oveľa mohutnejšie, alebo naopak menšie. Napríklad populácia posledných jeho stád nie dlho pred vymretím vytvorili typ, len o niečo väčší, než je náš domáci skot. V porovnaní s dnešnými slonmi mali dlhší vyklenutý trup, kratšie nohy a väčšiu hlavu. Proti prvším predstavám o neužitočnosti ich klov panuje teraz názor, že ich hojne používali pri odhrabávaní snehu. Nasvedčuje tomu silné plošné obrúsenie ich prednej časti.
Po celom Sibíri sa od nepamäti zbierala mamutia slonovina. Dodnes sa tam nachádza veľké množstvo mamutích klov, ktoré majú pôvodnú farbu a pružnosť. To dokazuje, že ešte nie sú fosílne a že preto ani ich vek nemôže byť vysoký. Najviac takýchto nálezísk je na brehoch riek, kde prevažne na jar odhaľuje dravý prúd kosti mamutov, nosorožcov, zubrov a koní. Vrstvy kostí sa často tiahnú veľa kilometrov a za teplého počasia vydávajú prenikavý zápach. Sú neklamným dôkazom náhleho uhynutia celých obrovských stád zvierat a nie je divu, že podnietili dlhodobé vedecké diskusie o príčinách tohto javu a o vymretí veľkých štvrtohorných cicavcov vôbec. Mamut sa objavuje aj v rozprávkach a bájach sibírskych národov. Pojednávajú o ňom tiež staré orientálne rukopisy. Je vždy popisovaný ako veľká myš alebo potkan či obrovské zviera, ktoré žije pod zemou a neznáša denné svetlo. Keď ho raz uvidí- hynie. Zdôrazňovanie podzemného života iste súvisí s kosťami a zamrznutými zdochlinami mamuta, o ktorých ľudia od nepamäti vedeli, že sa nachádzajú v zemi pod povrchom. Výskyt mamuta bol skôr pokladaný za dôkaz teplej klímy. „ Bol odnesený potopou na sever, a tam sa teraz hojne nachádza“- to bolo bežné vysvetlenie, ktoré podával aj slávny G. Cuvier. Cuvier tiež podľa nákresov zamrznutých mamutov zhotovených cestovateľmi po Sibíri ako prvý rozpoznal, že mamut sa síce pokladá do príbuzenstva slonov, ale že je to odlišná vymretá forma.

Prvý objav zmrznutého mamuta pochádza z roku 1707. Od tej doby sa nálezy celých zvierat, alebo len ich častí množili. Behom krátkeho sibírskeho leta taktiež rozmŕza vnútorná vrstva pôdy, ktorá často schádza po zamrznutom podklade a odkrýva telá uhynutých mamutov a srstnatých nosorožcov. Často sa stalo, že zbytky mäsa a kostí týchto odkrytých zvierat ohlodali polárne líšky alebo polárny vlci. Taktiež domorodci ich používali na kŕmenie svojich psov. Veľkou nevýhodou týchto nálezov však bolo, že veľmi rýchlo podľahli skaze. A tak už len k odborníkom sa dostávali kusy kože 20-60cm dlhou srsťou ryšavo hnedé, alebo tmavo hnedej farby. Samotná koža mala podobne ako u živých slonov farbu tmavo sivú. Z celých zamrznutých mamutích tiel sa dala zachrániť iba kostra. Po prvý krát bola zostavená v roku 1808 v Petrohrade, kde sa zbierali všetky sibírske nálezy. Dnes spoločne s inými nálezmi mamutov patrí Zoologickému ústavu Akademických vied v Leningrade. Doposiaľ sa na území Ruska a jeho bývalých štátov našlo okolo 40 takýchto pozostatkov okrem kostí, mäsa, srsti a vnútorností, a dokonca zbytky nestrávenej potravy, ktoré prispeli k rekonštrukcii životného prostredia tej doby. Niekoľko zamrznutých tiel mamutov pochádza z Aljašky. Ako si časté nálezy veľkých štvrtohorných cicavcov v týchto miestach vysvetliť? V rozsiahlych oblastiach večne zamrznutej pôdy vznikajú blízko pod povrchom podzemné kanály menších vodných tokov, tzv. baidzaraky. Sú akousi obdobou ponorných krasových riek, len miesto v hornine si vody hĺbia cestu v zamrznutej pôde. Je veľmi pravdepodobné, že mamuty, ktoré vážili 2-4 tony, sa pod nimi tenký strop kanálov ľahko prelomil, a tak vznikali prirodzené pasce z ktorých sa zvieratá ťažko dostávali. Súvislé vrstvy zvieracích kostí na brehoch sibírskych riek, napr. Indigirky, Leny, Kolimy, sú mladšie a iného pôvodu. Zdá sa, že úzko súvisia so záhadou rýchleho zániku veľkých cicavcov na konci poslednej ľadovej doby. O zániku mamutov panuje veľa úvah. Najčastejšie sa za jednu z hlavných príčin uvádzal ich lov pravekým človekom. Ale na Sibíri, kde sú zrejme najmladšie hromadné výskyty je prítomnosť pravekého človeka len zriedkavo podložená. Preto odborníci dospeli k názoru, že zánik mamutov súvisel s náhlymi zmenami počasia ktoré spôsobilo úbytok ich hlavnej potravy- v rôznych trav arktickej stepy. Podrobným výskumom rastlinstva pôd zo sklonku poslednej ľadovej doby sa potvrdilo náhle oteplenie, ktoré ovplyvnilo ústup trávnatých stepí.

Postupné zalesňovanie strednej Európy tlačilo stáda mamutov stále na severovýchod. Medzi tým suché zimy vystriedali zimy s veľkými snehovými zrážkami a pastviská mamutov zapadali vysokým snehom. Ich biotop sa tak stále obmedzoval a posúval až k polárnemu kruhu k severnému pobrežiu Sibíru. Za týchto sťažených životných podmienok stačilo len niekoľko zimných období bohatých na sneh a posledné stáda mamutov hromadne hynuli. Jarné záplavy potom zanášali ich mŕtve telá do nížin v povodí riek. Tak mamuty, podobne ako dinosaury na konci kriedy doplatili na zmenu životného prostredia svojou úzkou špecializáciou.

Zdroje:

Od trilobita k človeku -