Ako vlastne vyzeral taký mamut, ktorý pre tlupu predstavoval potravu na dlhý čas? O jeho vzhľade sme dobre informovaní z početných kresieb a malieb zo stien jaskýň alebo rytín na kostiach a kloch samých mamutov. Tieto výtvarné diela prezradzujú vždy výborný pozorovací talent. Mamut srstnatý a nosorožec sú okrem toho jediné vymreté cicavce, ktoré poznáme takmer tak dobre ako žijúce druhy, pretože ich telá nachádzame v trvalo zmrznutej pôde arktických oblastí severnej pologule. Najviac takýchto nálezov pochádza zo severného Sibíru.
Priemerná výška mamuta sa pohybovala okolo troch metrov. Existovali aj rasy oveľa mohutnejšie, alebo naopak menšie. Napríklad populácia posledných jeho stád nie dlho pred vymretím vytvorili typ, len o niečo väčší, než je náš domáci skot. V porovnaní s dnešnými slonmi mali dlhší vyklenutý trup, kratšie nohy a väčšiu hlavu. Proti prvším predstavám o neužitočnosti ich klov panuje teraz názor, že ich hojne používali pri odhrabávaní snehu. Nasvedčuje tomu silné plošné obrúsenie ich prednej časti.
Po celom Sibíri sa od nepamäti zbierala mamutia slonovina. Dodnes sa tam nachádza veľké množstvo mamutích klov, ktoré majú pôvodnú farbu a pružnosť. To dokazuje, že ešte nie sú fosílne a že preto ani ich vek nemôže byť vysoký. Najviac takýchto nálezísk je na brehoch riek, kde prevažne na jar odhaľuje dravý prúd kosti mamutov, nosorožcov, zubrov a koní. Vrstvy kostí sa často tiahnú veľa kilometrov a za teplého počasia vydávajú prenikavý zápach. Sú neklamným dôkazom náhleho uhynutia celých obrovských stád zvierat a nie je divu, že podnietili dlhodobé vedecké diskusie o príčinách tohto javu a o vymretí veľkých štvrtohorných cicavcov vôbec. Mamut sa objavuje aj v rozprávkach a bájach sibírskych národov. Pojednávajú o ňom tiež staré orientálne rukopisy. Je vždy popisovaný ako veľká myš alebo potkan či obrovské zviera, ktoré žije pod zemou a neznáša denné svetlo. Keď ho raz uvidí- hynie. Zdôrazňovanie podzemného života iste súvisí s kosťami a zamrznutými zdochlinami mamuta, o ktorých ľudia od nepamäti vedeli, že sa nachádzajú v zemi pod povrchom. Výskyt mamuta bol skôr pokladaný za dôkaz teplej klímy. „ Bol odnesený potopou na sever, a tam sa teraz hojne nachádza“- to bolo bežné vysvetlenie, ktoré podával aj slávny G. Cuvier. Cuvier tiež podľa nákresov zamrznutých mamutov zhotovených cestovateľmi po Sibíri ako prvý rozpoznal, že mamut sa síce pokladá do príbuzenstva slonov, ale že je to odlišná vymretá forma.