Korytnačky

Stavba a opis tela

Korytnačky sú starobylou skupinou plazov. Objavili sa v druhohorách v polovici triasu a v takmer nezmenenej forme žijú dodnes. Ich charakteristickým znakom je pancier. Väčšina korytnačiek ho má kosteno-rohovinový, u niektorých druhov ho tvorí zhrubnutá koža. Pancier sa skladá z dvoch častí: chrbtovej a brušnej. Chrbtová časť ( carapax ) je klenutá a brušná časť plastron ) je plochá. Obidve časti sú po bokoch zrastené alebo spojené väzivom. Brušná časť panciera samcov je obyčajne preliačená. Počet a vzájomná poloha štítkov na chrbtovej a brušnej časti je dôležitým určovacím znakom jednotlivých druhov. Koža je hladká alebo drsná, pokrytá štítkami, prípadne šupinami. Niektoré vodné korytnačky majú na krku výrastky alebo bradavice. Na nohách a chvoste suchozemských korytnačiek sa často nachádzajú rohovinové šupiny alebo výrastky. Pancier má dva otvory: vpredu otvor pre hlavu a predné končatiny, vzadu otvor pre zadné končatiny a chvost. Hlava jednotlivých druhov korytnačiek má rozmanitý tvar. Oko má mihalnice a žmurku. Zrenica je okrúhla, dúhovka suchozemských korytnačiek je tmavá, pri vodných druhoch je pestrejšia a jasnejšia. Ucho je vnútorné (vnútorný zvukovod). Nos je obyčajne viac alebo menej predĺžený. Väčšina druhov korytnačiek si môže hlavu buď vtiahnuť, alebo esovitým ohnutím krku schovať pod pancier. Niektoré druhy môžu dokonca po vtiahnutí hlavy, končatín a chvosta úplne uzavrieť obidva otvory pohyblivými časťami plastrónu. Končatiny smerujú do strán (nie pod telo) a majú po štyri alebo päť prstov. Vodné korytnačky majú medzi prstami plávacie blany. Väčšina suchozemských korytnačiek má predné končatiny silnejšie vyvinuté ako zadné a tým prispôsobené na hrabanie a zahrabávanie sa. V porovnaní s ostatnými plazmi sa korytnačky pohybujú na súši pomerne pomaly. Sladkovodné a morské druhy sú však vynikajúcimi plavcami. Chvost je jedným z určujúcich znakov pohlavia. Samce ho majú dlhší, zahrotenejší. Chvost vodných korytnačiek je spravidla dlhší než chvost suchozemských druhov. Lebka je malá , skladá sa z čelových a temenných kostí. Čeľuste sú obyčajne ostré rohovinové, bez zubov. Niektoré druhy korytnačiek však nimi dokážu i vážnejšie poraniť. Jazyk je mäsitý a celou šírkou je prirastený k spodnej časti úst, takže sa nedá vysunúť. Chuťoví orgán je dobre vyvinutí. Podiel hmotnosti mozgu k celkovej hmotnosti korytnačky je malý. Chrbticu tvorí osem krčných stavcov, sú nepohyblivé, prirastené ku kostným štítkom.

Krčná časť chrbtice je pomerne dlhá a veľmi pohyblivá. Rebrá sú zrastené s pancierom. Svalstvo krku, končatín a chvosta je pomerne silné. Mozog má najviac vyvinuté centrá pre zrak a čuch. Bežný pohľad na korytnačky nevytvára pravdiví obraz o ich schopnosti reagovať na rozličné podnety. Iba ten, kto sa dlhšie venuje ich chovu, zistí, že sú to pomerne inteligentné zvieratá. Reagujú napríklad na zvuky, farby, na čas a miesto podávania potravy. Korytnačky dýchajú pľúcami. Dýchanie zabezpečuje pohyb krku, predných nôh a najmä rozťahovanie a zmenšovanie ústnej dutiny. Mnohé druhy vodných korytnačiek majú prídavné dýchacie orgány na prijímanie kyslíka z vody. Niektoré môžu dýchať sliznicou ústnej dutiny, iné druhy majú takzvané análne vaky, ktoré plnia vodou cez análny otvor. Keď vyberieme korytnačku z vody, vypúšťa ju z týchto otvorov a nie z močového mechúra. Keď sa sladkovodné druhy korytnačiek nepohybujú, môžu vydržať na dne vôd dlhé obdobie, dokonca tu môžu aj prezimovať (hibernovať). Zvukové prejavy niektorých korytnačiek umožňujú rozlične upravené väzy alebo blany v hrtane. Zvuky vydávajú obyčajne pri párení alebo pri dvorení, ktoré robia s jemnosťou malých tankov. Korytnačky sú studenokrvné (poikilotermé) živočíchy. V porovnaní s inými plazmi majú dobre vyvinutý krvný obeh. Vzhľadom na veľkú výkonnosť srdca, môže tep pri výkyvoch teplôt extrémne kolísať. Samce majú v kloake uložený nepárový pohlavný orgán s otvorenou semennou brázdou. Samice majú dvojité strapcovité vaječníky, v ktorých možno zreteľné vidieť už desať mesiacov pred znáškou veľmi malé vajíčka.

Vek, veľkosť, hmotnosť
Keď človek vidí korytnačku, obyčajne sa pýta na jej vek. Vďaka dlhému veku sa korytnačky dostali do rozprávok, bájok, mytológie najmä národov južnej, juhovýchodnej a východnej Ázie. Korytnačka je tu symbolom prinášajúcim šťastie. Na rozdiel od väčšiny mýtov o iných zvieratách, údaje o vysokom veku korytnačiek nie sú celkom bez podkladov, hoci niekedy sú nejasné a čiastočne skreslené. Korytnačky sa priemerne dožívajú okolo päťdesiat rokov. Existujú doklady o tom, že jednotlivé exempláre dosiahli vek osemdesiat až dvesto rokov. Takéhoto vysokého veky sa dožívajú prevažne v zajatí, zriedkavejšie vo voľnej prírode.