Pôvod názvov chemických prvkov

Aktínium Ac
(prot. Č. 89), lat. actinium. Názov je utvorený z gréckeho slova (aktis) = lúč, keďže ako rádioaktívny prvok bolo objavené ( A.Debierne 1899, nezávisle F. O. Giesel 1902) podľa svojho žiarenia.

Amerícium Am
(prot. Č. 95), lat. americium je z hľadiska atómovej štruktúry svojich atómov analógom európia, preto jeho názov tak isto označuje svetadiel, v ktorom bolo pripravené jadrovou reakciou (G. T. Seaborga spolupracovníci 1945).

Antimón Sb
(prot.č. 51), lat. stibium. Latinský názov a značku má podľa pomenovania svojho najrozšírenejšieho nerastu antimonitu Sb2S3 ktorý staroveký Gréci nazývali (stimmi), zatial čo Rimania stibium. Neskorší latinský názov antimonium, používali alchymistami, dáva sa do súvisu s gréckym slovom (athemónion), keďže kryštály antimonitu vyskytujúce sa v prírode majú často vzhľad kvetov (anthos) = kvet.

Argón Ar
(prot.č.18), lat. argon (objavený R. J. Rayleighom a W. Ramsayom r. 1894) má pre svoju nereaktívnosť názov utvorený z gréckeho slova (argos) = lenivý.

Arzén As
(prot.č. 33), lat. arsenicum. Názov pochádza od jeho žltkastého nerastu auripigmentu As2S3, ktorý sa za čias aristetolových (4.stor.pred n. let.) nazývali (arsenikon). Názov auripigment (aurum-zlato, pigmentum-farbivo) vznikol až neskoršie za čias Pilíniových (1 stor. pred n.let.). Z gréckeho názvu pravdepodobne vzniklo arabské pomenovanie tohto nerastu: az-zernik. Astát At
(prot.č.85), lat. astatium bol pripravený jadrovou reakciou (D. R. Corson a kolegovia 1940). Jeho názov vyjadruje jeho veľkú nestálosť: (astatos) = nestály. Výskyt tohto prvku v prírode(domnelí objavitelia mu dali latinský názov alabamium Am) sa nepotvrdil. Jeho existenciu a vlastnosti predvídal D. I. Mendelejev (1871), ktorý sa s ohľadom na jeho umiestnenie v periodickej sústave nazval ekajód.

Bárium Ba
(prot.č.56), lat. baryum (izolované H. Davym r. 1808) má pre veľkú hustotu svojich nerastov (napr. barytu BaSO4 ) názov odvodený od gréckeho slova (barys) = ťažký.

Berkélium Bk
(prot.č.97), lat. berkelium sa nazýva podľa mesta Berkely, sídla kalifornskej univerzity, kde bolo pripravené jadrovou reakciou (G. T. Seaborg a kolegovia r. 1950).

Berýlium Be
(prot.č. 4), lat. beryllium má názov utvorený od pomenovania svojho nerastu berylu. Starší latinský názov glycinium Gl, vyjadrujúci, že jeho zlúčeniny (objavené L. N. Vauquelinom r.

1797) majú sladkú chuť ( /glykys/ = sladký), používal sa ešte donedávna vo francúzštine.


Bizmut Bi
(prot.č. 83), lat. bismuthum. Názov vznikol za čias alchymistov z nemeckého označenia chloridu bizmutitého, ktorý tvorý bielu masu (weisse Masse – Weismuth).

Bór B
(prot.č. 5), lat. borum (izolovaný zo zlúčenín r. 1808 J. L. Gay-Lussacom a L. J. Thénardom, nezávisle H. Daym) má názov odvodený z arabského slova buraq a perzského slova burah, označujúceho spočiatku rozličné látky pôsobiace ako tavivá, neskoršie jeho zlúčeninu bórax Na2B4O7. 10H2O, ktorú používali už alchymisti.




Bróm Br
(prot.č. 35), lat. bromum (objavený A .J. Balardom r.1826) je kvapalina ostrého zápachu: (brómos) = zápach.

Cér Ce
(prot.č. 58 ), lat. cerium je pomenovaný podľa planetoidy Ceres, ktorá bola objavená krátky čas pred objavením tohto prvku ( M. H. Klaproth r. 1803).



Cézium Cs
(prot.č. 55), lat. ceasium ( objavené spektrálnou analýzou W. Bunsemon a G. R. Kichhoffom r. 1860) má názov podľa charakteristických dvoch modrých čiar vo svojom emisnom spektre: lat. ceasius = sivomodrý.

Cín Sn
(prot.č. 50), lat. stannum sa za čias starovekého Grécka nazýval (kassiterons).(Rovnaký pôvod má aj názov jeho najvýznamnejšieho nerastu kasiteritu SnO2.)Staroveký Rimania ho nazývali bielym olovom (plumbum album alebo plumbum candidum) na rozdiel od vlastného tzv. čierneho olova ( plumbum nigrum ). Názov stannum používali na niektoré zliatiny olova, prípadne cínu (tieto dva prvky spočiatku nijako presne neodlišovali), a až neskoršie ním začali označovať cín. Český a slovenský názov cín je obdobou názvu nemeckého ( Zinn ), anglického ( tin ) a i.


Curium Cm
(prot.č. 96), lat. curium pripravili jadrovou reakciou G. T. Seaborg a kolegovia r. 1944, ktorý ho pomenovali na počesť manželov P. Curie a M. Curie, vynikajúcich bádateľov v oblasti prirodzenej rádioaktivity.

Draslík K
(prot.č. 19). Jeho latinský názov kalium je odvodený od slova alkali (z arabského qualjan = rastlinný popol), ktoré rovnako ako slovo nátron (z latinského nitrium) označovalo za čias alchymistov zásadito reagujúcu látku (lúh), pripravenú vylúžením z popola rastlín alebo kuchynskej soli (NaCl). Rozdiel medzi ,,nátronom“ (t.j. hydroxidom sodným pripraveným z odparku morskej vody) a ,,kali“ (t.j. uhličitanom draselným získaného z rastlinného popola) sa poznal až za čias flogistonikov (18.storočie). Anglický názov draslíka potassium je odvodený od slova potaš (angl.potash : pot = nádoba, ash = popol), ktoré bolo synonymom pre ,,nátron“ alebo ,,kali“.

Názov draslík utvoril český prírodovedec J. S. Presl (1828).

Dusík N
(prot.č. 7). Latinský názov nitrogenium vznikol spojením latinského slova nitrium, prípadne gréckeho slova (nitron), ktoré v staroveku označovalo zásadito reagujúcu látku z popola rastlín, neskoršie (asi od 16.stor.) liadok (dusičnan draselný) a iné dusíkaté látky, s gréckym slovom (gennaó) = tvorím. Názvy viacerých zlúčenín dusíka (azidov, hydrazínu a i.) sú utvorené z francúzskeho pomenovania dusíka azote, ktoré je odvodené z gréckeho slova (zóon) = živá bytosť a zo zápornej predpony vyjadruje teda, že dusík nepodporuje život. Rovnaký význam má aj český a slovenský názov dusík, ktorý utvoril český prírodovedecJ. S. Presl (1828).

Dysprózium Dy
(prot.č. 66), lat. dysprosium bolo objavené (C. G. Mosander 1843) v mineráloch prítomných v žule. Jeho názov, odvodený z gréckeho slova (dysprositos), vyjadruje, že bol získaný z tvrdej látky (žuly). Pomenovanie sa dáva do súvisu aj s gréckym slovom (dyspros) = obťažný, vyjadrujúcim ťažkosti s jeho prípravou.

Einsteinium Es
(prot.č. 68), lat. einsteinium pripravili jadrovou reakciou J. T. Seaborg a kolegovia r.1952, ktorí ho pomenovali na počesť nemeckého fyzika A. Einsteina. Určitý čas po príprave tohto prvku sa v literatúre používal aj latinský názov athenium An.

Erbium Er
(prot.č.68), lat. erbium (objavené C.G.Mosanderom roku 1843) dostalo názov podľa švédskej obce Ytterby , odkiaľ pochádzajú nerasty, v ktorých bolo objavené.




Európium Eu
(prot.č. 63), lat. europium (objavené E. Demarcayom roku 1901) je pomenované podľa Európy.



Fermium Fm
(prot.č. 100), lat. fermium pripravili jadrovou reakciou G. T. Seaborg a kolegovia roku1952, ktorí ho pomenovali na počesť talianskeho fyzika E. Fermiho. Určitý čas po jeho príprave sa v literatúre používal aj latinský názov centurium Ct, vyjadrujúci, že ide o prvok s prot.č. 100.

Fluór F
(prot.č. 9), lat. fluorum. Názov vyjadruje, že viaceré jeho zlúčeniny ( napríklad luorit CaF2 ) znižujú teplotu topenia iných látok, takže sa používali ako tavivá pri rozpúšťaní rúd a pod.:lat. fluere = tiecť. ( Voľný fluór pripravil H. Moissan roku 1886 )

Fosfor P
(prot.č. 15), lat. phosphorus. Názov vyjadruje, že fosfor ( izolovaný zo zlúčenín H. Brandonom roku 1669) svetielkuje: (fós) = svetlo, (ferein) = niesť, (fósforos) = svetlonos. Český názov kostlík, ktorý podľa návrhu J. S.

Presla (1828) mal vyjadrovať, že fosfor sa vyrábal z kostí, sa neujal.


Francium Fr
(prot.č.87), lat. francium má názov podľa krajiny, v ktorej bolo pripravené ( M. Pereyovou roku 1939 ). Jeho predtým ohlásený objav, pri ktorom mu navrhli latinské pomenovanie Virginium Vi, sa nepotvrdil. Existenciu a vlastnosti prvku s prot.č. 87 predvídal D. I. Mendelejev (1871), ktorý ho s ohľadom na jeho umiestnenie nazval ekacézium.




Gadolínium Gd
(prot.č. 64), lat. gadolinium ( objavené J. C. Marignacom roku 1880 ) je pomenované na počesť fínskeho chemika J. Gadolina, ktorý roku 1788 objavil ytriové zeminy. Gálium Ga
(prot.č. 31), lat. gallium má názov podľa starého pomenovania Francúzska (Gallia), vlasti objaviteľa tohto prvku ( Lecoq de Boisbaudran 1875 ). Existenciu a vlastnosti prvku s prot.č. 31 predvídal D. I. Mendelejev (1871), ktorý ho s ohľadom na jeho umiestnenie v periodickej sústave prvkov nazval ekaalunínium.

Germánium Ge
(prot.č. 32), lat. germanium má názov podľa starého pomenovania Nemecka (Germania), vlasti objaviteľa tohto prvku ( C. Winkler r.1886 ). Existenciu a vlastnosti s prot.č. 32 predvídal D. I. Mendelejev ( 1871 ), ktorý ho s ohľadom na jeho umiestnenie v periodickej sústave prvkov nazval ekasicílium.

Hafnium Hf
(prot.č. 72), lat. hafnium je pomenované podľa starého názvu Kodane (Hafnia), kde bolo objavené ( D. Coster, G. Havesy 1923). Jeho predtým ohlásený objav, pri ktorom mu G. Urbain navrhol latinské pomenovanie celtium Ct, sa nepotvrdil. Existenciu a vlastnosti prvku s prot.č. 72 predvídal D. I. Mendelejev (1871), ktorý ho s ohľadom na jeho umiestnenie v periodickej sústave prvkov nazval ekazirkónium.




Hélium He
(prot.č. 2), lat. helium má pomenovanie odvoené z gréckeho slova (hélios) = Slnko, keďže dolo spektrálnou analýzou objavené na Slnku skôr ( N. Lockyer 1868) než na Zemi (W.Ramsay 1895).

Hliník Al
(prot.č.12), lat. aluminium (pripravený Ch. Oerstedom r. 1825) má názov utvorený z latinského slova alumen = kamenec (síran hlinito-draselný). Český a slovenský názov hliník vyjadruje, že je podstatnou zložkou zlúčenín tvoriacich hlinu. (J. S. Presl 1828).

Holmium Ho
(prot.č. 67), lat. holmium ( objavené P. T. Clevem r.1825 ) je nazvané podľa starého pomenovania Štokholmu ( Holmia ).

Horčík Mg
(prot.č. 12), lat.

magnesium je pomenovaný podľa mesta Magnesia v Malej Ázii ( v Tesálii ), kde sa v stredoveku dobívali magnetické rudy obsahujúce z pravidla železo a mangán, nazývané podľa miesta výskytu magnes ( odtiaľ pochádza aj slovo magnetizmus).V stredovekusa názov magnesia používal už v troch významoch: na označenie magnetickej železnej rudy – magnetitu (magnesius lapis = magnetický kameň), na označenie nemagnetickej ,,železnej“ rudy – čierneho oxidu manganičitého ( magnesia nigra ) a napokon ako pomenovanie pre oxid horečnatý (magnesia alba, tzv. biela alebo pálená magnézia). Keď bol pripravený kovový horčík (H. Davy 1808), dostal názov magnium , ktorý sa neskoršie upravil na magnésium. Český a slovenský názov horčík vyjadruje, že viaceré jeho zlúčeniny ( napr. horká soľ MgSO4.7H2O ) majú horkú chuť ( J. S. Presl 1828 ).

Chlór Cl
(prot.č. 17), lat. chlorum spočiatku po jeho objave (K. W. Scheele 1774) považovali za deflogistrovanú kyselinu soľnú. Po vyvrátení flogistonovej teórie sa ustálila hypotéza, že je to vyšší oxid predpokladaného radikálu ,,murium“ ( lat. muria = lúh sodný NaOH). Keď sa dokázalo, že ide o prvok, dostal terajšie pomenovanie ( H. Davy r. 1810 ) podľa svojho charakteristického sfarbenia: (chlóros) = žltozelený.




Chróm Cr
(prot.č. 24), lat. chromium tvorí rozlične sfarbené zlúčeniny, preto jeho objaviteľ ( L. N. Vauquelin r. 1797 ) zdôraznil v názve túto charakteristickú vlastnosť: ( chróma ) = farba.


Indium In
(prot.č. 49), lat. indium bolo objavené spektrálnou analýzou (F. Reich a T. Richter r. 1863) na základe indigovomodrej čiary, podľa ktorej bolo aj pripravené.

Irídium Ir
(prot.č. 77), lat. iridium bolo svojím objaviteľom ( S. Tennant r. 1803 ) pomenované podľa menlivého sfarbenia niektorých zlúčenín : (iridios) = dúhovo sfarbený.

Jód I
(prot.č. 53), lat. iodum bol svojím objaviteľom ( B. Courtois r. 1811 )pomenovaný podľa fialového sfarbenia niektorých zlúčenín: ( ioeidés ) = fialový.




Kadmium Cd
(prot.č. 48), lat. cadmium ( objavené F. Courtois r. 1817 ) má názov odvodený od gréckeho pomenovania kalamínu (prevažne uhličitan zinočnatý) (kadmeia), keďže kademnaté zlúčeniny sú veľmi často prímesou obdobných zlúčenín zinočnatých. Jeho názov sa dáva do súvisu aj so starovekým gréckym mytologickým hrdinom Kadmosom, ktorého považovali za vynálezcu spracovania kovov. Pôvodne navrhnuté latinské názvy klaprothium ( na počesť význačného analytického chemika, objaviteľa viacerých prvkov ), junonium ( podľa planetoidy Juno, objavenej krátko predtým ) a melinium ( podľa žltého sfarbenia jeho sírnika ) sa nevžili.

Kalifornium Cf
(prot.č. 98), lat. californium je pomenované na počesť univerzity a štátu, kde bolo pripravené jadrovou reakciou ( S. G. Thompsom a kolegovia r. 1950 ).

Kobalt Co
(prot.č. 27), lat.

cobaltum má názov odvodený od nemeckého pomenovania banského škriatka kobolta, ktorý podľa presvedčenia stredovekých baníkov spôsoboval, že z rúd veľmi podobným rudám strieborným a olovnatým ( väčšinou to boli pravé rudy kobaltnaté ) nebolo možné získať striebro. (Kobalt z rúd pripravil G. Brandt r. 1735.)

Kremík Si
(prot.č. 14), lat. silicium. Latinský i český a slovenský názov sú odvodené od názvu nerastu kremeňa ( lat. silex ). Slovo kremeň je utvorené z latinského názvu lapis cremans = kameň vytvárajúci oheň, ktorý sa používal ako synonymum slova silex, keďže iskry vznikajúce kresaním kremeňa sa využíval na prípravu ohňa.

Kryptón Kr
(prot.č. 36), lat. krypton má názov odvodený z gréckeho slova ( kryptein ) = skrývať, keďže sa dal zo vzduchu len ťažko izolovať ( W. Ramsayr. 1898 ).

Kyslík O
(prot.č. 8), lat. oxigenium. Latinský i český a slovenský názov vystihuje názor v časoch po jeho objavení (J. Priestley r. 1774), podľa ktorého kyslík je hlavnou zložkou kyselín: (oxys) = kyslý, (gennaó) = tvorím.

Lantán La
(prot.č. 57), lat. lanthanum. Názov vystihuje jeho ťažkú izolovateľnosť ( C. G. Mosander r. 1839 ): (lanthanein) = byť ukrytý.

Lítium Li
(prot.č. 3), lat. lithium má názov odvodený od slova: (lithos) = kameň, kďže podľa názoru J. J. Berzelia, v laboratóriu ktorého bol tento prvok pripravený ( J. A. Arfvedson r. 1817 ), lítium na rozdiel od sodíka a draslíka – vyskytuje sa predovšetkým v nerastoch.

Lutécium Lu
(prot.č. 71), lat. lutetium je pomenované podľa starého názvu Paríža ( Lutetia ), kde bolo pripravené ( G. Urbain r. 1907 ). V nameckej literatúre sa ešte donedávna používal názov cassiopeium Cp ( podľa premennej hviezdy Cassiopei ) na podporu domnelej priority Auera von Welsbach, ktorý tento prvok objavil o rok neskoršie.



Mangán Mn
(prot.č. 25), lat. manganium. Jeho nerast burel (oxid manganičitý) poznali už stredovekí Rimania, ktorý ho považovali za čiernu odrodu hnedej magnetickej rudy (magnetitu), nazývanej magnes podľa mesta Magnesia v Malej Ázii, kde ju v tých časoch ťažili. V stredoveku už rozlišovali medzi magnetickou železnou rudou – magnetitom (magnes alebo magnesius lapis = magnetický kameň) a nemagnetickou ,,železnou“ rudou – burelom (pseudomagnes alebo magnesia nigra). Keďže burel sa používal na čírenie skla, začal sa preň používať aj názov manganes alebo lapis manganensis, odvodený od gréckeho slova: (manganisein) = čistiť. Slovo manganes sa dáva do súvisu aj s náleziskom týchto rúd vo východnej časti Indického polostrova, nazývaným Mangana. Keď sa zistilo, že burel neobsahuje železo, ale ako nový prvok (K. W. Scheele r. 1774), zaviedol sa preň názov manganium - mangán ( M. H.

Klaproht 1808) na rozlíšenie od horčíka (magnesium), ktorý bol tak isto v tom čase pripravený.

Meď Cu
(prot.č. 29), lat. cuprum bola známa už v predhistorických dobách (v dobe bronzovej). Starovekí Rimania ju nazývali aes cyprium (cyperský kov), neskoršie cuprum, keďže sa dobývala na ostrove Cypre ( asi od roku 1500 pred.n.l. ). V starovekom Grécku sa pre jej zliatiny ( bronz ) používalo pomenovanie ( chalkos ), ktoré sa udržalo predovšetkým v názvoch niektorých nerastov ( napr. chalkopyrit CuFeS2 ). Český a slovenský názov meď pochádz z praslovančiny.




Mendelevium Md
(prot.č. 101), lat. mendelevium bolo pripravené jadrovou reakciou ( A. Ghiorso a kolegovia r.1955 ) a dostalo názov na počesť D. I. Mendelejeva ako uznanie jeho vedúcej úlohy pri poznaní periodickej sústavy prvkov.

Molybdén Mo
(prot.č. 42), lat. molybdaenum je pomenovaný podľa svojho nerastu molybdenitu MoS2, ktorý v staroveku pre jeho vzhľad a mäkkosť ( bolo ním možné písať ) považovali za tuhu, prípadne za olovo alebo jeho rudy ( sfalerit PbS ): (molybdos) = olovo, (molybdaina) = tuha. Keď sa zistilo, že ide o zlúčeninu nového prvku ( P. J. Hjelm r. 1782 ), dostal názov molybdén.

Neodým Nd
(prot.č. 60), lat. neodymium bol izolovaný z takzvaného didymu ( Auer von Welsbach r. 1885 ): (neos) = nový, (didymos) = dvojča, dvojitý.

Neón Ne
(prot.č. 10), lat. neon. Takto pomenoval W. Ramsay (1898) nový, v poradí už štvrtý inertný plyn ( po Ar, Kr a He ), ktorý izoloval z kvapalného vzduchu fraktčnou destiláciou: (neos) = nový.

Neptúnium Np
(prot.č. 93), lat. neptunium bolo pripravené jadroou reakciou (E. M. MacMillan a P. H. Abelson r. 1940). Keďže v periodickej sústave prvkov nasleduje za uránom, bolo pomenované podľa planéty Neptún, ktorá v Slnečnej sústave nasleduje za planétou Urán.

Nikel Ni
(prot.č. 28), lat. niccolum má názov odvodený od slova Kupfernickel ( Kupfer = meď, Nickel bola v 16. – 17. stor. nadávka ), ktorým nemeckí baníci označovali rudu (dnešný nikelín NiAs), ktorá sa síce vzhľadom ponáša na medenú rudu, avšak nedala sa z nej vytopiť meď. Keď sa zistilo, že táto ruda obsahuje nový, dovtedy neznámi prvok, dali mu názov nikel ( A. F. Cronstedt 1754 ).

Niób Nb
(prot.č. 41), lat. niobium sa v prírode vyskytuje takmer vždy spolu s tantalom, preto bol pomenovaný po Nióbe, dcére Tantalovej ( z gréckej mytológie ). V anglickej a americkej literatúre sa donedávna používal názov columbium Cb ako uznanie priority Ch.

Hatretta (1801), koý tento prvok objavil v neraste columbite ( pomenované podľa náleziska v USA ) a izoloval v podobe Nb2O5 (znečisteného Ta2O5) o 43 rokov skôr než H. Rose.

Nobelium No
(prot.č. 102), lat. nobelium je pomenované na počesť Alberta Nobela, keďže bolo pripravené jadrovou reakciou v Nobelovom inštitúte v Štokholme (1956).

Olovo Pb
(prot.č. 82), lat. plumbum. Latinsý názov sa používal už v staroveku. Starovekí Gréci ho nazývali (molybdos).

Ortuť Hg
(prot.č.80), lat. hygrargyrum. V stredoveku ju nazývali živým striebrom – argentum vivum alebo tečúcim striebrom – hygrargyrum ( odvodené od gréckeho slova /hydrór/ = voda, /argyros/ = striebro ). V pomenovaní zlúčenín sa však používa názov odvodený od mena planéty Merkúr (merkurozlúčeniny a merkurizlúčeniny), ktorá za čias alchymistov bola symbolom ortuti ako nositeľa tekutosti a prchavosti látok. Český a slovenský názov pochádza z praslovančiny.

Osmium Os
(prot.č. 76), lat. osmium bolo svojím objaviteľom (S. Tennantroku 1804 ) pomenované podľa charakteristyckého zápachu oxidu OsO4: ( osmé ) = zápach.

Paládium Pd
(prot.č. 46), lat. palladium je pomenované podľa planetoidy Pallas, ktorá bola objavená krátko pred objavom tohto prvku ( W. H. Wollaston roku 1803 ).

Platina Pt
(prot.č. 78), lat. platinum bola objavená v Južnej Amerike ( A. de Ulloa roku 1735 ), kde ju baníci v tých časoch považovali za bezcenný kov pripomínajúci striebro. Nazývali ju preto platina, čo je zdrobnenina španielskeho slova plata ( striebro ).

Plutóniu Pu
(prot.č. 94), lat. plutonium bolo pripravené jadrovou reakciou ( G. T. Seaborg a kolegovia roku 1940 ) a dostalo názov po planéte Pluto, ktoré je v poradí posledná planéta v Slnečnej sústave a druhá za Uránom.

Polónium Po
(prot.č. 84), lat. polonium objavila M Curie- Sklodowská (roku 1898), ktorá ho pomenovala na počesť svojej vlasti Poľska. Existenciu a vlastnosti prvku s prot.č. 84 predvídal D. I. Mendelejev (1871), ktorý ho s ohľadom na jeho umiestnenie v Periodickej sústavy prvkov nazval ekatelúr.

Prazeodým Pr
(prot.č. 59), lat. praseodymium bol rovnako ako nedým izolovaný z tzv. didymu ( Auer von Welsbach roku 1885 ). Jeho zlúčeniny majú charakteristické zelené sfarbenie: (praseos) = zelený, (didymos) = dvojča, dvojitý.



Prométium Pm
(prot.č. 61), lat. promethium bolo pripravené jadrovou reakciou (J. A. Marinsky a L. E. Glendenen roku 1947 ) a dostalo názov podľa boha Prométea z gréckej mytológie. Predtým ohlásené objavy prvku s prot.č.

61 v prírode, pri ktorých mu navrhli latinské pomenovania illinium Il ( podľa štátu Illinois v USA, americký chemik Hopkins roku 1926 ), florencium Fl ( podľa mesta Florencie , talianský chemici Rolla a Fernandes roku 1926 ), sa nepotvrdili.

Protaktínium Pa
(prot.č. 91), lat. protactinium pomenovali jeho objavitelia ( O. Hahn a L. Meitnerová, nezávisle F. Soddy a J. A. Cranston roku 1917 ) podľa toho, že jeho rádioaktívnym rozpadom za odštiepenia častíce vzniká aktínium: (prótos) = prvý v poradí. Jeho existenciu a chemické vlastnosti predvídal D. I. Mendelejev (1871), korý ho s ohľadom na jeho umiestnenie v periodickej sústave prvkov nazval ekatantal.

Rádium Ra
(prot.č. 88), lat. radium ( objavené roku 1898 manželmi P. Curie a M. Curie), má pomenovanie podľa žiareia, ktoré vysiela: lat.radius: lúč.

Radón Rn
(prot.č. 86), lat. radon bol pôvodne svojím objaviteľom ( E.F. Dorn 1900), nazývaný rádiovou emanáciou, keďža vzniká z rádia za vysielania rádioaktívneho žiarenia: lat. emanare = vyžarovať. Iné izotopy prvku s prot.č. 86 vznikajú aj rádioaktívnym rozpadom tória ( tóriová emanácia) a aktínia (aktíniová emanácia). Pretože prvok s prot.č. 86 je inetrný plyn, jeho názov (ako aj názvy jeho izotopov) má koncovku –ón charakteristickú pre názvy ostatných inetrtých plynov (s výnimkou hélia): radón Rn, torón Tn, aktinón An. Pre všetky tri izotopy tohto prvku sa navrhuje spoločné pomenovanie emanácia Em, ktoré všaqk nie je všeobecne prijaté, takže názov radón sa používa aj v tom prípade, keďže sa výslovne neuvádza, o ktorý izotop tohto prvku ide. Starší názov nitón Nt (W. Ramsay 1909), ktorý vyjadroval, že rádiová emanácia pri zahusťovaní vysiela intenzívne modrasté žiarenie ( lat. niteo = trbiecem sa ), sa nevžil. Rénium Re
(prot.č. 75), lat. rhenium má názov podľa latinského pomenovania rieky Rýn ( Rhenus ), odkiaľ pochádzala objaviteľka tohto prvku ( W. Noddack a I. Noddack – Tackerová roku 1925 ). Existenciu a vlastnosti prvku s prot.č. 75 predvídal D. I. Mendelejev (1871), ktorý ho s ohľadom na jeho umiestnenie v periodickej sústave prvkov nazval dvimangán. Ródium Rh
(prot.č. 45), lat. rodhium (objavené W. H. Wollastonom roku 1803 ) je momenované podľa ružového sfarbenia niektorých svojich zlúčenín: (rodoeis) = ružový.

Rubídium Rb
(prot.č. 37), lat. rubidium bolo svojimi objaviteľmi ( W. Bunsen a G. R. Kirchhoff roku 1861 ) pomenované podľa svojho charakteristických červených čiar vo svojom emisnom spektre: lat: rubidus = červený.


Ruténium Ru
(prot.č. 44), lat. ruthenium objavil roku 1845 v sibírskych platinových rudách ruský chemik K. K. Klaus, ktorý ho pomenoval podľa latinského názvu Ruska ( Ruthenia ).


Samárium Sm
(prot.č. 62),lat.

samarium je pomenované podľa nerastu samarskitu, v ktorom bolo objavené ( P. E. Lecocq de Boisbaudran roku 1879). (Samarskij bol ruský banský úradník).


Selén Se
(prot.č. 34), lat. selenium bol svojím objaviteľom (J. J. Berzelius roku 1817), pomenovaný podľa gréckeho slova: (seléné) = Mesiac, aby takto v názve naznačil, že sa tento prvok podobá telúru ( lat. tellus = Zem ).

Síra S
(prot.č. 16). Latinský názov sulfur sa používal už v stredoveku. Odvodený je od saskritského výrazu sulveri.

Skandium Sc
(prot.č. 21), lat. scandium bolo svojím objaviteľom (L. F. Nilson roku 1879 ) pomenované na počesť Škandinávie, odkial pochádzali nerasty, v ktorých bolo objavené. Existenciu a vlastnosti prvku s potónovým číslom 21 predvídal D. I. Mendelejev (1871), ktorý ho s ohľadom na umiestnenie v periodickej sústave prvkov nazval ekabór.




Sodík Na
(prot.č 11), lat. natrium. Názov pochádza z egyptského slova neter = rastlinný popol. Srarovekí Rimania označovali zásadito reagujúce látky získané vylúžením rastlinného popola slovom nitrum, starovekí Gréci slovom (nitron), z korého vznikol význam nátron. Kovový sodík pripravil anglický chemik H. Davy roku 1807, ktorý ho nazval sodium, keďže je zložkou sódy (uhličitan sodný Na2CO3), ktorú pod týmto názvom poznali už alchymisti. Latinský názov natrium, odvodený od staršieho pomenovania zlúčenín sodíka, zaviedol J. J. Berzelius (1811).

Striebro Ag
(prot.č. 47), lat. argenum bolo známe už v predhistorických dobách. Latinský názov je odvodený od saskritského výrazu argenos = jasný, ako aj od gréckeho slova: (argyros), ktorý vyjadruje jeho jasný, lesklý vzhľad. Český a slovenský názov pochádza z praslovančiny.




Stroncium Sr
(prot.č. 38), lat. strontium bolo objavené ( M. H. Klaproth roku 1793 ) v neraste stroncianite ( uhličitan strontnatý SrCO3 ), nájdenom neďaleko Strontianu v Škótsku.




Tálium Th
(prot.č. 81), lat. thallium je pomenované podľa zelenej čiary vo svojom emisnom spektre, pomocou ktorej bolo objavené ( W. Crookes roku 1861 ): ( thallos ) = ratolesť.

Tantal Ta
(prot.č. 73), lat. tantalum bol svojím objaviteľom ( A. G. Ekeberg roku 1802 ) pomenovaný podľa Tantala, odsúdeného na večný hlad a smäd, keďže chovanie sa oxidu tohto prvku, ktorý na rozdiel od oxidov mnohých iných kovov nejaví schopnosť sýtiť sa kyselinami (nereaguje ani s ich nadbytkom), pripomína osud tohto hrdinu z gréckej mytológie.

Technécium Tc
(prot.č. 43), lat.

technetium má názov odvodený od gréckeho slova: (technétos) = umelý, pretože sa nevyskytuje v prírode, ale bolo pripravené umele jadrovou reakciou ( G. Perrier a E. Segré roku 1937 ). Jeho objav v prírode ( W. Noddack a I. Tackeová roku 1925 ), pri ktorom mu navrhli názov masurium Ma (podľa kraja Mazursko), sa nepotvrdil. Existenciu a vlastnostiprvku s protónovým číslom 43 predvídal D. I. Mendelejev a preto ho s ohľadom na jeho umiestnenie v periodickej sústave prvkov nazval ekamangán.




Telúr Te
(prot.č. 52), lat. tellurium (objavený Mullerom von Reichenstein roku 1872) má názov odvodený od latinského slova tellus = Zem ( M. H. Klaproth roku 1782 ).

Terbium Tb
(prot.č. 65), lat. terbium je pomenovaný podľa švédskej obce Ytterby, odkiaľ pochádzajú nerasty, v ktorých bolo objavené ( C. G. Mosander roku 1843 ).

Titán Ti
(prot.č. 22), lat. titanium bol svojím objaviteľom ( M. H. Klaproht roku 1795), pomenované podľa obra Titána z gréckej mytológie. Tórium Th
(prot.č. 90), lat. thorium bolo J. J. Berzeliom, ktorý ho objavil v roku 1828 v nórskych nerastoch, pomenované podľa Thóra, severského boha hromu.


Túlium Tm
(prot.č. 69), lat. thulium bolo objavené v škandinávskych nerastoch ( P. T. Cleve roku 1879 ). Preto dostalo názov podľa starého pomenovania Škandinávie ( Thule ).




Uhlík C
(prot.č 6), lat. carboneum bol známy už v predhistorických dobách. Latinský i český a slovenský názov je odvodený od slova uhlie ( lat. cabro ).

Urán U
(prot.č 92), lat. uranium bol svojím objaviteľom ( M. H. Klaproth roku 1879 ) pomenovaný podľa planéty Urán. Vanád V
(prot.č. 23), lat. vanadium objavil švédsky chemik ( V. G. Sefstrom roku 1830, ktorý ho pomenoval podľa škandinávskej bohyne Vanadis. Prvok s protónovým číslom 23. bol objavený ešte predtým mexickým mineralógom del Rio, ktorý mu dal názov erythronium podľa sfarbenia jeho soli: (erythraios) = červenkastý. Pretože svoj objav nedostatočne charakterizoval, tento názov sa nevžil.

Vápnik Ca
(prot.č. 20), lat. calcium ( objavený H. Davym roku 1808 ), je pomenovaný podľa latinského názvu vápna a vápenca (calx), ktorý používali už starovekí Rimania. Český a slovenský názov je tak isto odvodený od slova vápno (J. S. Presl).


Vodík H
(prot.č 1), lat. hydrogenium ( objavený H. Cavendishom r. 1766 ) pomenoval A. L. Lavoisier za použia gréckych slov  (hydrór) = voda a  (gennaó) = tvorím, keďže ho pripravil z vody. Obdobný význam má aj český a slovenský názov vodík ( J. S. Presl 1828 ).


Volfrám W
(prot.č.

74), lat. wolframium objavil C. W. Scheele (1781) v neraste (dnešnom scheenite), ktorý sa po švédsky nazýval tungsten ( ťažký kameň ). Tento názov sa používa pre prvok s prot.č 74 v angličtine a vo francúzštine až doteraz. Názov volfrám (wolfram), zaviedli španielsky chemici J. J. d Elhujar a F. d Elhujar ( 1783 ), ktorí tento prvok objavili nezávisle od Scheeleho. Utvorili ho z pomenovania dnešného nerastu volframitu, ktorý za čias Agricolových nazývali obrazne Wolf (vlk), Wolfrahm (vlčia pena) a pod., pretože zistili, že ako prímes cínových rúd zvyšuje obsah cínu v troske, a tým im znižuje (,,zožiera“) jeho výťažky.



Xenón Xe
(prot.č. 54), lat. xenon má názov odvodený od slova  (xenos) = cudzí, lebo bol objavený ako cudzia prímes v argóne ( W. Ramsay 1878 )


Yterbium Yb
(prot.č.70), lat. yttrebium bolo pomenované podľa švédskej obce Ytterby, odkiaľ pochádzajú nerasty v ktorých bolo objavené (J.C.Marignac r.1878)


Ytrium Y
(prot.č.39), lat. yttrium dostalo názov podľa švédskej obce Ytterby, odkiaľ pochádzajú nerasty, v ktorých bolo objavené (J. Gadolin r.1794)


Zinok Zn
(prot.č.30), lat. zincum. Latinský názov sa začal používať za čias iatrochémie na označovanie rozličných zlúčenín až do roku 1697 ako názov pre kovový zinok (izolovaný z kalamínu W. Hombergom r.1695). Zinkovú rudu kalamín nazývali v stredovekom grécku  (kadmeia), Rimania za čias Pilíniových ho nazývali cadmia. Z toho názvu neskoršie vzniklo pomenovanie galmei a napokon táto zinková ruda dostala názov kalamín.


Zirkonium Zr
(prot.č.40), lat. zirkonium (objavené M.H. Klaprothom r.1789) je pomenované podľa svojho nerastu zirkónu, v arabčine : zargun.


Zlato Au
(prot.č.79), lat. aurum poznali už v predhistorických dobách. Latinský názov používali už stredovekí Rimania. Český a slovenský názov pochádza z praslovančiny (zolto).



Železo Fe
(prot.č.26), lat. ferrum bolo známe už v železnej dobe. Latinský názov používali už starovekí Rimania. Grécke pomenovaie:  (sidíros) je odvodený od sideritu FeCO3. Slovo železo pochádza z praslovančiny želězo a vyskytuje sa vo väčšine slovanských jazykov. Indoeurópsky základ bol: geligh.