Tím to roztokom prechádza elektrický prúd a vydeľuje z kysličníka hlinitého kyslík hliník. Celý proces prebieha pri teplote približne 1000°C. Kov, ktorý sa získava v roztavenom stave, sa odlieva do foriem. Ťažba hliníka:


Významné fyzikálne vlastnosti a chemická odolnosť predurčujú hliník na rozsiahle použitie. Tým, že hliník je odolný voči korózii hodí sa na výrobu rozličných výrobkov od kuchynských fólií a nádob až po okenné rámy a obkladové panely budov. Hustota hliníka je len asi tretina hustoty ocele. Preto sa hliník a jeho rôzne zlúčeniny používajú k výrobe ľahkých súčastí lietadiel.

Hoci hliník nevedie tak dobre elektrinu ako meď, jeho použitie v kábloch narastá. Hliníkový kábel musí mať väčší prierez ako medený, čiže by mali viesť rovnako veľký prúd. Je ale lacnejší a váži len polovicu váhy medi, takže hliníkové silnoprúdové vedenie vyžaduje menej stožiarov. Hliník sa taktiež používa k poťahovaniu skla pri výrobe zrkadiel a k výrobe hliníkovej farby, ktorá sa často nanáša na iné farby ako ochranný povlak.

HLINÍKOVÉ ZLIATINY:
Výroba hliníkových zliatin začala len nedávno, väčšina z týchto materiálov boli uvedené na trh začiatkom 20.storočia. Hliníkové zliatiny, ktoré sú vhodné pre odlievanie, obsahujú približne 15% kremíku, malé množstvo kovov, ako je meď, železo, nikel, horčík a zinok. Z týchto ľahkých zliatin sa odlievajú bloky valcov motorov súčiastky pre letecké motory a pre trupy lietadiel. Hliníkové zliatiny, ktoré sú vhodné pre ostatné obrábacie procesy, ako je kovanie, valcovanie a ťaženie, obsahujú približne až 7% horčíka apribližne 1% mangánu. Veľmi pevné hliníkové zliatiny, ktoré sa široko využívajú v leteckom priemysle, obsahujú približne 15% zinku a menšie množstvo medi, horčíka a mangánu.

DURAL
Jedným z najdôležitejších objavov pri vývoji hliníkových zliatin bol jav zvaný tvrdenie starnutím. Tento jav najprv spozoroval nemecký metalurg Dr.Alfred Wilm. V roku 1909 Wilm experimentoval s hliníkovou zliatinou obsahujúcu 3,5% medi a 0,5% horčíka. Pokúšal sa učiniť túto zliatinu tvrdšou s pomocou rôznych foriem tepelného spracovania, vrátane zahrievania na približne 500°C a potom pomocou rýchleho ochladenia ponoriť do vody.
Toto spracovanie malo malý bezprostredný vplyv, ale po niekoľkých dňoch Wilm zistil, že sa táto zliatina stala omnoho tvrdšou, hoci s ňou už žiadne ďalšie spracovania nepreviedol.