Pôvod a výskyt ropy

Pôvodom ropy sa zaoberajú dve rozdielne teórie: anorganická a organická. Zástancami anorganickej teórie boli predovšetkým chemici Mendelejev, Sokolov, Sabatier a iní. Táto teória bola založená na tvorbe uhľovodíkov z anorganických materiálov, predovšetkým z karbidov. Novší variant tvrdí, že z rôznych plynov v zemi (H2, CH4, CO2, CO) v dôsledku katalytického pôsobenia silikátov a ťažkých kovov vznikajú uhľovodíky. Dnes je všeobecne priateľnejšia organická teória vzniku ropy. Jej tvorcami okrem chemikov boli aj geochemici a geológovia (Lomonosov, Engler, Gubkin a iní ). Aj podľa organickej teórie je viacero variantov vzniku ropy. Predpokladom pre vznik ropy je tvorba, následné hromadenie a premeny organických látok mikroorganizmami. Podľa určitých predstáv organická hmota v sedimentoch sa mení v troch vývojových stupňoch:

1.diagenéza – Ukladanie organickej hmoty. 2.katagenéza – Pokles sedimentárnych vrstiev do hĺbky niekoľkých kilometrov. 3.metagenéza – Je posledné štádium pri tvorbe ropy. Prebieha pri vysokých teplotách a tlakoch, pričom dochádza k ďalším zmenám organického materiálu. Tvorba ropy v podobe ako ju dnes poznáme trvala stá milióny rokov. Čím je ropa staršia, tým je ľahšia, tým menej heteroatómov (S, N, O) obsahuje. Dnešné ložiská ropy obyčajne nie sú totožné s miestami jej vzniku. Pri migrácii ropy dochádza tiež k jej zmenám. Typy ložísk

Ropa sa nachádza v priepustných horninách, ktoré prešli vrásnením a je tam striedanie priepustných a nepriepustných vrstiev. Ložisko ropy vzniklo tak, že priepustná hornina je prerušená nepriepustnou, ktorá zastaví migráciu ropy. Podľa tvaru sa rozoznávajú ložiská synklikálne, antiklinálne, pri soľnom pni, pri zlome, šošovkové a stratigrafické. Ropu často sprevádzajú plyny a voda. Rozlyšujeme režim ložiska plynový, hydraulický a zmiešaný. Od priepustnosti hornín a režimu závisí aj vyťažitelnosť ložiska.


Zloženie a vznik ropy

Ropa je horľavá kvapalná zmes zložená prevažne z kvapalných uhľovodíkov, v ktorých sú rozpustené menšie podiely plynných a tuhých uhľovodíkov. Obyčajne je ľahšia ako voda, má svetlú, žltohnedú, zelenú, sivú až čiernu farbu a charakteristický zápach. Patrí medzi kaustobiolity bituménového radu, pod ktorým rozumieme tie horľavé horniny alebo ich podiely, ktoré sa rozpúšťajú v organických rozpúšťadlách bez zmeny chemickej štruktúry.