Konečne, ak by sa mala táto teória ujať, mal by existovať nejaký spôsob, ktorým explózia z najnepatrnejšieho prvopočiatku dokázala vytvoriť všetku hmotu vo vesmíre. Pokiaľ by urýchľovače častíc dokázali odhaliť skutočný charakter hmoty, malo by byť možné zistiť, ako boli vytvorené základné stavebné prvky pri veľkom tresku. A naopak, pokiaľ by sa jasne preukázalo, že nemohli byť vytvorené v takomto explozívnom prvopočiatku, veľký tresk by sa ukázal ako nereálna teória. Moderné urýchľovače častíc môžu dosahovať obrovských rozmerov. Urýchľovač v Európskom stredisku pre jadrový výskum CERN (Conseil Européen pour la Recherche Nucléaire) so sídlom v obci Meyrin neďaleko Ženevy vo Švajčiarsku, ktoré bolo neskôr premenované na Europské laboratórium pre jadrový výzkum (Europan Laboratory for Nuclear Research), sa skladá z 27 kilometrov dlhého kruhovitého podzemného tunelu, ktorý siaha až do Francúzska a ktorý čiastočne prechádza úpätím pohoria Jura. Princípy, podľa ktorých bol tento urýchľovač postavený, sú v podstate rovnaké, aké použil Rutherford pri zostrojení svojho urýchľovača, ktorým bola niekoľkometrová sklenená trubica. V prvom rade ja potrebná metóda pre generovanie častíc a až potom metóda pre ich urýchlenie na dostatočne vysokú rýchlosť. Rutherfordova metóda využívala vlastnosti elektrickej energie.

Zostrojil niečo ako kladný a záporný pól batérie, každý na inom koci trubice, aby tak vytvoril elektrické pole. Je ťažké nájsť presné prirovnanie, ale je to približne niečo také ako postaviť strmý kopec od jedného konca trubice k druhému. Guľa umiestnená na vrchol kopca as bude samozrejme kotúľať dolu, bude nodobúdať rýhchlosť, až nokoniec veľmi veľkou rýchlosťou dosiahne úpätie kopca. V urýchlovači častíc je ekvivalent gule elektrický prúd, ktorý pozostáva s toku záporne nabitých elektrónov privádzaných ku kladnému koncu trubice, teda ku katóde. A dokonca aj pri vzdialenosti kratšej ako sú dva metre dosiahnu elektróny tak veľkého zrýchlenia, že keď dorazia ku kladnému koncu trubice, narazia do terčíku značnou silou. Cieľ spočíva v tom, že po náraze rozbijú niektoré atómy terčíku – abvykle je terčík tvorený obyčajnou kovovou doštičkou. Výsledok nárazu sa dá pozorovať na Geigerovom počítači. Ide o prístroj, ktorý zostrojili Rutherford a Hans Geiger aby detekoval radioaktivity, teda uvolňovanie energie.
Mohol by tak byť urýchľovač častíc použitý k potvrdeniu hypotézy, že pri každom rozbitý atómu sa uvolní energia?

Aby bolo úplne isté, že Geigerov počítač meria len dôsledky nárazu elektrónu na terčík, musí byť z trubice odsatý všetok vzduch tak, aby sa v nej vytvorilo vákuum a nezostalo v nej okrem terčíku vôbec nič, na čo by tok elektrónov mohol naraziť. Jedine tak sa dali získať jednoznačné výsledky. Pri rozbíjaní atómu na subatomárne častice sa vždy uvolňuje zistitelná energia. Atómy bombardovanej látky sa umelo rozpadajú presne rovnakým spôsobom, akým sa rádioaktívne chemické prvky ako urán alebo rádium, rozpadajú v prírodných podmienkach. Závery vyplivajúce z výsledkov sú úplne jasné. Atomy obsahujú energiu, ktorá sa uvolňuje pri ich rozbíjaní. To nás však núti položiť si ďalšie otázky. Skladá sa subatomárny svet ešte z niečoho menšieho? A pokiaľ áno tak z čoho? Eixstujú okrem energie aj iné "prísady", ktoré tvoria nepostrádateľnú a fundamentálnu súčasť atómu? Aké vlastnosti majú a akú rolu hrajú elektróny a jadra atómov, ktoré v prvých teoretických modeloch atómu zapadaly tak dokonalo do seba?

Výsledky získané pomocou urýchľovačov častíc začal ponúkať pozoruhodnú odpoveď. Pokiaľ elektróny a jadro atómu majú správny súčet hmotností odpovedajúcej hmotnosti celého atómu, potom uvolnená energia musí nejakým spôsobom pochádzať len z týchto častíc a zo spôsobu, akým sa navzájom viazané. Pokiaľ v rámci prirodzeného radioaktívneho rozpadu radia vznikne nový, ľahší prvok, musí mať menšiu hmotnosť ako pôvodné rádium. Premieňajú sa teda v rámci radioaktívneho procesu niektoré častice na energiu?