Môžeme sa sním stretnúť pri výrobe farbív, v textilnom a farmaceutickom priemysle ( používa sa aj na výrobu gumárenskych chemikálií, výbušnín…). Získava sa redukciou nitrobenzénu alebo z čiernouhoľného dechtu. Je to olejovitá kvapalina, bezfarebná, nažltlá až červenohnedá vyznačujúca sa charakteristickým amínovým zápachom. Rozpustnosť vo vode je 3,4 % pri 20 °C. Je ľahko rozpustný v alkohole, éteri, acetóne, sírouhlíku a tuku. Anilín má slabo zásaditý charakter. Jeho roztoky majú obvykle kyslú reakciu. Otravy sú možné ako vdychovaním pár, tak aj potretím kože kvapalným anilínom. Možnosť otravy kože je dokázaná nielen pozorovaním pri priemyselných otravách a pokusoch na vlastnom tele, ale tiež prieskumami otráv odevom zafarbeným čiernym anilínom. Pary sa tiež vstrebávajú pokožkou, ale v množstve, ktoré nepostačuje k otrave.

 Anilín sa u detí vstrebáva pokožkou tak energicky, že boli popísané otravy novorodencov voľným anilínom, obsiahnutým vo farbe na razítkovanie prádla. U dospelého človeka v ľahších prípadoch vzniká cyanóza, zvlášť prstov, končekov uší a pier. Postihnutého bolí hlava, má závrate a nechuť k jedlu. Pri ťažkých otravách boli pozorované funkčné poruchy srdca a cievnej sústavy, zrýchlené dýchanie, tep a kŕče. V najťažších prípadoch nastáva kóma a smrť. Koncentráciu 0,3 až 0,6 mg/l môže človek zniesť po dobu 1 hodiny bez akýchkoľvek účinkov. Citlivosť stúpa po požití alkoholu. Najvyššia prípustná koncentrácia je 0,005 mg/l, bod topenia je pri – 6,2 °C a bod varu 184,4 °C. Trieda nebezpečnosti je III.

Anilín patrí k dusíkatým derivátom uhľovodíkov, konkretne k amínom. Skupina NH2 spôsobuje, že amíny vykazujú kladný mezomérny efekt. Substituent odpudzuje elektróny od seba do jadra a zvyšuje tak elektrónovú hustotu jadra jako celku – uľahčuje dalšiu substitúciu a tým zvyšuje elektrónovú hustotu v polohe orto a para.

Prvé anilínové farby
Anilínové farby boli po prvýkrát vyrobené úplnou náhodou. Osemnásťročný mladík William Henry Perkin študoval chémiu a usilovne se snažil nájsť spôsob, ako vyrobiť chinín, liek proti malárii. Po večerech pracoval v kôlni na konci záhrady svojich rodičov, kde se pokúšal vyrobiť chinín z allyltoluidinu, látky získávanej z černouhoľného dechtu, ktorý je z chemického hľadiska prírodnému chinínu podobný. Skúšal pridávať kyselinu sírovú a dvojchroman draselný, ale získal tak jen akúsi červenohnedú hmotu, chinínu úplne vzdialenú. Raz skúsil miesto allyltoluidinu použiť ešte nie celkom čistý anilín (anilínsulfát). Výsledkom bol podivný čierny kal. Aby mladý Perkin zistil, čo to vlastne je, zvaril ho s vodou. Vyrobil tak kryštáilky, ktoré, ako sa mohol sám na sebe hned´ presvedčiť, dokázali zafarbiť hodváb. Bola to prvná anilínová farva, ktorej sa potom hovorilo „Perkinova violeť“.

Hlavnou zložkou anilínových farieb je anilín, ktorý ba vyrába z čiernouhoľného dechtu a iných derivátov uhlia.
Rozvoj výroby anilínových farieb nastal počas Priemyselnej revolúcie (1790-1900), kedy bolo postavených viacero závodov na ich výrobu. Súviselo to najmä so zvýšenou ťažbou uhlia a jeho spracovaním.