Oceľ triedy 14 (chrómové, manganochrómové, a kremíkochrómové):
Chróm zvyšuje kritickú teplotu ocele. Predmety do priemeru 30 mm sa kalia do oleja väčšie do vody. Popúšťacie teploty sú 550 až 650 °C. Po popúšťaní sa doporučuje rýchle ochladzovanie (v oleji alebo vo vode). Pokles mechanických hodnôt s vzrastajúcim prierezom kaleného predmetu je podstatne menší než u ocelí uhlíkových. Do prierezu 30 mm môžu úspešne nahradiť drahšie nízkolegované ocele niklochrómové. Z chrómových ocelí s obsahom asi 1 % C sa vyrábajú guličky a krúžky pre guličkové ložiská, vyžaduje sa u nich veľká tvrdosť a odolnosť proti oderu. Manganochrómové ocele majú väčšiu prekaliteľnosť a pevnosť aj menšiu húževnatosť. Do istej miery sú obdobné oceli kremíkochrómovej. Pri väčšom obsahu uhlíka sú všetky druhy ocelí vhodné aj pre výrobu pružín, hlavne ocele kremíkochrómové. Z manganochrómových ocelí sa okrem iného vyrába akostné ručné náradie.

Oceľ triedy 17 (koróziivzdorné chrómové a chrómniklové, chrómniklomolybdénové):
Prísada chrómu zvušuje polohu kritických bodov a postupne uzatvára oblasť austenitu, priestorovo centrovaný chróm stabilizuje železo v celom rozsahu teplôt až po teplotu krivky solidu. Koróziivzdorné ocele majú obsahchrómu asi 13,17 a 25 %. U ocelí s 13 až 15 % Cr sú kaliace teploty asi 1000 až 1050 °C. Až do teploty 500 °C nestrácajú tieto ocele pri popúšťaní obvykle tvrdosť. V rozmedzí teplôt 450 až 600 °C sa u nich prejavuje popúšťacia krehkosť a zmenšenie odolnosti proti korózii. Majú sa preto popúšťať buď do 500 °C alebo nad 650 °C. Popúšťaním na nízke teploty (100 až 200 °C) sa dosahuje tvrdosti asi 55 HRC, ktorá stačí aj pre nože. Ich prekalitelnosť je dobrá, kalí sa do oleja alebo na vzduchu. Ocele s obsahom chrómu nad 16 % sú pri malom obsahu uhlíka čisto feritické. Ich zrno nejde zjemniť tepelným zpracovaním. Odolnosť proti korózii majú lepšiu než ocele s 13 až 15 % Cr.

Pri ďaľšej práci za vysokej teploty zrno značne zhrubne a po ochladení sa ocel stáva krehkou. Základným druhom chrómniklových koróziivzdorných ocelí sú nemagnetické austenitické ocele dnes už klasického zloženia 18 % Cr a 8 % Ni. Ich tepelné spracovanie záleží v rozpúšťacom žíhaní. Účelom je rozpustiť karbidy a prudkým ochladením zabrániť ich spätnému vylúčeniu. Karbidy sa vylučujú pozdĺž hraníc zŕn pri veľmi pomalom ochladzovaní ocele pod krivkou zmeny rozpustnosti alebo v rýchlo ochladzovanej oceli po dlhšom ohreve na teploty 500 až 800 °C. Ich vylúčením sa zmenší húževnatosť a ocele majú sklon k medzikryštalickej korózii. V blízkosti zvarov je vždy oblasť, ktorá behom zvárania dosiahne teplotu vhodnú pre vylučovanie karbidov z presýteného austenitu. Obdobné zhoršenie vlastností sa prejavuje tiež u súčastí pracujúcich trvale za teploty 500 až 800 °C. Ocele pre takéto súčasti musia byť preto stabilizované prísadou titánu alebo niobu. Pre značne korozívne prostredie a pre vysoké teploty sa tiež používajú ocele s väčším obsahom Ni. Austenitické chrómniklové ocele sú veľmi húževnaté a preto sú zle obrobiteľné. Miernym zväčšením obsahu síry alebo selénu sa ich obrobiteľnosť zlepšuje, ale mierne sa zmenší odolnosť proti korózii a zhoršia sa mechanické vlastnosti.