Základné rozlíšenie lepidiel podľa spôsobu tuhnutia v spoji:

Lepidlá tuhnúce vplyvom vsiaknutia a odtekania rozpúšťadiel: Tieto lepidlá obsahujú 20 až 60% prírodných alebo syntetických filmotvorných látok rozpustných vo vode alebo v organických rozpúšťadlách.

Reaktívne lepidlá: Tuhnú vplyvom zmien vo vnútornej štruktúre filmotvorného polyméru. Spoločným znakom týchto zmien je prepojenie lineárnych makromolekúl do jediného priestorového útvaru.

Tavné lepidlá: Ich hlavnou zložkou sú termoplastické polyméry alebo kopolyméry. Nanášajú sa vo forme taveniny, vždy jednostranne, zpravidla pri teplotách od 160 do 200°C. Maximálna pevnosť spojov sa dosiahne ochladením.

Zažehľovacie lepidlá: Tuhý vysušený film sa aktivuje zvýšením teploty za súčasného pôsobenia tlaku.

Stále lepivé lepidlá: V spoji nemenia svoju konzistenciu, zostávajú stále vláčne a lepivé a sú tiež nazývané ako lepidlá so samolepiacim efektom. Spoj vzniká pritlačením lepiacej vrstvy k podkladu. Mäkký priľnavý film lepidla umožňuje dočasné spojovanie materiálov so zlými adhéznymi vlastnosťami.


Syntetické lepidlá:

Sú to najpoužívanejšie lepidlá, ktoré podľa adhezívneho základu delíme na duromérne, elastomérne a plastomérne.

Niektoté najpoužívanejšie syntetické lepidlá:


Duromérne lepidlá:

Epoxidy: Sú to lepidlá na báze epoxidových živíc a patria medzi najlepšie v oblasti lepenia kovov, duromérov, skla, dreva a ich kombinácií. Vytvrdzovacie časy je možno upraviť od jednej minúty do dvoch dní. Výhodou sú tiež nízke vytvrdzovacie tlaky a skutočnosť, že sa neuvoľňujú nepríjemné nízkomolekulové splodiny. Taktiež skladovateľnosť epoxidov je mimoriadne dlhá.

Polyestery: Sú to nenasýtené živice, ktoré vznikajú esterifikáciou dvojmocných alkoholov a nenasýtených dikarbónových kyselín. Sú to zpravidla kvapalné vysokoviskózne živice, ktoré sa riedia reaktívnymi rozpúšťadlami ( styrén ). Patria medzi typy, ktoré spĺňajú priemerné nároky z hľadiska pevnosti, tepelnej i chemickej odolnosti. Niektoré typy sú nehorľavé alebo majú aspoň zníženú horľavosť. Tepelná odolnosť zpravidla neprekračuje 100°C. Pomerne dobre odolávajú vode a bežným rozpúšťadlám. Väčšina vykazuje relatívne vysoké zmršťovanie pri vytvrdzovaní a preto sú nevhodné na lepenie kovov hoci majú vyhovujúcu adhéziu. Najvhodnejšie sú na lepenie dreva, keramiky, betónu prípadne na systém drevo-cement.


Plastomérne lepidlá:

Akrylátové lepidlá: Majú dobrú odolnosť proti vode, starnutiu a proti mnohým chemikáliám. Nižšia odolnosť sa prejavuje len proti organickým rozpúšťadlám, silným kyselinám a proti teplote nad 50°C. Nízkym teplotám do -60°C odolávajú pomerne dobre. Používajú sa na lepenie akrylátových polymérov aj v kombinácii so sklom, kovmi, ďalej na lepenie dreva, papiera a kože. Niektoré kovové materiály, ako čistý hliník, kadmium a niektoré ocele pôsobia negatívne na vytvrdzovanie ( inhibične ). Preto sa používa katalyzátor vo forme roztoku meďnatých alebo kobaltnatých solí v organickom rozpúšťadle. Pri jeho použití však už možno hovoriť o dvojzložkovom systéme.


Manipulačné smernice: Pred používaním lepidiel je nutné sa oboznámiť so správnou manipuláciou s daným druhom chemikálie z hľadiska ochrany zdravia. Je potrebné poznať podmienky pre skladovanie lepidiel i možnosti ich úprav pred použitím.