Kovy:
Asi tri štvrtiny všetkých prvkov sú kovy. Sú to prvky prvej a druhej skupiny periodickej sústavy. O kovoch možno všeobecne povedať, že dobre vedú elektrinu a teplo; ich čisté a hladké plochy majú charakteristický kovový lesk. Mnohé z nich sa dajú vykovať na tenké lístky, hovoríme, že sú kovateľné. Dajú sa vytiahnuť na drôt sú ťažné. Tieto vlastnosti kovov vyplývajú zo stavby ich kryštálovej mriežky. Keď zapojíme kov do obvodu elektrického prúdu, posúvajú sa voľné elektróny v smere potenciálneho spádu, čiže vedú elektrický prúd. Energiu pohybu môžu voľné elektróny ľahko odovzdať časticiam kryštálovej mriežky, čiže dobre vedú teplo. Hladké plochy odrážajú svetelné lúče, preto majú kovový lesk a sú zväčša sivobiele. Len zlato a cézium sú žlté a meď je červená. Iba veľmi tenké fólie sú priesvitné. Práškové kovy sú sivočierne, pretože prakticky všetky lúče akoby uviazli v kryštálovej mriežke. Veľká väčšina kovov má väčšiu hustotu ako nekovy. Najmenšiu majú alkalické kovy a najväčšiu platinové kovy. Tie kovy, ktorých hustota je menšia ako 5 g/cm³, sú ľahké, ostatné sú ťažké.
Polokovy:
Sú prvky, ktoré postupne strácajú typické kovové vlastnosti. Patrí k nim: bór, kremík, germánium, arzén, selén a telúr.
Zliatiny:
Roztavené kovy sa môžu navzájom zlievať; vychladnutím taveniny získavame zliatiny. Zliatiny môžu byť zložené z dvoch alebo viacerých kovov. Niektoré zliatiny môžu obsahovať aj nekovy, napr. uhlík, kremík, síru, fosfor alebo bór. Zliatiny majú nekovovú povahu. Ich vlastnosti sú často výhodnejšie ako vlastnosti čistých kovov. Preto v praxi prichádzame do styku len výnimočne čistými kovmi, bežne sa používajú zliatiny, napr. oceľ, liatina, bronz, mosadz a iné. Vnútorná stavba zliatin môže byť rozličná. Ak sú atómy dvoch kovov približne rovnako veľké, môžu tvoriť spoločnú kryštálovú mriežku, v ktorej atómy jedného kovu nahrádzajú atómy druhého kovu. Príkladom takejto zliatiny je zliatina zlata so striebrom.
Nekovy:
Prvky, ktoré tvoria súčasť kyselín, sú umiestnené v pravo hore na periodickej tabuľke chemických prvkov. Čím bližšie sú k pravému hornému horu, tým sú zlúčivejšie. Najzlúčivejšie nekovové prvky sú v poradí: fluór, kyslík, chlór a sú aj najviac elektronegatívne. Sú prvky, ktoré majú niektoré vlastnosti kovov aj nekovov. Napr. kremík, arzén, selén, telúr, vedú elektrický prúd, najmä za istých podmienok, z chemického hľadiska však prejavujú ich nekovové vlastnosti, a preto ich zaraďujeme medzi nekovové prvky.
