Pridávajú sa však aj do nápojov, cukroviniek a pečiva. Miešajú sa z maslom, varia sa v mlieku, prípadne sa pripravujú v podobe rozličných zmesí. charas - neriedená živica z vrcholkov najjemnejších samičích rastlín obvykle pestovaných na ganju. Je známa skôr ako hašiš. Získava sa rozmanitými spôsobmi - extrahuje sa alkoholom a vyrába sa z nej hašišová pálenka, prípadne sa zo získanej živice robia guľôčky, doštičky a podobne. Inou kultúrnou rastlinou, ktorá sa preslávila v histórii drog, je mak. Podľa starogréckej báje ho ľudstvu dala bohyňa úrody Demeter. Mak obsahuje predovšetkým ópium, čo je vlastne zaschnutá šťava z nezrelých makovíc. Vcelku je známy asi 4000 rokov. V Oriente sa ópium zväčša fajčí, ale sú však aj opiofágovia, ktorí túto drogu jedia. V ľudovej medicíne bolo napríklad rozšírené používanie odvaru z prázdnych makovíc i s časťou lodyhy pri nespavosti detí.
Až oveľa neskôr sa zrodil morfinizmus. Ópium obsahovalo celý rad alkaloidov, ktoré sa podarilo izolovať. Medzi ne patrí predovšetkým morfín, ktorý na začiatku 19. storočia izoloval istý lekárnik. Prášok extrahovaný z ópia nazval podľa gréckeho boha spánku morfín (morfium). Na jednej strane to síce znamenalo objav významného lieku odstraňujúceho neznesiteľné bolesti, lenže na druhej strane sa už vtedy dokázala silná jedovatosť tejto látky a nebezpečenstvo návyku. Keď sa toto zistilo, začala sa hľadať podobná látka, ktorá by mala približne rovnaké terapeutické účinky, len bez nebezpečenstva návyku. Roku 1875 objavili heroín (diacetylmorfín) a roku 1898 ho zaviedli do praxe ako náhradu za kodeín a morfín. Heroín mal znamenité analgetické účinky, potláčal kašeľ, po jeho nasadení vymizli abstinenčné príznaky morfinistov. Onedlho sa však dokázala jeho vysoká jedovatosť a miznutie abstinenčných príznakov u morfinistov nespôsobovalo nič iné, ako jeho vysoká návykovosť. Preto sa heroín už roku 1925 dostal pod ópiový zákon. Roku 1903 syntetizoval chemik Emil Fischer látku veronal, ktorú potom klinicky vyskúšal internista Mering. Tým sa otvorila éra barbiturátov, v ktorej sa syntetizovali celé desiatky derivátov kyseliny barbiturovej. Aj v tomto prípade sa však história opakovala. Objavili účinný liek, ktorý odstraňoval utrpenie nespavosti, významne pomáhal pri liečení epilepsie, no po jeho užívaní sa vytváral návyk. Najviac výstrah upozorňujúcich na návyk na barbituráty sa vynorilo v 30. rokoch. Zázračná rastlina koka zaujala Európanov až roku 1531. Až v 19. storočí sa správy o kokových listoch a ich účinkoch stávali konkrétnejšie.