Mohol by tak byť urýchľovač častíc použitý k potvrdeniu hypotézy, že pri každom rozbitý atómu sa uvolní energia?
Aby bolo úplne isté, že Geigerov počítač meria len dôsledky nárazu elektrónu na terčík, musí byť z trubice odsatý všetok vzduch tak, aby sa v nej vytvorilo vákuum a nezostalo v nej okrem terčíku vôbec nič, na čo by tok elektrónov mohol naraziť. Jedine tak sa dali získať jednoznačné výsledky. Pri rozbíjaní atómu na subatomárne častice sa vždy uvolňuje zistitelná energia. Atómy bombardovanej látky sa umelo rozpadajú presne rovnakým spôsobom, akým sa rádioaktívne chemické prvky ako urán alebo rádium, rozpadajú v prírodných podmienkach. Závery vyplivajúce z výsledkov sú úplne jasné. Atomy obsahujú energiu, ktorá sa uvolňuje pri ich rozbíjaní. To nás však núti položiť si ďalšie otázky. Skladá sa subatomárny svet ešte z niečoho menšieho? A pokiaľ áno tak z čoho? Eixstujú okrem energie aj iné "prísady", ktoré tvoria nepostrádateľnú a fundamentálnu súčasť atómu? Aké vlastnosti majú a akú rolu hrajú elektróny a jadra atómov, ktoré v prvých teoretických modeloch atómu zapadaly tak dokonalo do seba?
Výsledky získané pomocou urýchľovačov častíc začal ponúkať pozoruhodnú odpoveď. Pokiaľ elektróny a jadro atómu majú správny súčet hmotností odpovedajúcej hmotnosti celého atómu, potom uvolnená energia musí nejakým spôsobom pochádzať len z týchto častíc a zo spôsobu, akým sa navzájom viazané. Pokiaľ v rámci prirodzeného radioaktívneho rozpadu radia vznikne nový, ľahší prvok, musí mať menšiu hmotnosť ako pôvodné rádium. Premieňajú sa teda v rámci radioaktívneho procesu niektoré častice na energiu?

Naspäť k Einsteinovi:
Ako sa časom urýchľovače neustále zdokonaľovali, dokázali sme vyvinúť metódy, ktorými sa dá úplne presne odmerať, koľko energie sa uvolni pri kolízi a koľko hmoty bombardovanej látky sa pri tejto kolízi zjavne stratí. Rozsah kolízie sa môže meniť – pre terčík sa dajú použít atómy rôznej hmotnosti – ale čo je zvláštné, množstvo uvolnenej energie je vždy priamo úmerné úbytku hmotnosti bombardovanej látky. To naznačuje, že energia a hmota sú nejakým spôsobom zameniteľné. Takže aspoň časť subatomarných častíc v rozpadávajúcom sa atómu musí byť uvolňované vo forme energie. V dobe, keď táto skutočnosť vyšla prvý krát najavo, to však pre vedcov nebolo žiadnym neočakaváným prekvapením. Einstein vo svojej špeciálnej teórii relativity známou rovnicou E = mc2 predpovedal, že hmota a energia sú vo vzájomnom vzťahu. Tvrdil, že táto rovnica je navyhnuteľným dôsledkom matematických rovníc potrebných v rámci špeciálnej teórie relativity k vysvetleniu toho, že svetlo sa neustále šíri rovnakou rýchlosťou. Jeho preslávená rovnica uvádza, že energia E sa vždy rovná hmotnosti telesa m vynásobenej konštantou, druhou mocninou rýchlosti svetla.