Dusičnany sú konečným produktom mineralizácie organicky viazaného dusíka a za toxických podmienok sú stabilné.
Pri biochemických premenách podliehajú dusičnany redukcii na dusitany až elementárny dusík. Dusičnany sú sami o sebe pre človeka málo škodlivé. Môžu však škodiť nepriamo tým, že sa v gastrointestinálnom trakte môžu redukovať bakteriálnou činnosťou na toxickejšie dusitany. Pokiaľ nedochádza k redukcii na dusitany, sú dusičnany vylučované močom. Čím je hodnota pH žalúdočných štiav vyššia, tým ľahšie sa dusičnany redukujú na dusitany. Dusitany sú priamo nebezpečné pre malé deti aj v hodnotách pod oficiálnym limitom. Prostredníctvom oxidácie hemoglobínu, ktorý prenáša kyslík v tele, môžu dusitanom spôsobiť methemoglobinémiu, teda neschopnosť hemoglobínu prenášať kyslík. Organizmus malých detí ešte nie je schopný rozložiť methemoglobín dostatočne rýchlo. To môže viesť k nedostatočnému zásobovaniu tela kyslíkom. Takáto otrava sa prejavuje zmodraním pier, rúk a chodidiel, bolesťou hlavy a môže viesť dokonca až k uduseniu.

Ďalším negatívnym rysom dusičnanov je ich toxicita spočívajúca v tom, že môžu byť prekurzormi N – nitrozoamínov. Z tohto hľadiska sú škodlivé aj pre dospelých ľudí.

Fosforečnany

Fosfor tvorí s vápnikom základnú anorganickú zložku kostí. Okrem toho sa zúčastňuje takmer na všetkých procesoch organizmu, najmä na trávení a premene látok. Človek denne potrebuje 1,5 – 2 g fosforu. V rastlinných a živočíšnych potravinách (žĺtok, syry, mlieko, atď.) sa fosfor vyskytuje najčastejšie viazaný na rozličné organické zlúčeniny. Pre organizmus sú takéto formy fosforu najlepšie stráviteľné.

Anorganicky viazaný fosfor sa môže v potravinách vyskytovať v jednoduchých alebo komplexných iónových i neiónových formách, alebo vo forme polyfosforečnanov.

Človek vylučuje denne asi 1,5 mg.l-1 fosforu, ktorý prechádza do splaškových odpadových vôd. Zlúčeniny fosforu majú dôležitú úlohu v prírodnom obehu látok. Sú nevyhnutné pre vyššie aj nižšie organizmy.

Chloridy

Chloridy sú chemicky aj biochemicky pomerne stabilné. V pitnej vode sa používajú na ničenie choroboplodných zárodkov, nie sú v nej hygienicky škodlivé, avšak ovplyvňujú jej chuť.
Dnes vieme, že chlór sa vo vode môže viazať na niektoré organické zvyšky a vytvárať trihalogénmetány a tie môžu mať rakovinotvorné účinky. Aktívny chlór je značne škodlivý pre ryby a iné vodné organizmy. Človek vylučuje denne močom asi 9 g chloridov.

Rozpustený kyslík

Vo vode sú prítomné látky, ktoré jej chuť zlepšujú. Vynikajúci je v tomto smere rozpustený kyslík (preto nám tak chutí voda z horského prameňa, ktorá je kyslíkom presýtená). Jeho prítomnosť je ovplyvnená predovšetkým technologickým spracovaním pitnej vody a tiež teplotou (prevarená voda, kde kyslík nie je prítomný, nám väčšinou nechutí). Chuť vody rovnako ovplyvňuje prítomnosť rozpusteného oxidu uhličitého (rozpúšťa sa mimo iného na kyselinu uhličitú), ktorý ovplyvňuje ostrú chuť vody. Minerálne vody majú obvykle prirodzene vyššie obsahy oxidu uhličitého. Presýtením vody týmto plynom sa vyrába sóda avšak jej pôvodná chuť je celkom zmenená.

Rozpustený kyslík je nevyhnutný pre život organizmov vo vode. Jeho koncentrácia závisí od teploty vody.