LSD objavil v roku 1938 chemik firmy Sandoz Albert Hofmann, ktorý skúmal psychoaktívne alkaloidy drobnej huby parazitujúcej na obilí. Keďže látku syntetizoval ako v poradí 25. derivát kyseliny lysergovej, nazval ju LSD-25 (dietylamid kyseliny lysergovej). Hneď nato na preparát zabudol a naďabil naň až o päť rokov neskôr. Písal sa 16. apríl 1943. Unavený Hofmann po celodennej práci v laboratóriu nasadol na bicykel ako vždy a po známej trase sa pobral domov. Po niekoľkých metroch sa však začali diať čudné veci. Vedcov spoľahlivý dopravný prostriedok sa stal nezvládnuteľným, krivoľako kľučkoval od krajnice ku krajnici. Hofmannovi sa pred očami zjavovali fantastické bytosti, známe prostredie menilo tvary, farbu, myseľ mu opantali halucinácie. Naveľa-naveľa zvládol svojich obligátnych 6,5 km. Spočiatku nechápal, čo sa to v ten večer udialo. Až neskôr prišiel na to, že v laboratóriu sa mu zrejme nedopatrením ocitlo na jazyku malé množstvo LSD-25. Prvé skúsenosti s drogou boli na svete a jej vyznávači od tých čias oslavujú pamätnú Hofmannovu jazdu ako The Bicycle Day (Bicyklový deň).

Kyselina lysergová je jedným z viacerých alkaloidov kyjaničky purpurovej (Claviceps purpurea), huby, ktorá parazituje na obilí. Tento tzv. námeľ je prudko jedovatý a vyvoláva otravu známu pod názvom ergotizmus. Polosyntetický halucinogén LSD možno syntetizovať tiež umelou cestou. O čo je takýto spôsob výroby zložitejší, o to jednoduchšie je užívanie. Spočíva v tom, že kúsok pijavého papiera sa napustí mikroskopickou dávkou drogy (30 – 100 µg) a vloží sa do úst. Stačí prehltnúť a ... Poruchy priestorového vnímania, pocitu beztiaže a realistické halucinácie totiž vyvolávajú v tripperovi pocit, že vie lietať. Istý psychonaut (ako sa často tripperi medzi sebou nazývajú) sa napr. kochal výhľadom z ôsmeho poschodia. Popritom sa mu odrazu zazdalo, že priamo z jeho okna vedie až k druhému paneláku most. Vydal sa po ňom. Imaginárny most ho neudržal, výletník pád z výšky neprežil.

Výroba kokaínu

Kokaín tvorí spravidla 90 % obsahu všetkých alkaloidov v listoch kokaínovníka. Príprava kokaínu vychádza takmer výhradne z prírodného materiálu. Surová zmes alkaloidov, získaná extrakciou listov kokaínovníka sa zmydelňuje na ekgonín, ktorý sa po izolácii esterifikuje najprv metylalkoholom, potom benzoylchloridom na kokaín. Táto, pre chemika iste poetická záležitosť, vyzerá v praxi oveľa prozaickejšie: po zbere sa listy kokaínovníka krátko presušia, nahádžu sa do veľkých kamenných nádob alebo jám v zemi, ktoré sú vystlané plastovými fóliami a polejú sa kerozínom alebo benzínom, acetónom a nakoniec sa tento kokteil ozdobí nejakou kyselinou, s obľubou sírovou. Potom si námedzní robotníci-šliapači (pisadores) obujú vysoké gumené čižmy a šliapu po tejto, niekedy aj pol metra vysokej, vrstve.

Trvá to celé hodiny a dni, pokým zo zmesi nevznikne hustá zelenožltá formovateľná hmota, zapáchajúca po kyseline sírovej – tzv. kokaínová pasta alebo drogová báza (značne znečistený síran kokaínu). Z kokaínovej pasty sa potom vyššie opísanou chemickou extrakciou získava čistý kokaín. Pre praktické použitie býva kokaín chemicky upravovovaný na chlorid kokainia (cocainum chloratum alebo cocainum hydrochloricum). Výsledkom tejto úpravy sú biele, šupinkovité a lesklé kryštáliky, ktoré majú horkastú chuť, asi po 30 sekundách znecitlivujú jazyk a vyvolávajú na ňom lokálny pocit chladu. V 60. rokoch 19. storočia pomohla koka ku komerčnému úspechu istému Angelovi Marianimu, ktorý vyrábal pastilky, víno a ďalšie prípravky s výťažkom tejto rastliny. Odporúčal ich ako analgetiká, anestetiká a karminatíva. Jeho výrobky boli samozrejme úspešné a milý pán Mariani získal pre výrobu dokonca podporu Vatikánu. Neskôr sa ním inšpiroval lekárnik J. S. Pemberton a navrhol recept na Coca-Colu. Tá skutočne obsahovala výťažok z kokaínovníka až do roku 1904, keď ho zakázali pridávať do nápoja.

Ópium, morfín a napokon v našich končinách stále (neslávne) známejší heroín. Všetky doteraz spomínané drogy boli oproti tejto silnej trojke len akýmisi hračičkami pre nedochôdčatá. Tentoraz však ide do tuhého. Ópium a jeho deriváty otvárajú bránu do sveta skutočnej drogovej závislosti, najstrašnejších „absťákov“ a tragických príbehov. V Európe sa uhniezdilo na prelome 19. a 20. storočia a svoje prvé obete ulovilo v zlatých vodách high society. Holdovanie ópiu a morfínu sa stalo natoľko populárnym, že preniklo dokonca až do panenských kruhov literárnych príbehov. Jedným z najznámejších morfinistov bol legendárny Sherlock Holmes. Najkvalitnejšia surovina dorastá v oblasti tzv. Zlatého trojuholníka, ktorý tvorí Thajsko, Barma a Laos. Botanickému variantu ópiového maku siateho (Papaver somniferum var. album) sa rovnako darí aj v Číne, Iráne, Pakistane, Turecku, Indii a dokonca i v Austrálii. Najlepšie prospievajú rastliny vysadené na slnečných, dobre presvetlených svahoch hôr vo výške okolo 1000 m nad morom.