TLAK VZDUCHU

Tlak vzduchu meriame spravidla v hektopascaloch (hPa). Priemerný atmosférický tlak pri morskej hladine (tedy v nadmorskej výške 0 m) je asi 1013 hPa. Atmosférický tlak rýchlo ubúda s výškou. Približne vo výške 5,5 km nad morom je tlak polovičný, tj. asi 500 hPa. Na hornej hranici troposféry, je približne 260 hPa.

Úbytok tlaku vzduchu je nadmorských výškach do 1 km zhruba 1 hPa na 10 m výšky. Inými slovami, ak vystúpime o 10 m vyššie, zníži sa tlak v našom okolí o 1 hPa.

Zmeny tlaku vzduchu môžeme však pozorovať nielen v zvislej miere, ale aj v miere vodorovnej. V tomto prípade sú miestne (medzi jednotlivými miestami v rovnakej chvíli) a časové (na jednom mieste v rôznych časoch) zmeny tlaku vzduchu oveľa menšie než zmeny v zvislej miere. Sú však nemenej dôležité, pretože na nich závisia zmeny počasia.


MERANIE TLAKU

Na meranie atmosférického tlaku sa používa aneroid. Jeho hlavnou súčasťou je krabička, z ktorej je vyčerpaný vzduch. Na pružnú zvlnenú stenu krabičky pôsobí zvnútra tlaková sila atmosférického vzduchu (proti nej pôsobí tlaková sila stlačenej pružiny). Zmeny atmosférického tlaku spôsobujú pružnú deformáciu hornej zvlnenej steny, ktorá sa prenáša na rúčku. Poloha rúčky na stupnici určuje atmosférický tlak najčastejšie v hektopascaloch (hPa). Aneroid meria zmeny atmosférického tlaku.

1. Pružná zvlnená stena
2. Pružina
3. Ručička aneroidu
4. Stupnice

Na meteorologických staniciach sa atmosférický tlak meria plynule. K automatickému záznamu jeho hodnôt sa používa barograf. Jeho princíp je podobný ako u aneroidu, len je v ňom použitých niekoľko zvlnených plechových krabíc nad sebou, aby sa dosiahlo väčšieho prehnutia, a tým citlivejšieho posunu ručičky na stupnici. Grafický záznam stavu atmosférického tlaku sa zachytáva na papieri navinutom na valci, ktorý sa rovnomerne otáča okolo osi raz za týždeň. Názov barograf súvisí s názvom jednotky bar (b). Ešte častejšie sa používala jednotka milibar (1 b = 1000 mb). Z dnes používaných jednotiek tejto jednotke odpovedá hektopascal (1 mb = 1 hPa = 100 Pa).

Výsledky týchto meraní sa prepočítajú na nulovú nadmorskú výšku a zaznamenávajú sa do meteorologickej mapy. Meteorológovia spojujú na mape krivkami miesta, kde je v rovnakej dobe rovnaký atmosférický tlak. Tieto čiary sa nazývajú izobary. Ak sa pozrieme na poveternostnú mapu so zakreslenými izobarami, môžeme zistiť rozmiestnenie oblastí, na nich je tlak vzduchu nižší alebo vyšší než v ich okolí. Týmto oblastiam hovoríme tlaková níž N alebo cyklóna alebo tlaková výš V alebo anticyklóna. Tieto oblasti sú ohraničené raz alebo niekoľkými uzavretými izobarami.

Tlaková výš alebo anticyklóna je oblasť vysokého tlaku vzduchu. Najväčší tlak vzduchu je v strede tlakovej výše, preto vzduch pri povrchu prúdi zo stredu do strán smerom k oblasti s nižším tlakom vzduchu. Pôsobenie zemskej rotácie má za následok, že prúdenie nie je priamočiare, ale stáča sa na severnej pologuli v smere hodinových ručičiek a na južnej v protismere. Na miesto vzduchu, ktorý prúdi von, klesá z väčších výšok studený vzduch. Ten sa stlačovaním ohrieva približne o 1 stupeň C na každých 100 metrov. Jeho relatívna vlhkosť sa zmenšuje a oblaky sa strácajú. Preto býva v stredoch tlakovej výše väčšinou pekné, jasné alebo len málo oblačné počasie. V jesennom a zimnom období sa zvykne v oblasti vysokého tlaku vzduchu vytvárať hmla alebo nízka oblačnosť najmä v nižších polohách. Na horách panuje v tomto období pekné počasie.