Voda

H2O = vzorec života

2 atómy vodíka a 1 atóm kyslíka

Voda je pokoj v hlbinách,
voda je príboj, pohyb,
voda je tok neustály,
zmenená - len sa tak tvári,
keď zamŕza, či sa parí...

Voda, ktorú využívame je od vzniku sveta stále rovnaká. Vyparovaním z povrchu zeme sa dostáva v podobe vodnej pary do atmosféry, kde sa ochladzuje a v podobe dažďa alebo snehu sa opäť vracia na zem.Za neustáleho rozvoja našej civilizácie sa však zásoby zdravotne nezávadnej pitnej vody na zemi zmenšujú. Za posledných 50 rokov sa výrazne zvýšil obsah škodlivých látok. Kontaminujú pitnú vodu z dôvodu obrovskej expanzie priemyselnej výroby.

Fyzikálne vlastnosti:
Chemicky čistá voda je bez farby, chuti a zápachu. Voda na našej planéte sa nevyskytuje takmer nikde v čistom stave, t.j. ako voda destilovaná. Vždy sú v nej prítomné rôzne prímesi a rozpustené rôzne zlúčeniny. Najviac obsahuje chloridy, sírany, bromidy a uhličitany (Na+, Mg2+, Ca2+, K+), vo vode sú rozpustené i plyny (CO2, O2).

Najväčšou zásobárňou vody je oceán. V morskej vode sú rozpustené soli. Medzi prvky, ktoré sa vo vode najčastejšie vyskytujú, patrí hlavne chlór (Cl), sodík (Na), horčík (Mg), síra (S), vápnik (Ca) a draslík (K). Na rozdiel od takmer všetkých ostatných látok sa vyskytuje v troch skupenstvách – tuhom, kvapalnom a plynnom – ktoré sa často nachádzajú vedľa seba. Voda tuhne pri 0°C na ľad alebo sneh, pri normálnom tlaku vzduchu vrie pri 100 °C. S klesajúcim tlakom vzduchu (vo vyššej nadmorskej výške) vrie voda pri nižšej teplote (na Lomnickom štíte napríklad už pri 88 °C).

Svoju hustotu mení voda v závislosti od teploty. Pri teplote 4°C dosahuje maximálnu hustotu – je najťažšia. Táto tzv. „anomália vody“ sa prejavuje tým, že voda teplá  4°C klesá v nádrži na dno, kým teplejšia alebo chladnejšia voda stúpa k povrchu. Najmenšiu hustotu má ľad, ktorý sa vytvorí pri 0°C a zostáva na hladine. Ľad súčasne slúži aj ako tepelnoizolačná vrstva, ktorá bráni zamŕzaniu nádrže až po dno. Táto vlastnosť chráni ryby a iné vodné živočíchy pred zamrznutím. Zachováva tak v rybníkoch a v nádržiach život aj cez zimu. Vzhľadom na túto vlastnosť má ľad väčší objem ako voda – preto z 10 l vody vznikne 11 l ľadu. Objemová zmena má rozhodujúci význam pri zvetrávaní kameňa, a tým pri pretváraní zemského povrchu. Voda, ktorá natečie do puklín v skalách zamrznutím zväčší svoj objem a skaly roztrhne.

Voda je 775-krát hustejšia ako vzduch. Ľudské telo aj telá viacerých zvierat majú hustotu blízku hustote vody, čo nám umožňuje plávať. Ďalšou fascinujúcou vlastnosťou vody je povrchové napätie. Vďaka nemu môže niektorý hmyz (napr. korčuliarka) behať po hladine. Vodná hladina sa mu stáva životným prostredím. Kapilarita znamená, že v úzkych štrbinách (kapilárach) voda napriek gravitačnej sile dokáže stúpať. Tento jav je životne dôležitý pre zabezpečovanie pôdy a vyšších rastlín vodou.

Voda v porovnaní s inými materiálmi nie je dobrý vodič tepla, preto dokáže teplo akumulovať v moriach a jazerách a v chladných ročných obdobiach pomaly vydávať von. Voda takto zmierňuje teplotné rozdiely a vo veľkej miere ovplyvňuje klímu Zeme. Oproti vzduchu však vedie teplo podstatne lepšie. Preto tepelnoizolačné materiály založené na veľkom obsahu vzduchu po navlhnutí rýchlo strácajú izolačné vlastnosti.

Voda a zdravie

Množstvo vody sa nemení. Ak sa vyparí, vracia sa v rámci prírodného kolobehu naspäť. Jej podstatná časť nie je použiteľná bez predchádzajúcej úpravy. Dážď a sneh sa pri prechode s atmosférou a vrstvami zemského povrchu zmení z vody na rôznorodé chemické zlúčeniny.
Voda v ľudskom organizme plní mnoho funkcií, ale presýtená minerálmi a rôznymi inými rozpustnými látkami má aj nepriaznivé účinky. Na Slovensku existujú normy na kvalitu pitnej vody. V zásade však je veľmi obtiažne udržať kvalitu vyrobenej pitnej vody aj na konci distribučnej sieti. Dopravou k spotrebiteľovi dochádza prostredníctvom staršieho, alebo menej kvalitného rozvodného potrubného systému k rôznym úrovniam znehodnotenia. To čo vyteká z vodovodného kohútika je tekutá zmes vodíka, kyslíka a iných ďalších zložiek, nepotrebných v prípadne aj škodlivých (OLOVO – spôsobuje zhoršenie sluchu, vysoký krvný tlak, žalúdočné ťažkosti, alergie. KADMIUM – poškodzuje systém krvotvorby, pečeň a kosti. AZBEST – je rakovinotvorný. MANGÁN – poškodzuje pankreas a nervový systém. DUSIČNANY – za nepriaznivých podmienok môžu spôsobiť rakovinu tráviaceho traktu… )

Pravda o mineráloch
V prírode je voda, výnimkou zrážkovej, vždy do určitej miery mineralizovaná. Ide hlavne o spodné vody vo väčších hĺbkach. Ľudský organizmus len vo veľmi obmedzenom množstve prijíma anorganické minerály. Pre vývoj a stavbu tela majú zásadný význam iba organické minerály, ktoré prijímame v potrave.
Anorganické minerály obsiahnuté vo vode, ktoré telo nespotrebuje vo svoj prospech, vylučuje alebo sa ukladajú v celom organizme (najčastejšie ako ľadvinové, alebo žlčové kamene; usadeniny v cievach –kôrnatenie; …). Podľa odhadov za život vypijeme asi 200 kg kameňa v podobe anorganických minerálov. Malá časť zostáva v tele, ale môže byť príčinou veľkej miery záťaže a poškodzovania ľudského organizmu.

Prečo telo potrebuje iba čistú vodu
Voda je život, pretože výživa, trávenie, vstrebávanie a vylučovanie môže prebiehať v tele iba vo vodnom prostredí. Nedostatok vody vyvoláva poruchy systému. Denne sa má na jeho dobré fungovanie prijať 2,7l tekutín. Voda v tele funguje ako rozpúšťadlo – ako transportné médium dopravujúce výživné látky k bunkám. Usmerňuje splodiny látkovej výmeny z buniek mimo organizmus. Slúži ako regulátor teploty tela, maže kĺby a šľachy a umožňuje činnosť svalov.Telom neupotrebiteľné anorganické minerály rozpustené vo vode sú telu na obtiaž a ukladajú sa v rôznych orgánoch.

Voda na Slovensku

Aká je však konkrétna situácia na Slovensku? Ako ju možno charakterizovať z hľadiska kvality povrchových vôd? Z celkovej dĺžky tokov, sledovaných a vyhodnocovaných správcami vodných tokov v SR, je približne 20 - 25 % zaradených do IV. a V. triedy čistoty, to znamená do dvoch najnepriaznivejších tried kvality. Je charakterizovaná ako prakticky nepoužiteľná pre bežné účely a nemá krajinotvornú hodnotu. Po bližšom skúmaní je možné zistiť, že rozhodujúcimi ukazovateľmi, spôsobujúcimi zatriedenie tokov do IV. a V. triedy čistoty, sú biologické a mikrobiologické ukazovateľe. To poukazuje na absenciu spoľahlivého zneškodňovania, t.j. čistenia odpadových vôd zo sídiel. K biologickým a mikrobiologickým sa priraďujú ďalšie špecifické ukazovateľe, ako sú napríklad tažké kovy, pesticidy, špecifické organické látky, chlorované uhlovodíky, ktoré spôsobujú takéto nepriaznivé zatriedenie. Negaíivnu úlohu tu zohráva aj nedostatočné čistenie priemyselných vôd a plošné znečistenie - jeho príčinou je predovšetkým poľnohospodárska činnosť.

Zámerom Ministerstva životného prostredia SR je výrazné zlepsšnie tohoto stavu, ktorý možno dosiahnuť najmä podporou budovania komunálnych, ako aj priemyselných čistiarní odpadových vôd. Zo Štátneho fondu životného prostredia, ktorého spravovateľom je Ministerstvo životného prostredia SR, bolo napríklad v roku 1995 venovaných na tento účel 351 mil. Sk a v prvom polroku 1996 287 mil. Sk.
Opodstatnenosť zámeru dosiahnuť po roku 2000 taký stav, že už nebudú existovať, alebo len v obmedzenej nevýraznej miere, toky zaradené do IV. a V. triedy čistoty zdôvodňuje fakt, že až 60 % zásob podzemných vôd sa nachádza v oblastiach pririečnych zón ovplyvňovaných priamo povrchovými vodami. V mnohých prípadoch sa tak zlepší kvalita podzemných vôd vo všeobecnosti. Vyhovujúci stav kvality podzemných vôd v horských oblastiach možno dosiahnuť zlepšením spôsobu hospodárenia v lesoch a vybavením rekreačných zariadení zodpovedajúcimi čistiarenskými zariadeniami na odpadové vody. Samozrejme, treba ešte veľa vykonať v osvete, aby sa chovanie verejnosti v prírode v mnohých aspektoch zmenilo k lepšiemu.

Pomerne jednoduchá molekula je zázračne potentným zdrojom nových hviezd i života na Zemi. Padá s dažďom, tečie v riekach. Zamrznutá, v podobe ľadu, drží pohromade pozliepané jadrá komét. Je v špenáte, v mäse, v javorovom sirupe. Je v nás. Mala by byť v každej mimozemskej bytosti, ak nejaké existujú. Z týchto dôvodov je voda na oblohe už dávno veľmi vyhľadávaným cieľom astronomických pozorovaní.

Mokrý vesmír

Význam vody je však ešte väčší. Je transcendentná, jej pôvod presahuje naše chápanie, preto ju náboženstvá rozličných kultúr celé tisícročia uctievali ako božstvo, alebo prinajmenšom jeden z prejavovo božskej podstaty. Astronómovia pridali svoj hlas k zboru obdivovateľov, až keď zistili, že tekutina, ktorá pokrýva našu planétu a plní naše bunky, hrá rozhodujúcu úlohu aj pri formovaní hviezd a našej slnečnej sústavy.
Nanešťastie, ani astronómovia zatiaľ nedokázali nájsť na oblohe miesto, ktoré by aspoň naznačilo odpovede na otázky vyvolané týmto kozmickým elixírom. Nikto nevie, kde sa voda vzala, ako vznikla, ako sa z nej v našej slnečnej sústave vyvinul, ako riadi neuveriteľne jemné životné prostredie našich buniek. „Voda je pomerne jednoduchá molekula“, vraví David Neufeld z Hopkins University v Marylande, astronóm, ktorý študuje vodu v medzihviezdych oblakoch. „Vzhľadom na to, aká je voda pre náš život dôležitá, vieme o nej pozoruhodne málo.“

Odkiaľ sa H2O vzala? Kozmológovia nám hovoria, že jadrá troch najjednoduchších prvkov - vodíka, hélia a lítia, sa sformovali už 200 sekúnd po big bangu. Ťažšie prvky, napríklad kyslík, vznikli fúziou ľahších prvkov vo vnútre prvej generácie hviezd. Zatiaľ nedokážeme nazrieť tak ďaleko do priestoru (a teda ani do času), aby sme dôkladne preštudovali hviezdy prvej generácie. Tak, alebo onak: kozmológovia sú presvedčení, že hneď ako sa sformovali prvé atómy kyslíka, okamžite sa začali spájať s pármi atómov vodíka. „Vodík bol odjakživa a všade,“ vraví chemik Richard Zare zo Stanford University. „Keď už máte kyslík, najstabilnejšia vec, ktorú môžete vytvoriť, je voda. Existujú aj iné kombinácie vodíka a kyslíka, napríklad H2O2 (peroxid vodíka), lenže tie nie sú ani zďaleka také stabilné.“

Astronómovia využili družicu Submilimeter Wave Astronomy Satellite (SWAS), ktorá vypustila NASA v roku 1998, aby pochopili, kde a ako voda vzniká, ako sa distribuuje po dnešnom vesmíre. SWAS dokáže testovať množstvo vody v medzihviezdnom médiu detegovaním mračien chladného plynu, ktoré sú také zvláštne, že voda sa v nich vyskytuje v plynnom skupenstve aj vtedy, keď je teplota mračien hlboko pod pozemským bodom varu.
Nanešťastie, táto tmavá, vzdialená vodná para sa neobyčajne ťažko deteguje. Molekuly vody prezrádzajú svoju prítomnosť emitovaním fotónov v submilimetrovej oblasti elektromagnetického spektra. Pozemské ďalekohľady však toto posolstvo nedokážu zaznamenať, pretože toto žiarenie neprenikne cez štít našej atmosféry. SWAS už krátko po vypustení detegoval fotóny vody v mračnách nahriatych na 27 stupňov Celzia v štádiu, keď začínajú kolabovať a vytvárajú protohviezdy. „Väčšina vody, ktorú v týchto hviezdnych kolískach vidíme, sa tvorí v neobyčajne veľkom množstve,“ vraví Gary Melnick z Harvard Smithsonian Center for Astrophysics, šéf vedeckého tímu SWAS.

Rázové vlny z mladých hviezd generujú energiu, bez ktorej by kombinácia kyslíka s vodíkom nebola možná. Podľa Melnicka je produkcia vody v hviezdnych kolískach taká efektívna, že aj nevýznamná časť hmloviny Orion by každých 24 minút naplnila všetky pozemské oceány! Takýto kozmický gejzír je jednou z podmienok zrodu hviezdy. Na produkciu tepla a paralelné chladenie spotrebuje každá rodiaca sa hviezda gigantické množstvo vody. Kolabujúce mračno vodíka sa zahreje tak prudko, že sa môže vypariť skôr ako sa sformuje. Ak kolabuje dostatočne mokré mračno, nahriate molekuly vody vyžarujú fotóny, ktoré časť tepelnej energie unášajú do vesmíru, takže formovanie hviezdy môže pokračovať až do konca.
Tento zázračný proces však zahaľuje tajomstvo: Ako vznikli prvé hviezdy v čase, keď bol vesmír ešte suchý? Čo bolo skôr: kura alebo vajce? Astronómovia sú presvedčení, že generácie prvých hviezd ochladzovala voda, pretože kyslík vznikal už v prvých hviezdach.

Kozmická Sahara

SWAS doručil vedcom aj inú záhadu: veľké oblasti medzihviezdneho priestoru sú totiž suché. Pripomínajú skôr púšť ako močiar. Desiatky rokov staré teoretické modely tvrdia, že chladné medzihviezdne mračná by mali byť mokré, lenže SWAS nijakú vlhkosť nezaznamenal. „Podľa teórie by sa voda v týchto mračnách mala vyskytovať v pomere 1:1 000 000,“ vraví Edwin Bergin, člen tímu. „SWAS však nameral pomer jedna k miliarde.“ Overenie teórie bude stáť 70 miliónov dolárov.
Problém „chýbajúcej vody“ vysvetľujú vedci tým, že sa v skúmaných oblastiach vyskytuje najmä v podobe ľadového púdru, primrznutého k zrnkám prachu. Zamrznutá voda nedokáže emitovať fotóny na submilimetrovývh vlnovývh dĺžkach. Teória „zasrieneného prachu“ sa ťažko overuje. Vedci sa však nazdávajú, že dostatočne citlivé infračervené ďalekohľady by mračná vytvorené z takejto hmoty detekovať mali. Kým také teleskopy vyvinú a vypustia na obežnú dráhu, teória zamrznutých prachových zrniek bude mať konjunktúru. Je to impulz najmä pre planetológov, pretože práve oni by mali byť ohnivkom, ktoré raz spojí vodu vo vašom pohári s medzihviezdnymi oblakmi zamrznutých zrniek. Nová teória sa totiž perfektne kryje z predstavami o tom, odkiaľ sa na Zemi nabrala pitná voda. Odkiaľ? No predsa zo zrniek zamrznutého prachu, z ktorých sa v oblasti dnešnej obežnej dráhy Jupitera gravitačne sformovali ľadové planetesimály, ktoré potom putovali do vnútra Slnečnej sústavy.

Prídely zo zásobníka ľadu
Keby sme nazreli 5 miliárd rokov hlboko do studne času, na mieste, kde je dnes naša slnečná sústava, by sme videli iba medzihviezdne mračná, podobné tým, ktoré vidí SWAS dnes. Neskôr, v strede kolabujúceho oblaku, dosiahol zárodočný materiál kritickú hodnotu hustoty, bez ktorej by sa nespustila fúzia vodíka na hélium. Zrodilo sa Slnko. V rovnakom čase, pod vplyvom rotácie a uhlového momentu celého systému, sa sformoval zvyšný materiál do protoplanetárneho disku. Blízko mladej hviezdy bola teplota taká vysoká, že sa voda vyparila a premiestnila po tzv. „ľadovej linke“ do blízkosti dnešnej obežnej dráhy Jupitera. Tu už bola teplota dostatočne nízka. Vodná para sa zmenila na mikroskopické čiastočky ľadu, púder zamrznutých vodných kryštálikov začal primŕzať k zrnkám prachu. Silná magnetosféra našej planéty je štítom, ktorá podstatne tlmí eróziu atmosféry a udržuje tak vodu na Zemi.

Zem sa vytvorila zo suchého, skalnatého materiálu vo vnútri ľadového goliera. Ako sa však voda dostala na Zem? Podaktorí vedci sa nazdávajú, že hlavným zdrojom našej vody boli kométy. Dva nedávne objavy však dokazujú, že kométy, tieto „špinavé snehové gule“, priviezli na Zem nanajvýš 10 percent vody. Detailné štúdie komét Hyakutake, Hale-Bopp a Halley ukázali, že všetky tri obsahujú skoro rovnakú koncentráciu izotopicky ťažšej, deutérium obsahujúcej vody. Koncentrácia deutéria v spomínaných kométach je dvakrát vyššia ako na Zemi. Navyše: zo simulácií na počítačoch jednoznačne vyplynulo, že doručovateľmi vody na Zem sa mohol stať iba nepatrný zlomok komét našej slnečnej sústavy. Ak by mala Zem dostať všetku svoju vodu z komét, ich celková hmotnosť by musela dosiahnuť hmotnosť 30 Jupiterov! To planetológovia vylučujú.

Čo však planetesimály?
V mladej Slnečnej sústave sa pod prachoľadovou obálkou mohli sformovať celé aglomerácie malých i väčších mokrých svetov. Tri zo štyroch veľkých Jupiterovách mesiacov – Europa, Ganymedes a Callisto – obsahujú množstvo vodného ľadu. Je viac ako pravdepodobné, že zajatcami Jupitera sa stali až po vzniku obrovskej planéty. Väčšina ostatných blúdiacich telies však takéto šťastie nemala: gravitačný biliard veľkých planét ich nasmeroval k Slnku, ktoré ich prehltlo. Niektoré z nich kolidovali so Zemou a odovzdali jej svoju vodu. S mladou Zemou kolidovalo prinajmenšom jedno planéte podobné teleso. Predpokladá sa, že nielen Mesiac, ale aj naše oceány sú vedľajšími produktmi jednej z týchto kolízii.

Dáždnik, ktorý udržal vodu
Vedci z NASA pracovali na počítačovách modeloch, z ktorých vyplýva, že ak bola protozem väčšia, všetka jej voda sa musela vsiaknuť do stredu a povrch ostal suchý. Vyriešná nie je ani ďalšia záhada: Ako si mohla Zem svoju povrchovú vodu udržať?
Geológ James Kasting preveroval „zelený pás“, oblasť, v ktorej by sa na planéte našej slnečnej sústavy mohol (ešte) vyvinúť a udržať život. Po rokoch výpočtov zistil, že terestická planéta so stabilne „vysokotlakou“ atmosférou by mohla krúžiť okolo Slnka aj za dnešnou obežnou dráhou Marsu a voda v tekutom skupenstve by sa na jej povrchu udržala. Prinajmenšom dovtedy, kým by atmosféra nezredla. Naša Zem obieha Slnko po vnútornom okraji Zelenej zóny, iba o 7,5 milióna kilometrov od kritickej obežnej dráhy, kde by sa už všetky oceány vyparovali rýchlejšie, ako by pary vody stihli kondenzovať a v podobe dažďa sa vracať späť na planétu.
Slnečný vietor strháva vodu z atmosfér všetkých štyroch terestrických planét. Kanako Seki z Tokijskej univerzity však dokázal, že Zem stráca sa sekundu nanajvýš 3 kilogramy hmoty, možno ešte menej. Trvalo by teda 15 biliónov (!) rokov, kým by atmosféra zredla natoľko, že by sa oceány vyparili a rozptýlili do priestoru. Našťastie, naša Zem je živá planéta; má tekuté jadro, ktoré generuje silné magnetické pole. Magnetosféra zeme tvorí štít, ktorý nás chráni pred protónmi, elektrónmi a ďalšími reaktívnymi časticami slnečného vetra.
Sonda Mars Global Surveyor objavila nedávno magnetické polia aj na Marse. Tvoria zebrovité, opačne orientované pásy v marťanskej kôre, podobné tým, ktoré sa tvoria, vďaka tektonike platní, aj na Zemi. Ak aj mal mladý Mars silné magnetické pole, potom by marťanská atmosféra mala dostatočne účinný štít proti erózii slnečného vetra. Vedci sa preto pokúšajú zladiť magnetické odtlačky s ich vekom. Ak zistia, kedy bol Mars zmagnetizovaný, potom by mohli pomerne spoľahlivo vypočítať, kedy boli na Marse oceány a v nich možno aj život.

Kde je 80 % vody?

Je jasné, že Zem bola mokrá počas skoro celej, 4,6 miliardy rokov trvajúcej histórie. Už na úsvite svojej existencie dostala Zem planetárne médium, vhodné pre vznik života, ktorý sa všade, kde sa voda vyskytuje, rozvíjal do neobyčajnej rôznorodosti. Voda je pre pozemský život taká dôležitá, že život budeme hľadať najskôr iba tam, kde je, alebo bola voda: na Marse, na Európe... Napriek všetkému sme úlohu vody v celom rozsahu ani nepochopili, ani nedocenili.
Bezmála každý diagram v knihe biológie zviditeľňuje veľké molekuly, ktoré vyrábajú energiu, produkujú proteíny a iné molekuly. „Základom všetkých biologických procesov je však voda,“ vraví James Clegg, biológ z Kalifornskej univerzity. „Hoci diagramy molekulárnych biológov vodu ignorujú, pre život je oveľa dôležitejšia ako čokoľvek iné. Kľúčová úloha vody sa prehliada preto, lebo je samozrejmá. Vyše 80 percent našich buniek, čo do objemu i hmotnosti, tvorí voda. Bez vody by boli bunky suché ako vecheť. Každá bunka je malým bazénom, v ktorom sa priam hmýri život. Bunka sa dokáže deliť, vysielať signály, generovať energiu. Ak z bazéna vypustíte vodu, ostane iba sieť plná mŕtvych rýb a vysušených rias.“

Clegg študuje tvory, ktoré dokážu celkom vyschnúť, pričom, napriek kolosálnej redukcii životných funkcií, nezahynú. Táto schopnosť sa nazýva anhydrobióza, či populárnejšie – kryptobióza. Niektoré druhy červov a hmyzu vyvinuli niekoľko spôsobov prežitia v absolútnom suchu. Keď sa voda z ich buniek vyparuje, dokážu tieto stvorenia nahradiť vodu v svojich bunkách sladkou tekutinou, ktorá kryštalizuje. Premenia sa na „umelú hmotu“. V tomto stave, pri takmer nulovom metabolizme, zotrvajú, až kým im matka – voda nevráti život.

Nevieme, ako život vznikol. Existujú však isté dôkazy, že časti organickej stavebnice vznikli v oblakoch medzihviezdnych zrniek prachu. Povrchy týchto čiastočiek dokážu katalyzovať formácie mnohých komplexných organických molekúl. Podaktorí vedci sa dokonca nazdávajú, že najjednoduchšie zárodky života vznikli a vyvíjali sa už v týchto prachových kolískach. Väčšina ich kolegov však trvá na tom, že ľadový púder nemôže tekutú vodu nahradiť. Život, podľa nich, môže vzniknúť a vyvíjať sa iba v prostredí, kde je voda v tekutom skupenstve. Jediným prostredím s tečúcou vodou sú planéty, sférické ostrovy, obalené dostatočne hustou atmosférou, ktorá udržuje primeranú teplotu a tlak.

Voda, samá voda
Satelit SWAS (Submilimeter Wave Astronomy Satllite) našiel spektrálne odtlačky vody v celej šírke Mliečnej cesty (snímka hore). Štvorce označujú tmavé mračná; kruhy obrovské mračná; hviezdička hviezdy; trojuholníky zvyšky po supernovách; hviezdice planetárne hmloviny; elipsy galaxie; päťuholníky iné typy. Medzi útvary s najzreteľnejšími odtlačkami vody v spektre patria NGC 1333 v Perseovi; NGC 6334 v Škorpiónovi; NGC 2024 v blízkosti hmloviny Konská hlava v Orióne; NGC 2264 v Jednorožcovi a Hmlovina Omega (M17) v Strelcovi.

Kto prežil v Zelenej zóne?
Pozemskí vedci sú (predbežne) neotrasiteľne presvedčení o tom, že bez vody je vznik a vývoj života vo vesmíre vylúčený. Najambicióznejší astronomický projekt NASA sa preto zameral na vyhľadávanie Zemi podobných planét v „zelených zónach“ okolo najbližších hviezd.
Terrestrial Planet Finder (Vyhľadávač terestrických planét) bude flotila satelitov, ktoré vypustia koncom tohto desaťročia. Budú vybavené prístrojmi, ktoré rozlíšia Zemi podobné planéty a zistia, či sa na nich nachádza voda v tekutom skupenstve.

Ako vieme, že život bez tekutej vody nemôže vzniknúť? Najmä preto, že zatiaľ nevieme ináč rozmýšľať. „Život potrebuje istú výmenu energie s okolím,“ vysvetľuje chemik Zare. „Bez vody by sme neprejavovali iné známky života ako kameň.“
Veda je mysliaci organizmus a myslenie je množina signálov, pohybujúcich sa nervovými bunkami, ktoré z 80 percent tvorí voda. Mystérium vody by sme najjednoduchšie odhalili, keby sa nám podarilo nájsť také formy života, ktoré by dokázali myslieť iným, produktívnejším spôsobom.