Tieto matematické vzťahy však predpovedajú niečo omnoho pozoruhodnejšieho: že sa totiž hmotnosť bude zvetšovať, zpočiatku pomaly, ale neustále rýchlejšie, tak ako sa rýchlosť čohokoľvek bude viac a viac blížiť rýchlosti svetla.
Pre väčšinu z nás sú to veľmi ťažko pochopiteľné myšlienky. Žiadna zo skúsenosti našeho každodenného žovota totiž nenaznačuje, že hmotnosť predmetu by mala nejakým spôsobom súvisieť so svetlom. Je samozrejme, že sa nestretávame s objektami, ktoré sa pohybujú rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla, takže ťažko budeme schopní posúdiť správnosť Einsteinovej teórie relativity. Ale v urýchľovači častíc sa prúdy elektrónov, používané k bombardovaniu terčíkov, blížia na svojej dráhe k bodu kolizie rýchlosťou velmi blízkou rýchlosti svetla, pričom sa zistilo, že pri zrýchlovaní sa meratelne zvyšuje ich hmotnosť.
Tieto výsledky získané z pozorovania javov v urýchľovači opäť raz potvrdili správnosť Einsteinovej mimoriadne zdanlivo klamlivej intuície. Poskytli dôkaz o tom, že hmota a energia sú navzájom zameniteľné. Ako sa pohyb elektrónov zrýchľuje, nodobúdajú energiu, takže strana E rovnice, teda energie, rastie. Pokiaľ je rýchlosť svetla konštantná, časť c2 sa meniť nemôže. Takže aby sa E rovnalo mc2, musí narásť m, teda hmotnosť. Ak to znie akokoľvek nepravdepodobne, práve to sa deje s elektrónmi v urýchľovačoch. A čo je pre kozmológov najdôležiťejšie, svedčí to o skutočnosti, že energia je fundamentálna pre všetku hmotu. Je zrejmé, že pri trieštení hmoty ale pri jej rozpade sa uvolňuje energia. Ale dá sa tento proces aj obrátiť? Môže sa energia premeniť na subatomárne častice, ktoré sa ďalej zoskupia do atómu? A dokázal vôbec veľký tresk hneď na počiatku uvolniť dostatočné množstvo energie k tomu, aby sa premenila na všetku hmotu vo vesmíre?

Stopy v pare:
Z urýchľovačov častíc sa môžeme dozvedieť o hmote aj omnoho viac. U najstarších urýchľovačov často stačilo zaregistrovať tvorbu energie Geigerovým počítačom. Avšak medzitým už bol vyvinutý zdokonalený spôsob odčítanie výsledkov kolízi. V roku 1895 britský fyzik Charles Wilson začal pracovať na vývoji prvej zahmlenej komory. V podstate išlo o nádobu, ktorá sa naplnila plynom, nasýteným vodnov parou. Jej prednosťou bolo, že dokázala odhaliť dráhu elektricky nabitej častice, keď precházdala nasýteným plynom. Samotná častice je príliš malá na to, aby sa dala sledovať vizuálne, ale stopa, ktorú za sebou zanechal, je dostatočné veľká, aby ju bolo vidno okom. Pripomína to trochu situáciu, keď sledujete stopu vysoko letiaceho lietadla na oblohe. Samotné lietadlo nevidíte avšak ste si istý, že tam je, pretože za sebou zanecháva stopu vo forme kondenzovanej pary.