2200 - 2100 p. n. l. - vznikla sumerská zbierka lekárskych receptov (rozlúštená r. 1955). Ukazuje sa, že mezopotámski lekári z Nippuru poznali liečivé vlastnosti rastlín a že lekárska činnosť - aj keď sa nemohla oslobodiť od magických a náboženských predstáv - získavala odbornosť. Podľa receptúr obsiahnutých v zbierke možno usudzovať, že lekárstvo a lekárnictvo v tej dobe malo už mnohoročnú tradíciu

12. st. p. n. l. - asýrsky tzv. Nabú-leho receptár, pochádzajúci z tohto obdobia, uvádzal okrem choroby nielen rastliny, ktoré ju liečia, ale aj príprau a užívanie príslušného lieku

2. polovica 5. st. p. n. l. - svoju činnosť rozvíjala lekárska škola Hippokrata z Kósu; proti špekulácii stavala empíriu a teoretické závery overovala pozorovaním. Choroby vysvetľovala prirodzenými príčinami a usudzovala, že aj terapia s musí zakladať na prirodzených prostriedkoch. (Významný je Hippokratov spis „O svätej chorobe" - o epilepsii, v ktorom vyvracia názor o výnimočnosti - božskom pôvode - tohto ochorenia.) Súbor 58 spisov tejto školy z r. 450 - 350 p. n. l., neskôr nazývaný Corpus Hippocraticum, veľmi využívali lekári takmer až do začiatku 19. st. počnúc hippokratovskou školou, antickí lekári vytvárali cech, ku ktorého etickým profesionálnym záväzkom sa hlásili zložením prísahy

1. polovica 3. st. p. n. l. - dielo gréckeho lekára Erasistrata, ktorý systematicky popísal stavbu a funkciu ľudského tela, položil prírodovedecké základy anatómie a farmácie

6. st. - zásluhou Benedikta z Nursie sa začali zakladať benediktínske kláštory, ktorých vzor sa prevzal z Orientu. Od samého začiatku pokladali pestovanie vedy za jednu z dôležitých úloh svojho rádu. V rámci liečiteľstva ich členovia pestovali liečivé rastliny a vyrábali liečivé prostriedky. V kláštoroch sa i v ďalšom vývoji udržiavala určitá úroveň vzdelanosti a postupne sa vytvárali podmienky na širšie pestovanie prírodných vied

9. - 10. st. - arabský lekár a alchymista Džabir Ibn Hajján (Geber) zhrnul väčšinu chemických a alchymistických poznatkov svojej doby, hlavne tradičné poznatky egyptskej a gréckej, ale aj indickej alchýmie; pod jeho menom sa aj neskoršie (13. - 14. st.) zjavovali traktáty z tejto oblasti.

V jeho spisoch sa stretávame okrem alchymistických úvah predovšetkým s použitím mnohých chemických zlúčenín a operácií

975 - Abú Mansúr al-Haraví vydal „Traktát o základoch farmakológie", venovaný hlavne popisu liečivých účinkov rozličných prírodných a chemických prostriedkov. Používali sa masti, destiláty i jednoduché chemické zlúčeniny: ortuťovýetiop, rumelka, sublimát na liečenie kožných chorôb, prírodná sóda, výluhy z popolov, kamence na zastavenie krvácania, prírodný bórax, salmiak a v očnom lekárstve oxid alebo síran zinočnatý. Zároveň Abú Mansúr pripomínal liečebný účinok niektorých prírodných látok: trstinového cukru, niektorých rastlinných kyselín alebo tanínu

1. polovica 17. st. - vrcholné obdobie iatrochémie, keď sa hlavná pozornosť chemikov sústredila na výrobu a používanie liečiv predovšetkým anorganickej povahy.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Liekové kalendárium