Podobnými skutočnosťami sa dá vysvetliť nános magiky a tajomnosti, ktorý sprevádzal starovekú medicínu do neskorého stredoveku a ktorý je ešte i dnes zakorenený v ľudovom liečiteľstve.
V poznávaní liečivých rastlín hrali dôležitú úlohu aj ženy. Už v starom Egypte (najmä v oblasti kozmetiky) pomáhali objavovať nové liečivá. Podobne to bolo u starých Slovanov, kde príprava liekov (prevažne z liečivých rastlín) bola výhradne v rukách žien.
Medikamentózna liečba v minulosti spočívala zväčša na liečivých rastlinách a ich liečivé pôsobenie sa vysvetľovalo z rozličných hľadísk. Veľa znamenal názov rastliny, najmä ak sa odvodzoval od významného predstaviteľa vtedajšej spoločnosti, ktorému prisudzovali objav. Pritom už starovek rozlišoval okrem iného liečenie protichodného protichodným (napr. pri horúčke sa podáva liek pôsobiaci prti nej) a liečenie rovnakého rovnakým (pri horúčke podávať liek, ktorý ju vo vyšších dávkach vyvoláva). Mohutne sa uplatňovala už i ľudská fantázia - verilo sa na znamenia rastliny vo vzťahu k liečeniu (napr. žlté kvety - vhodnosť proti žltačke, červené - proti krvným ochoreniam, mečovité listy - proti poraneniam). Z týchto domnienok - najmä zásluhou učenca Paracelsa - vzišlo síce zaujímavé, ale nevedecké učenie o signatúre. C h e m i c k é l i e č i v á prešli takisto veľmi dlhým vývojom. Ľudia v staroveku nemohli pochopiť jednoduchosť a zákonitosti chemického diania a v chemických reakciách videli nevysvetliteľné javy a mnohým zlúčeninám pripisovali nadprirodzenú moc. Hlavným prúdom prvej významnejšej etapy praktickej chémie sa stala alchýmia, ktorá dosiahla zenit v stredoveku. Zaoberala sa takmer výhradne premenou obyčajných kovov na zlato a striebro. Po nej prišla iatrochémia (z gréckeho iatros - lekár), ktorá si ako hlavnú úlohu vytýčila prípravu liekov. Ťažisko práce chemikov sa tak postupne prenášalo do lekární, ktoré a stali strediskom pokrokov v chémii. Lieky sa vyrábali individuálne podľa lekárskeho predpisu v lekárni. Lekár zvyčajne určil celé zloženie lieku a spôsob prípravy. Alchýmia i iatrochémia nazhromaždili veľa poznatkov a tie vyzdvihli chémiu na samostatnú vedu, ktorá a postupne rozdelila na jednotlivé ďalšie odbory.
Začiatkom 19. storočia sa búrlivo rozvíjali prírodné vedy. Rozvoj chémie sprevádzala izolácia a syntéza nových liečiv, pričom liečebné účinky odkrývala novovznikajúca vedná disciplína - p o k u s n á f a r m a k o l ó g i a (obvykle sa spája s menami Buchheima a Schmiedeberga). Rozvoj prírodných vied súvisel s rozvojom výroby, ktorá potrebovala nové objavy pre rastúci priemysel. Pokroky v prírodných vedách nemali však iba ekonomický vplyv. Rozmach vedeckého myslenia silne ovplyvnil mysle ľudí.