Ľudský organizmus prijíma v zásade dva druhy látok. Prvé a zahŕňajú medzi potraviny. Sú to zväčša látky prírodného pôvodu a na ich strávenie a látkovú premenu si telo prispôsobilo celú svoju stavbu a činnosť. Druhý typ tvoria látky, ktoré na základe svojich vlastností (chemických alebo chemicko-fyzikálnych) môžu ovplyvňovať činnosť organizmu, čo sa dá využiť na liečebné účely. Sú to teda liečivá, ktoré organizmus prijíma iba niekedy a s určitým cieľom (predchádzať ochoreniu a lebo ho prekonávať). Tieto látky môžu byť buď prírodného pôvodu, alebo sa vyrábajú chemickou cestou, synteticky, a to v závodoch farmaceutického priemyslu.
Človek už na najnižšom stupni svojho vývoja zistil, že r a s t l i n y mu môžu slúžiť nielen ako potrava, ale niektoré sú vhodné i na liečenie chorôb, prípadne sa prípadne sa prejavujú ako zdraviu škodlivé, ba dokonca zapríčiňujú otravy. Starý Sumeri, Babylončania a Asýrčania poznali celý rad liečivých rastlín (mnohé si cenili natoľko, že ich podobu vytesávali do priečelí domov, zdobili nimi steny chrámov a hlavice stĺpov, dávali ich mŕtvym na cestu a prinášali ako obete bohom). Najstaršie správy o pestovaní liečivých rastlín sú z Egypta (pestovanie ľanu - 4000 rokov p. n. l.; ricínia, koriandra a figovníka - 2000 rokov p. n. l.; mäty - asi 1200 rokov p. n. l.).Antický stredovek poznal už takmer všetky dôležité kultúrne potravinárske rastliny a ich hlavné odrody, ktoré sa dodnes pestujú (rovnako poznal aj úžitkové zvieratá). Antická civilizácia vyrástla z veľkých predhistorických objavov, ktoré sa udiali asi v neolite, teda v čase, z ktorého nemáme priamu písomnú správu. Preto aj pôvod kultúrnych druhov rastlín (i zvierat) bude dlho zahalený tajomstvom, čo vo všetkých doterajších historických obdobiach viedlo ľudstvo k viere, že rastliny a zvieratá boli darmi nadprirodzených bytostí. Liečivé rastliny budili zdanie zázračnosti a stali sa predmetom kultu. Dôsledkom toho sa vytvorili osobitné kasty ľudí, šamani, ktorí mali hlbšie znalosti o liečivých rastlinách a ktorí v sprievode rozličných magických obradov obratne využívali liečivú moc niektorých rastlín. Z nich sa postupne vytvorila kasta kňazov, ktorá prevzala úlohu zabezpečovať spojenie s nadprirodzenými silami. Poznatky o prírode šli takto ruka v ruke s vývojom lekárstva.

Podobnými skutočnosťami sa dá vysvetliť nános magiky a tajomnosti, ktorý sprevádzal starovekú medicínu do neskorého stredoveku a ktorý je ešte i dnes zakorenený v ľudovom liečiteľstve.
V poznávaní liečivých rastlín hrali dôležitú úlohu aj ženy. Už v starom Egypte (najmä v oblasti kozmetiky) pomáhali objavovať nové liečivá. Podobne to bolo u starých Slovanov, kde príprava liekov (prevažne z liečivých rastlín) bola výhradne v rukách žien.
Medikamentózna liečba v minulosti spočívala zväčša na liečivých rastlinách a ich liečivé pôsobenie sa vysvetľovalo z rozličných hľadísk. Veľa znamenal názov rastliny, najmä ak sa odvodzoval od významného predstaviteľa vtedajšej spoločnosti, ktorému prisudzovali objav. Pritom už starovek rozlišoval okrem iného liečenie protichodného protichodným (napr. pri horúčke sa podáva liek pôsobiaci prti nej) a liečenie rovnakého rovnakým (pri horúčke podávať liek, ktorý ju vo vyšších dávkach vyvoláva). Mohutne sa uplatňovala už i ľudská fantázia - verilo sa na znamenia rastliny vo vzťahu k liečeniu (napr. žlté kvety - vhodnosť proti žltačke, červené - proti krvným ochoreniam, mečovité listy - proti poraneniam). Z týchto domnienok - najmä zásluhou učenca Paracelsa - vzišlo síce zaujímavé, ale nevedecké učenie o signatúre. C h e m i c k é l i e č i v á prešli takisto veľmi dlhým vývojom. Ľudia v staroveku nemohli pochopiť jednoduchosť a zákonitosti chemického diania a v chemických reakciách videli nevysvetliteľné javy a mnohým zlúčeninám pripisovali nadprirodzenú moc. Hlavným prúdom prvej významnejšej etapy praktickej chémie sa stala alchýmia, ktorá dosiahla zenit v stredoveku. Zaoberala sa takmer výhradne premenou obyčajných kovov na zlato a striebro. Po nej prišla iatrochémia (z gréckeho iatros - lekár), ktorá si ako hlavnú úlohu vytýčila prípravu liekov. Ťažisko práce chemikov sa tak postupne prenášalo do lekární, ktoré a stali strediskom pokrokov v chémii. Lieky sa vyrábali individuálne podľa lekárskeho predpisu v lekárni. Lekár zvyčajne určil celé zloženie lieku a spôsob prípravy. Alchýmia i iatrochémia nazhromaždili veľa poznatkov a tie vyzdvihli chémiu na samostatnú vedu, ktorá a postupne rozdelila na jednotlivé ďalšie odbory.
Začiatkom 19. storočia sa búrlivo rozvíjali prírodné vedy. Rozvoj chémie sprevádzala izolácia a syntéza nových liečiv, pričom liečebné účinky odkrývala novovznikajúca vedná disciplína - p o k u s n á f a r m a k o l ó g i a (obvykle sa spája s menami Buchheima a Schmiedeberga). Rozvoj prírodných vied súvisel s rozvojom výroby, ktorá potrebovala nové objavy pre rastúci priemysel. Pokroky v prírodných vedách nemali však iba ekonomický vplyv. Rozmach vedeckého myslenia silne ovplyvnil mysle ľudí.

vedecký svetonázor zotrel mýtus o nepoznateľnosti sveta. Nové prírodovedné poznatky sa odrážali aj vo farmaceutických vedách. Liečivá sa neobjavovali už len náhodne, ale aj zámerne, uvedomene. Na ich izoláciu sa využívali ešte stále predovšetkým prírodné zdroje, ale začínali sa pripravovať i s y n t e t i c k é z l ú č e n i n y, ktoré sú často účinnejšie ako prírodné látky. liečivá z prírody sa nielen napodobňovali, ale aj vedome obmieňali. Následkom rozširovania surovinovej základne a vzrastu dopytu sa výroba presúvala z lekární do farmaceutických závodov. Vo všetkých vyspelých štátoch postupne vznikal mohutný f a r m a c e u t i c k ý p r i e m y s e l. V ponuke hromadne vyrábaných liečivých prípravkov v celosvetovom meradle majú veľkú úlohu obchodné záujmy. Firmy často prinášajú na trh totožné lieky pod rozličnými názvami.
U nás sa prikročilo k priemyselnej výrobe liečiv na prahu 20. storočia. Niektoré lekárne začali vtedy rozširovať laboratóriá, v ktorých pripravovali vlastné kombinácie liečiv, tzv. domáce špeciality. Z laboratórií vyrástli po prvej svetovej vojne farmaceutické závody, ktoré však väčšinou záviseli od dodávok surovín zo zahraničia. Zásadný obrat vo výrobe liečiv u nás nastal po r. 1945, keď sa utvorili Spojené farmaceutické závody a uskutočnila sa aj druhá etapa znárodnenia, ktorá zasiahla o lekárne. výroba liečiv a dostala na vedecký základ. Zriadili sa osobitné ústavy zamerané na výskum a kontrolu kvality liečiv. Rozhodujúcim obdobím vývoja priemyselnej výroby liečiv boli roky 1949 - 1953, keď sa začala špecializácia v jednotlivých závodoch. Z ekonomických a technických príčin sa sústredila výroba určitých liekových foriem vždy do jedného závodu. To dalo základ mechanizácii výroby a možnostiam zavedenia veľkokapacitných výrobných liniek, čo otvorilo cestu modernizácii. Tým sme sa zaradili medzi štáty s vyspelým lekárenským priemyslom. Farmaceutická výroba v r. 1980 zabezpečovala skoro 90 % našich potrieb (v r. 1938 iba 30 %). Časť výrobkov bola určená i na export. Ako je to s percentami dnes sa nám, žiaľ, zistiť nepodarilo.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

O liečivách