Na svete súčastný asi štvorpercentný úbytok ozónu 10- až 15- percentný nárast kožnej rakoviny – hoci až po uplynutí niekoľkých desiatok rokov. Pritom ho rapídne pribúda aj bez ozónovej diery. V trópoch sú účinky lúčov o 55 až 70 percent väčšie ako v našom zemepisnom pásme. Niektoré druhy rakoviny sú dnes osemkrát častejšie ako pred päťdesiatymi rokmi. Kým človek sa môže nebezpečnstvu brániť, rastliny sú nútené s tým žiť. Nie však bez ujmy. Ukázalo sa, že asi polovica zo 600 na celom svete skúmaných rastlín reaguje na vyššie dávky lúčov či už nižšou úrodnosťou alebo zbrzdenou fotosyntézou. Bežnú záťaž rastliny zvládnu, pretože počas evolúcie si vytvorili ochranné mechanizmy. Citlivejšie partie si zaclonia pigmentom, vytvárajú si enzými na nápravu poškodenej DNA a na likvidáciu agresívnych kyslíkových radikálov. Práve tieto radikály brzdia rastový proces a fotosyntézu. To však funguje iba po určitú hranicu, s prudko rozšírenými podmienkami si rastliny neporadia.

Už dávno vieme, že ultrafialové lúče poškodzujú embriá žiab, ropúch a mlokov. K varovným signálom teraz pribudli výsledku výskumu planktónu vo vodách Antarktídy. Niektoré z prirodzených zmien klímy boli v minulosti veľmi výrazne (napr. zaľadnenia), no zväčša prebiehali pomerne pomaly, a tak nemali negatívne vplyvy na možnosti adaptácie ekosystémov prirodzenou cestou. Pojem globálne klimatické zmeny, presnejšie globálna "zmena klímy" alebo "globálne oteplenie", sa spája s rastom tzv. skleníkového efektu atmosféry, ktorý je zapríčinený výlučne antropogénne podmienenou emisiou skleníkových plynov, hlavne zo spaľovania fosílnych palív. Závažným problémom "klimatickej zmeny" je jej veľká rýchlosť - za 100 rokov sa môže otepliť na niektorých miestach Zeme aj viac ako o 10 C v desaťročných priemeroch. Pod pojmom skleníkový efekt atmosféry rozumieme sumu dôsledkov radiačne aktívnych plynov v atmosfére, ktoré absorbujú tepelne (dlhovlnné) vyžarovanie Zeme, zohrievajú tú časť atmosféry, kde sa nachadzajú a silnejším spätným vyžarovaním atmosféry menia bilanciu dlhovlnného žiarenia Zeme. V dolnej časti troposféry a na zemskom povrchu sa tak pri silnejšom skleníkovom efekte atmosféry stabilizuje vyššia priemerná teplota. Na Konferencií OSN o životnom prostredí a rozvoji v Riu de Janeiro (1992) bolo prijatých 5 rámcových dohovorov OSN, medzi nimi aj Rámcový dohovor OSN o klimatickej zmene. Ešte predtým (1979) bol založený Svetový klimatický program a medzivládny panel pre zmenu klímy (1988) so sídlom v Ženeve. Národný klimatický program ČSFR bol založený 1. 1. 1991.