Teraz je už jasné, že geologické ukladanie nemôže garantovať, že tieto materiály zostanú oddelené od biosféry. Doteraz navrhnuté plány sa ukázali byť zraniteľné jedným druhom ohrozenia alebo iným, od tektonických pohybov alebo chemických prasknutí kontajnerov až po korozívne a kontamináciu rozširujúce vlastnosti spodných vôd. Ani doterajšie úsilie nevyšlo tak, ako bolo plánované, staré pohrebné a skladovacie priestory sa ukázali ako netesné a zariadenia jadrových zbraní sa stali hlavným ohrozením verejného zdravia a cieľom finančne nákladných čistiacich kampaní. Pojem "rádioaktívny odpad" pokrýva všetko od intenzívne používaného reaktorového paliva po mierne rádioaktívne oblečenie nosené operátormi. Každý typ odpadu obsahuje jemu vlastnú zmes stoviek rôznych nestabilných atómových štruktúr volaných rádioizotopy. Každý rádioizotop má svoje vlastné rozpätie života a potenciál vysielania alfa a beta častíc a gama lúčov, ktoré spôsobujú ohrozenie živým tkanivám. Polčas rozpadu rádioizotopu je v rozmedzí od sekundy po milióny rokov. (Polčas rozpadu je množstvo času, počas ktorého sa žiarenie zníži na polovicu.) To napríklad znamená, že rádioizotop plutónia 239, hlavnej časti obohateného paliva s polčasom rozpadu 24 400 rokov, je nebezpečný štvrť milióna rokov, respektíve 12 000 ľudských generácií. A ako sa rozpadá, stáva sa uránom 235, ktorý má svoj vlastný polčas rozpadu 710 000 rokov. Pravdepodobne najnebezpečnejším rádioaktívnym odpadom je vyhorené uránové palivo z jadrových elektrární. Typický reaktor vyprodukuje ročne asi 30 ton ožiareného paliva, s každou tonou produkujúcou skoro 180 miliónov currie rádioaktivity a vyžarujúcou 1,6 MW tepla. 413 jadrových reaktorov na svete, produkujúcich asi 5 percent svetovej energie zvýšilo celkové množstvo vyhoreného paliva na 84 000 ton - dvojnásobok k roku 1985. Spojené štáty sú "domovom" pre štvrtinu z toho, s rádioaktivitou vyše 20 miliárd currie. Väčšina existujúceho vyhoreného paliva sa skladuje vo veľkých betónových bazénoch plných chladiacej vody popri jadrových reaktoroch. Tieto úložiská boli pôvodne budované na priebežné skladovanie odpadu pred trvalejším uskladnením. Nedostatok priestoru spôsobený hromadením odpadu viedol k tomu, že sa skladuje vyhorené palivo bližšie k sebe a používajú sa vzduchom chladené nádoby, vrátane suchých kaziet, aby držali staršie, chladnejšie vyhorené palivo. Menej intenzívny, ale stále nebezpečný "nízko aktívny"(polčas rozpadu je 30 rokov a menej) odpad predstavuje ďaleko väčšie množstvá.