V skutočnosti odpad nízkej aktivity často obsahuje napríklad technécium 99 a jód 129, ktoré majú polčas rozpadu 210 000 a 15,8 milióna rokov. Najväčšie množstvo a najmenej koncentrovaný odpad pochádza z uránových baní a tovární a nachádza sa v rádioaktívnej uránovej hlušine - napr. sa v hlušine vyskytuje thórium 230 s polčasom rozpadu 77 000 rokov, pri rozpade sa mení na rádium 226 a potom na radón 222, oba potencionálne rakovinotvorné karcinogény. Veľkým problémom je zamorenie vôd v okolí ťažby. Jadrové reaktory, podobne ako bane a továrne na spracovanie paliva, sa časom stávajú rádioaktívne kontaminovanými a - tak ako všetky iné priemyselné zariadenia- sa musia postupne zatvoriť. Rozobratie týchto zariadení môže vyprodukovať väčšie množstvo odpadu, ako ich prevádzka: typický reaktor vyrobí 6 200 metrov kubických nízkoaktívneho odpadu počas 40-ročnej životnosti a jeho rozobratie vytvorí ďalších 15 480 metrov kubických nízko aktívneho odpadu. Úplné rozobratie tak isto vyžaduje odstránenie vyhoreného paliva, ktoré sa často skladuje na území elektrárne. Po dlhé roky mnoho krajín, ale hlavne USA a bývalý Sovietsky zväz, podceňovali nebezpečenstvo rádioaktívnych odpadov a odpad voľne vypúšťali do povrchových vodných tokov či ukladali na voľnú zem. Spôsobili tak kontamináciu vody na obrovskom území, takisto pôdy a živých organizmov.