Povrchové úpravy stien - materiálová báza

VNÚTORNÉ STENY

Vnútorné nosné steny a deliace priečky rozdeľujú vnútorný priestor domu na jednotlivé funkčné jednotky. Plnia funkciu statické a stužujúcu (v prípade nosných stien), ako aj funkciu optického, akustického a tepelného členenia priestorov a zároveň umožňujú vedenie technických inštalácií.
Na vnútorné steny a priečky v budove sa v závislosti od ich priestorovej funkcie a umiestnenia v budove kladú tieto požiadavky:
- statické – únosnosť (v prípade nosných vnútorných stien)
- tepelnoizolačné (ak vnútorná stena susedí s nevykurovaným priestorom)
- tepelnoakumulačné
- difúzna priepustnosť
- odolnosť voči vlhkosti (vnútorné steny vo vlhkých miestnostiach)
- ochrana voči hluku
- požiarna odolnosť
Predpokladom dobrej vnútornej klímy miestnosti sú také vnútorné steny (rovnako ako obvodové steny), ktoré dokážu prijímať vlhkosť a vodnú paru, resp. viazať zápachy a plyny a tým regulovať kvalitatívne parametre vnútorného vzduchu.
Ekologické hľadiská postupne získavajú vo všetkých oblastiach života i v globálnom poňatí stále väčší význam. Mnohí potenciálni stavebníci alebo užívatelia budov sa preto celkom prirodzene zamýšľajú nad faktormi ovplyvňujúcimi podmienky a kvalitu života v obytnom prostredí.
Optimálne a zdravé vnútorné prostredie, ako aj pohoda vnútornej mikroklímy sa dosahujú súhrou týchto podmieňujúcich faktorov:
- optimálnou vnútornou mikroklímou (tepelnou a vlhkostnou pohodou)
- kvalitným vnútorným vzduchom (vylúčením jeho zaťaženia škodlivinami)
- vylúčením rušivých vplyvov (elektrosmogu a iných druhov žiarenia)
- optickou pohodou (optimálnym prirodzeným i umelým osvetlením)
- psychologickou pohodou

ŠKODLIVINY VO VNÚTORNOM PROSTREDÍ

Kým v minulosti vzduch v miestnostiach zaťažovali prevažne plyny zo spaľovania, tabakový dym, zápach a vysoký podiel oxidu uhličitého, novodobou „chemizáciou“ výstavby pribudli nové zdroje škodlivín ako stavebné materiály, nábytok, farby, laky, prostriedky na ochranu dreva a rôzne chemikálie používané v domácnostiach. Formaldehyd, zmäkčovadlá prchavé látky (formaldehyd, riedidlá), domový prach a alergény dráždia priedušky, pľúca a očné spojivky.

Poruchy zdravia zapríčinené škodlivinami vo vnútornom prostredí vzduchu sa môžu prejaviť bolesťami hlavy, zažívacími ťažkosťami, nevoľnosťou.
Ak sa má dosiahnuť účinné vylúčenie vplyvu prípadných škodlivín vo vnútornom prostredí, treba poznať účinky a pôvod najdôležitejších škodlivín, ako aj opatrenia na odstránenie ich vplyvov. Hraničné hodnoty zaťaženia vnútorného obytného prostredia (ako aj vonkajšieho vzduchu) škodlivinami určili odborníci na národnej i medzinárodnej úrovni.
Škodliviny vo vnútornom prostredí pochádzajú hlavne:
- z nevhodných stavebných materiálov a zariaďovacích predmetov
- z iných vnútorných zdrojov (alergény, plesne, osvetlenie, prístroje)
- z vplyvu ľudskej činnosti (cigaretový dym, čistenie, varenie, vykurovanie)
- z vonkajších zdrojov daných špecifickými podmienkami lokality (emisie z vonkajšieho vzduchu, škodliviny z geologického podložia).
Na výrobu stavebných hmôt sa používa približne 60 000 rôznych látok a pred použitím sa len ich nepatrná časť podrobuje testom zameraným na ich vplyv na zdravie užívateľov a vplyv na životné prostredie. Najosvedčenejšími stavebnými látkami sú materiály prírodného pôvodu (drevo, prírodné vláknité minerály, hlina, kameň) a výrobky z nich bez zdraviu škodlivých prímesí. Výrobky z minerálnych materiálov, ako je tehla, vápno, sadra alebo betónové tvarovky zaťažujú vnútornú klímu budov len minimálnou mierou. Mnohé stavebné látky, ktoré sa postupom času ukázali ako zdraviu škodlivé (azbest, rádioaktívne tvarovky, škvary, dielce s vysokým obsahom formaldehydu), sa medzičasom vyradili zo stavebného procesu. Najproblematickejšími hmotami sú stavebné materiály na báze plastov a umelých živíc (syntetické lepidlá, farby, laky, podlahové krytiny), ktoré po montáži dlhodobo vylučujú množstvo prchavých látok potrebných pri ich výrobe (rozpúšťadlá, zmäkčovadlá ap.). Za problematický sa môže považovať aj bitúmen a niektoré prípravky na ochranu dreva.
Pôvod najdôležitejších škodlivín vo vnútornom prostredí zapríčinených stavebnými materiálmi je rôznorodý a zdroje škodlivín možno rozdeliť do viacerých skupín:
- vláknité čiastočky (azbestové alebo sklené vlákna)
- rádioaktívne materiály a plyny (popolčekové materiály, radón)
- prchavé organické zlúčeniny (rozpúšťadlá a riedidlá)
- prídavky do plastov (zmäkčovadlá)
- biocídy (napr. pyretroidy)
Najvýznamnejším materiálom zaťažujúcim okolité prostredie unikajúcimi vláknami je prírodný minerálny azbest (dnes zakázaný materiál), ktorého nepatrné čiastočky sa vdychovaním dostávajú do pľúc a zapichujú sa do pľúcneho tkaniva. Umelé minerálne vlákna (minerálna vlna a sklená vata) predstavujú menšie riziko ako azbest, sú však tiež náchylné uvoľňovať vláknité a prachové čiastočky, preto by sa mali montovať mimo vnútorných priestorov.

Ak sú súčasťou vnútorných konštrukcií stien, podláh alebo stropov, treba zabezpečiť ich utesnenie vo forme fólie alebo iného uzatváracieho materiálu.
Niektoré druhy trosiek, škvár, úletových popolčekov, odpadovej priemyselnej sadry, separovaných kalov a odpadov pri ťažbe rúd môžu byť problematické v súvislosti s ich zvýšeným rádioaktívnym vyžarovaním, čo sa týka aj niektorých druhov prírodných kameňov (napr. žuly, tufu, pemzy), fosfátových sadier a glazúr. Tehly z rádioaktívneho červeného kalu sa už nevyrábajú, výnimočne sa však môže vyskytnúť rádioaktivita pri niektorých tehliarskych výrobkoch v závislosti od použitých surovín na ich výrobu. V prípade pórobetónu sa autoklávovaním zvyšuje emisia radónu v porovnaní s popolčekom najmenej o pol rádu, čo je však čiastočne kompenzované nižšou objemovou hmotnosťou. Výsledná rádioaktivita stavebnej látky je závislá od rádioaktivity východiskových surovín, preto vylúčenie rádioaktívneho výrobku zo stavebného procesu závisí od pravidelného vzorkovania a merania rádioaktivity surovín. Maximálny rozsah rádioaktivity surovín na výrobu stavebných látok u nás určujú a kontrolujú kvalifikované inštitúcie.

POVRCHOVÉ ÚPRAVY

Realizácia povrchových úprav patrí medzi dokončovacie práce. Povrchové úpravy majú funkciu konštrukčnú (konštrukčné uzatvorenie hrubých konštrukcií stien, stropov, striech a podláh), úžitkovú (podklad na upevňovanie predmetov na steny a stropy, vedenie inštalácií, vytváranie nášľapnej vrstvy podlahy) a opticko-estetickú (svojím materiálom, povrchom, farbou, štruktúrou sa spolupodieľajú na kvalite vnútorného prostredia). Zo stavebnobiologického a priestorovo-klimatického hľadiska je dôležité, že predovšetkým vnútorné povrchové úpravy podstatnou mierou prispievajú k vytváraniu optimálnej priestorovej klímy svojou skladbou, použitými materiálmi, ako aj spôsobom realizácie. Vnútorné povrchové úpravy by sa mali ukončiť do jesene, aby vlhkosť v konštrukciách mohla počas zimy vyschnúť (dom treba zároveň vykurovať). Konštrukcia rodinného domu môže obsahovať až 3 000 litrov vody. Vonkajšie fasády však v tomto období nesmú byť uzavreté (omietkou alebo obkladom), aby vlhkosť v konštrukciách a murive mohla bez prekážok unikať. Fasádne úpravy by sa mali realizovať až na jar.

STAVEBNÉ PANELY, OBKLADOVÉ DIELCE A DOSKY

S vývojom suchej stavebnej montáže narastá aj význam stenových a stropných dielcov a obkladov, ktoré vyrovnávajú nerovnosti povrchov a zlepšujú ochranu nosných konštrukcií proti ohňu a hluku.

Mnohé stavebné dielce sú určené pre technológie suchej stavby, používajú sa na montáž rozličných druhov stenových, stropných a strešných prvkov a výrazne urýchľujú a uľahčujú výstavbu najmä ľahkých konštrukčných systémov.

Lignocelulózové stavebné dielce

Pri výrobe panelov z drevného materiálu sa väčšinou používajú gleje a lepidla obsahujúce formaldehyd, ktorý sa časom uvoľňuje z výrobkov. Množstvo použitého formaldehydu závisí od druhu dreveného výrobku a množstvo uvoľňovaného formaldehydu závisí od kvality lepidla.

a) Masívne viacvrstvové dosky
Masívne drevené dosky z regionálnej produkcie sú najoptimálnejšie. V ponuke výrobcov môžu byť vo forme jedno- alebo viacvrstvových dosiek hrubých 12 až 50 mm. Viacvrstvové dosky vznikajú vzájomným zlepením troch až piatich drevených vrstiev. Iný druh dosiek sa vyrába z drevených tyčí. Tieto stavebné prvky s nepatrným podielom lepov nezaťažujú vnútorné prostredie škodlivinami.

b) Drevotrieskové dosky
Hlavnými súčasťami drevotrieskových dosiek sú drevené hobliny, triesky a štiepky, ktoré sa po pridaní spojiva lisujú pri vysokom tlaku a teplote. Ako spojivo sa najčastejšie používajú močovinovoformaldehydové, melamínformaldehydové a fenolformaldehydové živice alebo živice obsahujúce izokyanáty. Povrch dosiek hrubých 5 až 60 mm sa pokrýva dyhami alebo umelými živicami.
Zaťaženie prostredia formaldehydovými výparmi sa síce najprv výrazne zníži, ale ich uvoľňovanie pretrváva dlhé roky. Ak sa pri výrobe uvedených prvkov použijú nekvalitné lepidla, zaťaženie prostredia pretrváva aj desaťročia. Z týchto dôvodov sa v mnohých krajinách schválili smernice pre používanie formaldehydu (napr. v Rakúsku od roku 1990), ktoré zakazujú dávať do obehu drevené výrobky uvoľňujúce viac ako 0,1 ppm formaldehydu. Niektoré zahraničné výrobky však môžu mať zvýšené hodnoty. Napr. nemeckí výrobcovia rozdeľujú drevotrieskové panely obsahujúce formaldehyd do emisných tried E1, E2 a E3, pričom trieda E1 uvoľňuje menej ako 0,1 ppm tejto škodliviny. Vplyvom vyššej teploty, nedostatočného vetrania a malého objemu vzduchu sa môže táto hodnota prekročiť. V Rakúsku sa môžu používať len dosky emisnej triedy E1, ktoré v skúšobných podmienkach nesmú uvoľňovať viac ako 0,12 mg formaldehydu na 1 m3 vzduchu.
Podľa účelu a použitia sú aj rozličné druhy lepidiel. Panely na vnútornú montáž bez odolnosti proti vlhkosti sa spájajú lacnou močovinovoformaldehydovou živicou, uvoľňujúcou podstatne viac formaldehydu ako fenolformaldehydová živica, ktorá lepené panely krátkodobo chráni proti prevlhnutiu.

Do panelov vyvinutých pre vlhké priestory sa dodatočne aplikujú fungicídy, ako prostriedky na zabíjanie húb, a na vnútorné priestory by sa nemali používať.
Pokrytie drevotrieskových dosiek drevenou dyhou do istej miery spomalí, ale zásadne nevylúči vyparovanie škodlivín, ktoré sa do okolia dostávajú cez rezné hrany, vyvŕtané otvory a rohové spoje. Hrubé drevotrieskové panely obsahujú podstatne menej formaldehydu ako bežné drevotrieskové dosky.
Alternatívou uvedených druhov sú drevotrieskové panely spájané cementom a bezformaldehydové drevotrieskové platne, ktoré sa však spájajú lepmi obsahujúcimi izokyanáty. Výpary izokyanátov uvoľňujúce sa pri rezaní panelov môžu už pri nepatrnom množstve napadnúť dýchacie cesty a pľúca a zapríčiniť alergické ochorenia pľúc.

c) Drevovláknité dosky
Vyrábajú sa z drevného odpadu ihličnanov bez spojív, resp. pridaním umelých spojív. Pri tvrdých a stredne tvrdých (MDF) drevovláknitých paneloch hrubých 8 až 20 mm sa používajú fenolformaidehydové a čiastočne aj močovinovoformaldehydové živice. Pre tieto výrobky takisto platí hraničná hodnota maximálne 0,1 ppm uvoľňovaného formaldehydu.
Mäkké drevovláknité dosky sa vyrábajú v hrúbkach 3 až 8 mm bud' bez pridania živice (spájanie len vodnou parou), alebo pridaním vhodných prírodných alebo umelých živíc ako spojív. Používajú sa najmä ako tepelná a zvuková izolácia.

d) Preglejkové a latovkové dosky
Preglejkové dosky tvorí viacero, vzájomne zlepených drevených vrstiev, ktorých vlákna sú protismerné. Na rozdiel od drevotrieskových a drevovláknitých dosiek sa vyznačujú zvýšenou pevnosťou a odolnosťou proti poveternostným vplyvom. Aj v tomto prípade kvalitu použitého lepidla podmieňuje miera uvoľňovania formaldehydových výparov, principiálne je však množstvo lepidla menšie v porovnaní s drevotrieskovým materiálom, čo platí aj pre latovkové dosky (hrubé 12 až 30 mm) zložené zo strednej vrstvy drevených tyčových prvkov s obojstranným dyhovaním. Preglejkové dosky by sa vo vnútorných priestoroch nemá i používať. Sú lacnejšie a skôr sú vhodné ako nosné a stužujúce konštrukčné prvky.

e) Drevoštiepkové dosky
Nazývajú sa aj OSB („oriented strand board") dosky a v mnohých oblastiach výstavby nahrádzajú drevotrieskové dosky. Dosky hrubé 6 až 40 mm pozostávajú z drevných štiepok a sú kontrolovane usporiadané do viacerých vrstiev a zlisované spoločne s umelými živicami. Materiál sa mieša s voskom (1,5 % podielu) a práškom z fenolovej živice (2,5 % podielu), teda množstvo lepidiel je veľmi malé. Môžu sa však použiť aj iné lepidla (napr. polyuretán), preto treba treba venovať pozornosť označeniu zloženia výrobku.

f) Cementotrieskové dosky
Vyrábajú sa lisovaním zmesi drevených triesok, portlandského cementu a hydratačných prísad, Dosky majú hrúbku 8 až 40 mm a môžu sa penetrovať.

Neobsahujú azbest ani formaldehyd, sú nehorľavé, odolné proti hmyzu a pôsobeniu vlhkosti a plesní, majú však vyššiu hmotnosť a nižšiu pevnosť.

g) Ľahké dosky z drevenej vlny
Hanke dosky z drevnej vlny (heraklit) sa spájajú magnezitom a môžu sa použiť vo vonkajšom aj vo vnútornom prostredí ako nosič omietok alebo s vrstvou naka-šírovanej tepelnej izolácie na elimináciu tepelných mostov. Sú ťažko horľavé a difúzne priepustné. Majú vysokú pevnosť, neuvoľňujú škodliviny a sú odolné proti rastlinným a živočíšnym škodcom. Dosky spájané magnezitom nie sú odolné proti pôsobeniu vlhkosti.

Minerálne stavebné dielce
a) Sadrokartónové dosky
Sadrokartónové dosky tvorí sadrové jadro, ktorého vonkajšie plochy a dlhšie hrany sú opláštené špeciálnym spevňujúcim kartónom, čím sa dosiahne potrebná stabilita a pevnosť dosky. Vzájomná pevná väzba sadry a kartónu vzniká pri výrobe počas procesu schnutia. Lepia sa len hrany dosák. Bežný druh sadrokartónových dosák pozostáva z čistej sadry s nepatrným množstvom prímesí (napr. škrobom), ktoré spevňujú väzbu sadry a kartónu. Sadrokartónové
dosky sú vhodné ako obklady stien a stropov, neuvolňujú škodliviny, sú dobrou vlhkostnou zábranou (ak nie sú natreté tesniacimi lakmi alebo nátermi) a ľahko spracovateľné. Skrutky do dreva a klince sú málo účinné, preto sa pri montáži sadrokartónových dosák používajú špeciálne príchytky. Štandardné dosky sa vyrábajú v hrúbkach 9,5 mm a 12,5 cm. Pri výrobe protipožiarnych sadrokartónových dosiek (hrubých 12,5 mm alebo 1 5 mm) sa do sadrového jadra vkladajú špeciálne sklené vlákna. Dosky do vlhkého prostredia (hrubé 12,5 mm) sa impregnujú vodoodpudivým silikónovým olejom alebo fungicídmi, preto sa ich použitie neodporúča.

b) Sadrovláknité dosky
Bežný typ týchto dosák pozostáva zo sadry a je spevnený celulózou alebo sklenými vláknami, čím si dosky uchovávajú stabilitu a nevyžadujú opláštenie kartónom. Dosky sa impregnujú silikónovým olejom, aby boli chránené proti vlhkosti. Vhodné sú ako obklady stien a stropov, kde sú zvýšené nároky na požiarnu odolnosť alebo kde sa vyžadujú vysoká pevnosť a nepatrné zmršťovanie a napúčavosť. Dosky sú formovateľné a môžu sa použiť aj ako oblúkový obklad. Sadrovláknité dosky sú takmer nehorľavé, nezapáchajú a neuvoľňujú škodliviny. Sú ideálne pre miestnosti s meniacou sa vlhkosťou vzduchu.
Sadrovláknité dosky s fóliovým povlakom z PVC a dosky zviazané s penovými plastmi sú nevhodné. Vyrábajú sa aj lepené dyhou alebo papierom na zadnej strane napusteným umelou živicou. Plastový poviak zamedzuje pozitívne vlhkostnoregulačné účinky sadry.
Dosky možno prichytiť klincami, skrutkami do dreva alebo skobami. Vzájomné zlepenie dosiek nie je potrebné, iba ich styky sa stierkujú škárovým tmelom. Celoplošné stierkovanie sa neodporúča predovšetkým pri stierkovacích tmeloch obsahujúcich plasty.

Zdravotne neškodné sú tmely na báze sadry a metylcelulózy.
Prach zo sklených vlákien sa môže dosiať (napr. pri výrobe) vdychovaním do pľúc a má karcinogénne účinky. Pri užívaní však už zdravotné riziko nehrozí, pretože sklené vlákna sú viazané v doske.

c) Hlinené stavebné dielce
Novinkou na trhu stavebných materiálov v zahraničí sú hlinené dielce. Tvorí ich hlina, rastlinné alebo minerálne prímesí, jemné rastlinné vlákna, trstina a jutová tkanina. Ich povrch sa môže omietnuť jemnou hlinenou omietkou, tapetovať alebo natierať.

d) Základné a impregnačné nátery
Základné nátery slúžia na prípravu podkladov. Ich zloženie je podobné ako pri náterových systémoch, preto sú ich vlastnosti podobné. Obsahujú viac rozpúšťadiel a prísad a vnikajú do podkladu hlbšie. Na veľmi savé podklady sú vhodné hĺbkové základové nátery, na málo savé a minerálne podklady sa používajú súdržné základové nátery. Na ochranu muriva pred vlhkosťou sa aplikujú impregnačné nátery {hydrofobizačné prostriedky) na báze silanu alebo siloxanu. Základný a krycí náterový systém by mali byť vzájomne zodpovedajúce. POVRCHOVÉ ÚPRAVY STIEN A STROPOV

Povrchové úpravy stien a stropov závisia od konštrukčného systému budovy {masívna, ľahká alebo montovaná) a povrchových materiálov hrubej stavby. Najbežnejšími povrchovými úpravami stien a stropov sú omietky {na ne sa nanášajú nástenné farby alebo lepia tapety), obklady (natierajú sa krycími nátermi alebo lakmi), keramické obklady (na exponovaných povrchoch alebo vo vlhkých miestnostiach), stierky (nanášajú sa v tenkých vrstvách na rovné povrchy stien) alebo stierkové tmely (nanášajú sa na obkladové dielce). Realizujú sa mokrým alebo suchým procesom a voľba druhu povrchu závisí najmä od typu miestnosti a od nárokov kladených na plochy stien.

Povrchy stien by mali spĺňať požiadavky na:
- toxickú neškodnosť (nesmú vylučovať škodliviny do okolitého prostredia),
- difúznu priepustnosť (musia umožňovať prechod vodných pár)
- sorpčnú schopnosť (musia prijímať nadmernú vlhkosť z interiéru a následne ju odovzdávať)
- viazanie škodlivín z vnútorného vzduchu,
- antistatickosť (na povrchu nesmú vytvárať elektrický náboj)
- ľahkú čistiteľnosť {utieraním prachu alebo umývaním povrchu podľa druhu priestoru)
- možnosť rôznorodej povrchovej a farebnej úpravy
Omietky a malty

Kusové stavivá sa spájajú maltami, ktoré zároveň vypĺňajú ložné škáry medzi nimi. Na steny sa z vonkajšej strany aplikuje poveternostná vrstva a z vnútornej strany krycia a dekoratívna vrstva - omietka.

Malty a omietky tvorí piesok s rozdielnou zrnitosťou a spojivo, ktoré pri tuhnutí nadobúda kryštalickú štruktúru podobnú kameňu. Ako spojivá sa na malty používajú cement, vápno (prípadne zmesi oboch), sadra alebo hlina. Zložky sa zmiešajú s vodou v pomere podľa špecifického použitia. Kvalita malty alebo omietky závisí od druhu spojiva. Rozlišujú sa spojivá tvrdnúce na vzduchu (hlina, sadra, vápno) alebo hydraulické (hydraulické vápno a cement), ktoré pôsobením vody nemäknú.

a) Murovacie malty
Pomocou murovacích mált sa stavebné tvarovky spájajú do pevných stenových konštrukcií. Tuhosť spojenia prvkov závisí od druhu spojiva, ktoré ovplyvňuje pevnosť malty. Najčastejšie sa používajú vápenné, vápennocementové a cementové, prípadne hlinené malty. Pri murovaní obvodových stien sa môžu použiť aj špeciálne tepelnoizolačné malty, ktoré pri 6 % podiele škár zlepšujú hodnotu U steny až do 30 %. Na ich výrobu sa používajú syntetické hmoty (napr. polystyrénový granulát) alebo minerálne materiály (keramzit, perlit).

b) Omietky
Omietka by mala uzatvárať povrch steny, odpudzovať vlhkosť a zachovávať priedušnosť konštrukcie. V súčasnosti sa kladie dôraz na iné kvalitatívne požiadavky - omietky sa musia dať predovšetkým ľahko (t. j. racionálne a strojovo) spracovať a rýchlo použiť, pričom sa prírodné materiály nahrádzajú umelými živicami a rozličnými prímesami. Používanie hotových omietok je pre rôznorodé, často nejasne deklarované zložky zmesí (spomaľovače tuhnutia, prevzdušňovacie prísady a plastické hmoty) často problematické. Tieto zložky omietok môžu mať negatívny vplyv napr. na reguláciu vlhkosti vzduchu v miestnosti. Omietky sa vytvárajú na nesením jednej alebo viacerých vrstiev maltoviny na povrchy stien a stropov. Ako spojivo sa používa piesok jemný (so zrnitosťou 0,1 až 0,5 mm) alebo zrnitý (so zrnitosťou 0,5 až 3 mm), najlepšie prírodný kremičitý. Kvalita omietky závisí od podkladu a kvality vytváraných vrstiev, ktorými sú zvyčajne postrek (z riedkej malty v hrúbke 4 až 5 mm), jadro (v hrúbke maximálne 20 mm) a štuková vrstva (v hrúbke 3 až 4 mm).
Vonkajšie omietky
Životnosť vonkajšej omietky je 20 až 50 rokov v závislosti od kvality omietky, podkladu a poveternostných vplyvov. Mala by mať rovnaké kapilárne vlastnosti ako murivo, aby mohlo rýchle vyschnú! Vápenná omietka má hrúbku 15 až 20 mm, nanáša sa na minerálne povrchy a vytvára sa ako trojvrstvová (krycí cementový postrek, podkladová jadrová a krycia vápenná omietka). Predstavuje sarnoregulačnú vrstvu - pri prevlhnutí omietky až k cementovej vrstve táto vrstva zabraňuje prieniku vlhkosti do muriva.

Hlinená omietka sa môže nanášať na steny
konštrukčne chránené proti poveternostným vplyvom. Plastové omietky so spojivom z umelých živíc vplyvom poveternosti skrehnú, vznikajú trhliny a vlhkosť vniká do hlbších vrstiev. Plastové súčasti na vonkajšom povrchu napúčajú, únik vlhkosti sa obmedzí, čím sa zníži tepelnoizolačné
vlastnosti krycej vrstvy a hrozí vznik mrazových trhlín. Najviac náchylné na tvorbu trhlín sú plastové omietky na sieťovinovú vložku tepelnoizolačných dosiek kontaktného zateplenia.
Vnútorné omietky
Úlohou vnútorných omietok stien a stropov je vyrovnať nerovnosti muriva alebo konštrukcií hrubej stavby a vytvoriť podklad pre nátery, tapety, dlažbu a pod. Zabezpečujú dôležitú estetickú a vlhkostnoregulačnú funkciu vnútornej klímy. Na výber druhu omietky má podstatný vplyv druh podkladu, ktorý by mal byť rovný, pevný, únosný, suchý, rovnorodo savý, bez nečistôt, nievodo-odpudivý a s teplotou nad +5 °C Pred začatím omietacích prác sa musia naj
Čisto vápenné omietky sa realizujú málokedy, pretože sa musia naniesť minimálne v dvoch vrstvách, čo zvyšuje ich prácnosť a cenu. Najbežnejšie sú jednovrstvové vápennosadrové omietky v hrúbke 10 až 15 mm (podiel sadry je do 12 %), rýchlo tuhnú, preto niesu náchylné na vytváranie trhlín. Sadrové omietky sú tiež vhodné, ale nie vo vlhkých miestnostiach. Naproti tomu vápennocementové alebo čisto cementové omietky sa používajú len vo vlhkých miestnostiach. Okrem vlhkého nanášania omietok sa realizujú aj suché omietky pomocou montáže sadrových dosiek na vnútorné povrchy.


a) Vápenná a cementová omietka
Vápenné a cementové omietky môžu byť čisté alebo vzájomne zmiešané ako vápennocementové. Vápenná omietka je pružná a hygroskopická, je schopná prijímať vlhkosť. Je vhodná na vnútorné steny - pôsobí ako dezinfekčný prostriedok, preto je málo náchylná na vytváranie plesní. Ako podklad pod keramický obklad však nie je vhodná. Čistá vápenná omietka na vonkajšej stene nie je pevná a trvanlivá. V tomto prípade treba použiť hydraulické vápno, ku ktorému sa pridajú tras (jemne mletá vulkanická hornina), vysokopecná troska alebo tehlová múčka. Vláčnosť (poddajnosť) čistého vápna sa pritom stráca, ale omietka zostáva paropriepustná. Jednovrstvové vápennocementové omietky s hrúbkou 10 až 12 mm sa používajú v priestoroch so zvýšenou vlhkosťou (v práčovniach, skladoch) a pri väčšom opotrebovaní omietky.
Cementová omietka pôsobí ako parozábrana. Používa sa len vtedy, ak sa požadujú jej pevnosť a odolnosť proti vlhkosti (soklová a tesniaca omietka a pod.).

Niektoré druhy cementu obsahujú vysokopecnú trosku, ktorá môže mať zvýšenú rádioaktivitu. V prípade vlhkých stien môže vonkajšia omietka s vysokým obsahom cementu spôsobiť závažné stavebné poruchy, pretože zabraňuje unikaniu vlhkosti z muriva.

b) Trasová omietka
Tras je vulkanická hornina, ktorá sa melie čo najjemnejšie. Ako prímes zvyšuje odolnosť malty proti chemickým účinkom. Tras je napúčavý materiál a stavebný prvok, ktorého je prímesou, sa pri navíhnutí stáva vodotesným, pričom v suchom stave je opäť pórovitý a paropríepustný. Pridaním trasu do malty sa zvyšuje jej plasticita a tým aj dopravná vzdialenosť čerpanej betónovej zmesi. Pri biologicky vhodnej výstavbe sa tras používa ako prímes do murivovej malty a vnútorných a vonkajších omietok. Veľmi vhodný je pri sanáciách starých budov - namiesto normálneho betónu sa používa trasový betón a namiesto vápennej omietky trasová omietka.

c) Sadrová omietka
Vo vnútorných priestoroch je sadra vhodná vo forme sadrovej omietkovej malty a v rozličných zmesiach s vápnom. Všetky hladené omietky obsahujú sadru a vyznačujú sa podobnými vlastnosťami ako vápenná omietka - dobrými vlhkostnými vlastnosťami a rýchlym opätovným
odovzdávaním vlhkosti. Sadra je náchylné na napadnutie plesňami, preto by sa nemala používať v mokrých priestoroch. Sadra sa pre vlhké miestnosti impregnuje umelou živicou a v dôsledku toho stráca niektoré svoje cenné vlastnosti.

d) Silikátová omietka
Zložkami silikátových omietok sú vodné sklo, krieda, anorganické alebo organické pigmenty a čiastočne prímes umelej živice. S podkladom sa spájajú chemicky, a tak vytvárajú povrchy mimoriadne pevné a odolné proti poveternosti a nárazu. Ako podklad sú vhodné minerálne materiály. Silikátová omietka sa na vonkajšie steny môže použiť ako alternatíva omietky na báze umelej živice pri kontaktných zatepľovacích systémoch z polystyrénu, minerálnej vlny alebo korku. Ako stierková hmota sú vhodné len špeciálne silikátové tmely s maximálnym obsahom 1 až 2 % umelej živice. Silikátové omietky sú nehorľavé, kyselinovzdorné a prechod vodnej pary murivom obmedzujú len nepatrne. Pri preskúšaní umeloživičnej zložky sa často testuje len biely farebný odtieň. V prípade jeho použitia je dodávaná omietka bezproblémová, keď obsahuje maximálne 5 % umelej živice. Pri farebných silikátových omietkach však pri použití organických pigmentov namiesto minerálnych sa podiel umelej živice často nevyhnutne zvyšuje.

Označenie ekologickej kvality výrobku by teda mali mať len tie produkty, v ktorých sú testované všetky zložky farebného spektra, nielen biela zložka.

e) Hlinená omietka
Hlinená omietka bola znovuobjavená len pred niekoľkými rokmi vďaka svojim priaznivým stavebnobiologickým účinkom na vnútornú klímu. Pri výrobe hotových hlinených omietok sa pri nepatrných energetických nárokoch miešajú hlina, rastlinné vlákna (ľanové alebo konopné) a minerálne prísady (piesok so zrnitosťou O až 2 mm). Hlinou sa môžu omietať hlinené, tehlové, kamenné, betónové alebo pórobetónové steny, ako aj dosky z drevnej vlny a drevené debnenia, pričom možno použiť aj strojové omietačky. Vonkajšia omietka vyžaduje špeciálnu povrchovú úpravu. Hlina vyrovnáva priestorovú vlhkosť podstatne lepšie ako iné stavebné materiály a výrazne prispieva k zdravej vnútornej klíme.

f) Umeloživičné omietky
Tvoria ich umeloživičné disperzie, piesok a rozličné prísady a uplatňujú sa predovšetkým ako vonkajšie omietky na tepelnoizolačné dosky a soklové omietky, ale .aj ako vnútorné omietky. Umeloživičné omietky sú pomerne parotesné. V prípade ich použitia treba rátať s uvoľňovaním škodlivín zo zmäkčovadiel, monomérov a pod., preto by sa zásadne nemali používať ako vnútorné omietky.

g) Tepelnoizolačné omietky
V princípe nemôžu tepelnoizolačné omietky nahradiť tepelnú izoláciu. Tepelnoizolačný účinok omietok s hodnotou A - 0,08 až 0,2 W/(m. K) je podstatne nižší ako pri tepelnoizolačných materiáloch (A = 0,04 W/(m. K )). Maximálna hrúbka omietky (vonkajšej a vnútornej) asi 5 cm zodpovedá dvojcentimetrovej hrúbke tepelnej izolácie. Napríklad po nanesení tepelnoizolačnej omietky v hrúbke 2 x 3 cm (namiesto vápennocementovej omietky) na pórovitú tehlu (pri murovaní s perlitovou maltou) sa hodnota U steny zlepší o približne 0,05 W/(rn2. K). Tepelnoizolačné vlastnosti omietok sa zvyšujú pridaním extrémne ľahkých prímesí namiesto piesku. Bezškárové nanesenie týchto omietok z vonkajšej strany steny uzavrie dom energeticky úsporným plášťom. Ako prísady sa používajú vermikulity (tepelne spracovaný ílovitý materiál), perlity (expandované vulkanické sklo) a EPS (granulát z penového polystyrénu). Extrémne ľahké omietky vyžadujú povrchovú (tvrdú minerálnu ušľachtilú) omietku, ktorá zaručuje zotrvanie tepelnoizolačnej omietky v suchom stave. Podomietka a povrchová omietka sa preto distribuujú ako jednotný systém. V oblasti sanácií starých budov sú tieto omietkové systémy vhodné ako prídavná tepelná izolácia rôznorodých miešaných murív.
Nástenné farby
Nástenné farby by mali spĺňať nielen dekoratívne požiadavky, ale mali by byť aj difúzne priepustné a odolné proti oteru. Povrch by mal chrániť steny a stropy pred znečistením, mal by sa dať čistiť utieraním.

Odolnosť proti vode a nárazom sa v bežných podmienkach nevyžadujú. Farby by mali uvoľňovať čo najmenej škodlivín a nemali by sa elektrostaticky nabíjať. Vnútorné nátery
Vnútorné povrchy nie sú tak výrazne zaťažované zvýšenou vlhkosťou a zmenami teploty ako vonkajšie povrchy. Vnútorné omietky je najvhodnejšie natierať vápennými, silikátovými, glejovými alebo kazeínovými farbami. Čerstvá omietka má vplyvom obsahu vápna a cementu alkalický účinok, preto je pri prírodnoživičných disperzných farbách potrebná istá opatrnosť- alkálie môžu náter narušiť, čím sa stane vodorozpustný a nebude plniť svoj účel. Steny by sa mali natierať po minimálne štyroch týždňoch, keď pH omietky klesne na hodnotu 8 až 6.

a) Glejová (kriedová) farba
Do 60. rokov 20. storočia glejová farba bola klasickým prípravkom na nátery vnútorných stien. Tvoria ju tieto zložky: krieda, voda, pôdne pigmenty a spájacie gleje, väčšinou vodorozpustné celulózové étery (metyl-celulóza), zvieracie alebo rastlinné gleje. Vytvára paro-priepustný povrch odolný proti oteru (často sa pridávajú aj umelé živice), s dobrým krytím, ktorý však nieje vodovzdorný. Táto farba je vyhovujúca pre obytné miestnosti (okrem vlhkých priestorov). Vhodnými podkladmi sú vápenná a sadrové omietka, ľahké priečky s opláštením alebo tapety. Pre zdravotnú neškodnosť a nízku cenu sa tento druh náteru odporúča najmä na steny a stropy, kde nie je potrebná zvýšená odolnosť proti oteru.

b) Vápenná farba
Patrí medzi najpoužívanejšie nátery. Vhodná je aj v miestnostiach s veľkými teplotnými a vlhkostnými výkyvmi (v kúpeľniach, práčovniach, pivniciach). Surovinami na výrobu vápennej farby sú hasené vápno a voda. Rôznofarebnosť náterov sa získa pridaním pigmentov odolných proti vápnu. Vápennými farbami sa môžu natierať vápenná a cementová omietka, tehly a murovacie tvarovky, kamene so savým povrchom, ale aj sadrové omietky, nátery z vodného skla a olejových farieb, kovy, sklo a drevo.
Vápno prijíma zápachy, vďaka svojej vysokej alkalickosti pôsobí dezinfekčné a zvyšuje odolnosť proti tvorbe plesní. Náter je paropriepustný, pôsobí ako dobrý regulátor vlhkosti a elektrostaticky sa nenabíja. Nevýhodou vápennej maľby je nízka odolnosť proti oteru, dá sa však vylepšiť pridaním kazeínu.

Spracovateľnosť farby sa zlepší pridaním 2 až 3 % ľanovej fer-meže.

c) Silikátová farba
V minulosti sa sikátové farby uplatňovali predovšetkým ako fasádne farby, dnes sú v ponuke produkty určené aj na vnútorné priestory, Ako spojivo sa pri ich výrobe používa vodné sklo, plnivami sú krieda, mastenec, mramorová múčka a farebné pigmenty. Ako stabilizátory sa väčšinou pridávajú umeloživičné disperzie. Silikátové farby sa nanášajú tam, kde sú zvýšené hygienické nároky a nároky na odolnosť proti oteru alebo na vlhnúce steny, lebo vytvárajú kvalitný, paropriepustný a zdraviu neškodný povrch. Vhodnými podkladmi sú vápenná, vápennocementová a cementová omietka, ako aj škárované neomietané murivo, nevhodnými podkladmi sú omietky s obsahom plastových disperzií vyšším ako 3 %, ako aj staré disperzné nátery. Jednokomponenťný silikátový náter je pre vnútorné povrchy jednoduchým (v dvoch pracovných postupoch), časovo nenáročným a lacným riešením. Napriek obsahu akrylu vo farbe difúzna priepustnosť omietky je obmedzená len minimálne. Pri zvýšenom obsahu plastických látok sa znižuje difúzna priepustnosť náteru, preto by silikátová farba nemala obsahovať viac ako 5 % plastových disperzií. Čisté silikátové farby obsahujú výlučne minerálne zložky.

d) Prírodnoživičné disperzné farby
Používajú sa len na vnútorné povrchy. Surovinami na ich výrobu sú čisté prírodné látky - prírodné živice ako spojivá (živica z damary alebo pínie, vosky), ako rozpúšťadlá sa používajú voda a nepatrné množstvá olejov (terpentínový alebo citrusový olej) a na dosiahnutie istej farebnosti sa pridávajú aj pigmenty (pôdne alebo minerálne). Difúznu priepustnosť povrchov obmedzujú v relatívne malej miere (sú parotesnejšie ako silikátové alebo vápenné farby, ale podstatne menej tesné ako umeloživičné farby), sú ľahko spracovateľné a elektrostaticky sa nenabíjajú, čo má pozitívny vplyv na priestorovú klímu a povrch steny sa menej znečisťuje. Vytvárajú vodovzdorný a vodou Čistiteľný povrch (sú vhodné aj do vlhkých miestností) a vzhľadom na svoje zloženie by sa mali uprednostňovať pred umeloživičnými disperznými farbami.

e) Umeloživičné disperzné farby
V súčasnosti sa na vnútorné priestory používajú najčastejšie. Tvoria ich umelé živice (spojivá), voda, syntetické pigmenty a prísady ako konzervačné látky, emul-gátory a prostriedky proti speneniu. Pri vyparovaní rozpúšťadla náter schne a vytvára celoplošný tesný film, čím sa stáva parotesným. Jeho difúznu priepustnosť možno zmeniť pomerom zloženia spojív, pigmentov a plnív, ale tým sa zvýši aj jeho nasiakavosť. Nátery umeloživičnými disperznými farbami sa rozpúšťajú vo vode, preto sa považujú za zdravotne neškodné a ekologicky vhodné, ale môžu obsahovať aj nepatrné množstvo organických rozpúšťadiel (asi 2 %).

Východiskové látky nepremenené pri výrobe (zvyškové monoméry) sa neskôr môžu z výrobku uvoľňovať, čo sa dá obmedziť čistiacimi procesmi počas výroby. Dostupné sú však aj umeloživičné disperzie bez obsahu rozpúšťadiel a plastov, ktoré by sa mali uprednostňovať.
Pre vlhké priestory sú určené disperzie s prísadami na ničenie plesní (fungicídmi), ktoré sa však môžu z výrobku uvoľňovať do vzduchu a dýchacími cestami dostávať do ľudského organizmu. Tieto nátery by sa vo vnútornom prostredí nemali používať. Umeloživičné disperzie sú ľahko spracovateľné a môžu sa aplikovať na takmer všetky podklady. Elektrosticky sa nabíjajú. Súčasné výrobky majú podstatne vyššiu difúznu priepustnosť, ak sa však nanesie viacero vrstiev náteru, priedušnosť povrchu sa výrazne zníži.

f) Silikónovoživičné farby
Pridaním silikónových živíc do náteru (ďalšími zložkami sú akrylové disperzie a vodné sklo) sa zníži vysoká prijímavosť vody, typická pre umeloživičné disperzné farby, čím sa zníži priepustnosť C02 potrebného na karbonizaciu. Toto riešenie možno celkovo označiť ako nedostatočné.

g) Kazeínová farba
Je to disperzná-farba a väčšinou pozostáva z kriedy, vody, bóraxu a kazeínu, prirodzenej súčasti mlieka. Kazeín je v podstate nízkotučný odstredený tvaroh a borax (tinkal - chemicky tetraboritan sodný) je vo vode rozpustný bezfarebný jednoklonný nerast, ktorý podobne ako vápno vytvára vodotesné spojenie s kazeínom. Kazeínové farby na minerálnych povrchoch sú paropriepustné, odolné proti oteru, majú dobrú kryciu schopnosť, rýchlo schnú a sú vhodné na suché povrchy v suchých miestnostiach. Môžu sa namiešať v ľubovoľnej farebnosti. Vyžadujú savé základné nátery z vápna, sadry alebo hliny, vhodná je napr. zmes kazeínu a boraxu dvoj- až štvornásobne zriedená s vodou. Kazeínová farba sa na rozdiel od glejovej farby dá pretierať. Kazeínové farby sa v súčasnosti síce používajú zriedka (v zahraničí sú v predaji aj vo forme namiešaného prášku), ale z ekologického hľadiska sú odporúčané.

h) Tónovacie farby
Obsahujú farebné pigmenty alebo organické farbivá v koncentrovanej forme a primiešavajú sa do nástenných farieb na dosiahnutie požadovaného farebného odtieňa. V ponuke sú s prírodnými alebo syntetickými pigmentmi a musia byť vhodné pre jednotlivé druhy náterov.
Tapety

Tapety sa najčastejšie používajú na zakrytie stien s nekvalitnou omietkou. Pred tapetovaním treba staré tapety odstrániť z povrchu steny, pretože každá ďalšia vrstva znižuje difúznu priepustnosť steny a okrem toho tapety po dlhodobom užívaní prijímajú škodliviny zo vzduchu.

Okrem papierových a zdrsnených tapiet sa tapety vyrábajú z prírodných vláknin (trávy, trsu, juty, ľanu, hodvábu a vlny), z minerálnych (sklených) vlákien alebo zo syntetických fólií (PVC, vinylu, polyesteru).

a) Papierové a vlákninové tapety
Výroba, spracovanie a vlastnosti papierových tapiet sú z ekologického hľadiska bezproblémové, ak sa pri ich výrobe nepoužili fungicídy. Vlákninové tapety pozostávajú z drevených vlákien, ktoré sú ficované prírodnými alebo umelými živicami medzi dvomi vrstvami papiera alebo nalisované na jednu vrstvu papiera. Môžu byť bielené alebo nebielené. Väčšinou sa pretierajú nástennou farbou. Môžu mať aj viacnásobný náter a sú cenovo výhodné. Tieto druhy tapiet sú veľmi trvácne a zdravotne neškodné, ak neobsahujú umelé živice.

b) Potlačené tapety
Tapety s glejovou potlačou obsahujú menej škodlivín ako výrobky s normálnou alebo veľmi lesklou potlačou. Zvyčajne obsahujú vysoký podiel starého papiera. Mnoho výrobcov pridáva do týchto tapiet umelé živice s obsahom formaldehydu, aby sa zvýšila ich odolnosť proti pretrhnutiu.

c) Plastové tapety
Vyrábajú sa z vinylu (PVC), ktoré sú veľmi odolné proti opotrebovaniu, alebo ako profilované penové tapety. Pri výrobe vinylových tapiet sa na papier alebo tkaninu nanáša vrstva z PVC, vplyvom čoho je povrch odolnejší a môže byť aj umývateľný. Povrchovú vrstvu profilovaných penových tapiet tvorí penený mäkčený PVC alebo polyuretán. Z tapiet s povrchom z PVC možno ešte krátky čas po výrobe cítiť výpary jedovatého vinylchloridu a zmäkčovadiel. Plastové tapety zabraňujú prechodu vodných pár a ich použitie sa aj z uvedených dôvodov neodporúča.

d) Izolačné termotapety
Používajú sa na studené steny ako podkladové tapety. Vyrábajú sa na báze polystyrénovej tvrdenej alebo mäkčenej peny alebo mäkčenej polyuretánovej peny. Po pridaná zmäkčovadiel sa môžu uvoľniť škodlivé výpary. Termotapety v princípe majú rovnakú funkciu ako vnútorná izolácia a platia pre ne rovnaké zásady v súvislosti s rizikom vytvárania kondenzátu.

e) Textilné a prírodnovláknité tapety
Vyrábajú s z umelých (väčšinou polyakrylnitrilu) alebo prírodných vlákien (juty, ľanu, bavlny atď.) nalepených zvyčajne na papierové pásy. Kašírovanie by sa malo naniesť na papier, pretože na syntetickom materiále sa vytvára difúzne uzavretá vrstva. Ako nosná vrstva sa môžu použiť aj tkaniny z kokosu, trávy alebo sisalu. Ich zdravotná škodlivosť závisí od druhu použitého lepidla a prípadného ošetrenia tapety formaldehydovými alebo antibakteriálnymi ochrannými prostriedkami.

f) Tapety zo sklenených vlákien
Tapety zo sklenených vlákien sú nehorľavé, odolné, pomerne drahé a môžu sa nimi vytvoriť štruktúrované povrchy stien. Pri ich spracovaní s strihaní vzniká jemný sklený prach, ktorý dráždi pokožku.

g) Papierové vločky
Pri realizácii povrchového nánosu steny z papierových vločiek je dôležité uvážiť prípadnú škodlivosť obsahu dekoratívnych prímesí (pigmetov, kovov a pod.).

h) Pokovované tapety
Vyznačujú sa vysokou primárnou energetickou náročnosťou a môžu sa lepiť len špeciálnymi lepidlami. Sú parotesné, čim negatívne ovplyvňujú priestorovú klímu.
i) Tekuté tapety
Sú vyrobené z bavlnených a z iných textilných a rastlinných vlákien, ktoré sú v ponuke spolu s lepidlom. Miešajú sa s vodou alebo nástennou farbou. Na dosiahnutie špeciálnych efektov môžu obsahovať aj minerály, drevnú múčku, hliníkové alebo celofánové pásiky. Nanášajú sa stierkovaním alebo striekaním. Produkty obsahujú biocídy a umelé živice sa odporúča nepoužívať.

Vyhodnotenie

Z uvedených druhov povrchových úprav pre obytné miestnosti najviac vyhovujú:
1. Silikátová omietka pre jej veľmi dobré vlastnosti ako je nehorľavosť, kyselinovzdornoosť a možnosť prechodu vodnej pary.
2. Vápenná farba prijíma zápachy a vďaka svojej vysokej alkalickosti pôsobí dezinfekčné a zvyšuje odolnosť proti tvorbe plesní. Náter je paropriepustný, pôsobí ako dobrý regulátor vlhkosti a elektrostaticky sa nenabíja. Jej nevýhodou je však nízka odolnosť proti oteru.
3. Papierové tapety sú cenovo výhodné. Tieto druhy sú veľmi trvácne a zdravotne neškodné, ak neobsahujú umelé živice.

Zdroje:

E. Nagy "Nízkoenergetický ekologický dom" -