Príklady následkov introdukcie

Statkári na karibských ostrovoch zápasili s potkanmi počas 18.a 19. storočia. Zavlečený potkan tmavý, ktorý sa tu pravdepodobne vylodil z obchodných plavidiel v 17. storočí, sa stal vážnym škodcom ničiacich každoročne obrovskú časť úrody cukrovej trstiny. Osadníci vzápätí na ostrovoch vysadili rozličné predátory, napríklad domáce mačky v márnej nádeji že počet potkanov znížnia.
V roku 1872 bolo na majetku na jamajke vypustených deväť mungov indických a títo mungovia v priebehu pár mesiacov spôsobili domácej populácii potkanov značné straty. Ostatných pestovateľov trstiny vrátane tých na tichomorských ostrovoch tento úspech povzbudil a zvolili rovnaký postup. Na prelome storočí už boli na väčšine ostrovov v Karibskom mori a na Havajských ostrovoch prekvitajúce populácie mungov a farmári sa mohli tešiť z prakticky nedotknutej úrody. Hojnosť potravy a žiadny prirodzený nepriatelia, ktorí by redukovali ich početnosť, spôsobili, že populácia mungov sa začala prudko rozširovať.
Vďaka šikovnosti pri plienení hniezd sa z mungov vyvinuli takisto škodce. Pôvodné druhy vtákov a plazov, ktoré neboli schopné ubrániť seba a ani svoje mláďatá proti neustálim útokom mungov, boli zabíjané vo veľkom množstve.
Na niektorých ostrovoch tak postupne zmizli celé druhy: z vtákov tajfúnnik a víchrovník na havajskom ostrove Molokai; kuvik králičí na ostrove Antigua; hrdlička horská na Ostrove svätého Vincenta; leguány na Jamajke a na susednom Kozom ostrove a osem rozličných druhov zemných jašteríc na Antilách.

V bahnitých riekach tropickej Ameriky žijú húfy rybiek gambúzii. Tieto dravce sú dlhé iba 5 centimetrov, ale útočia aj na ryby niekoľkokrát väčšie než sú oni samy. Požierajú obrovské množstvá vodných lariev hmyzu, napríklad komárov.
Keď prírodovedci objavili pažravosť týchto rybiek, ich časté rozmnožovanie a schopnosť prežiť vo vodách s teplotami takmer od niekoľkých stupňov Celzia nad bodom mrazu do 38 stupňov Celzia, domnievali sa že vyriešili problém s komármi.
Ryby vypúšťali do vôd v oblastiach zamorených komármi a skutočne výrazne znížili riziko nákazy miestneho obyvateľstva maláriou alebo žltou zimnicou. Pokiaľ ide o ničenie komárov, táto rybka zohrala svoju úlohu pri úspešnom dokončení Panamského prieplavu a pri osídlení priľahlých oblastí.
Vyskytli sa ale prípady, keď gambúzie neboli v hubení komárov úspešné. Ak sa na hladine vody nachádza hustá spleť vegetácie, ryby sa k larvám komárov, ktoré sa zdržiavajú tesne pod hladinou nedostanú.

Vo vodách hemžiacich sa inými drobnými vodnými živočíchmi môže dať gambúzia prednosť im pred larvami komárov. Keď gambúzie vypustili ako prevenciu proti malárii do austrálskych riek, táto rýchlo rozmnožujúca sa ryba vytlačila niektoré pôvodné druhy rýb.

Úmyselné zavedenie nové druhu do prostredia v Ktorom nemá prirodzených nepriateľov, môže mať pre miestne pre miestne obyvateľstvo hrozné následky. Mnohé druhy sa totiž časom pravdepodobne vymyknú kontrole. Austrálsky farmári si museli s podobnými problémami poradiť viackrát a zvyčanie ich riešili dovezením predátora odinakiaľ.
Opuncie, ktoré z Ameriky, do Austrálie priviezli v 19. storočia pestovali sa ako okrasné rastliny alebo vytvárali prirodzenú ohradu pre stáda dobytka. Keďže v novom prostredí nemali svojho prirodzeného nepriateľa moru kaktusovú, výborne sa im darilo a v 20. rokoch minulého storočia už ich porasty pokrývali rozsiahle časti pastvín.
Austrálčania sa snažili napraviť tento stav introdukciou mory kaktusovej z Argentíny a založiť jej kolónie v Austrálii. Mory vypustili na porasty sukulentov v roku 1925, a keď sa larvy začali prehrýzať rastlinami, opuncie vädli a hnili. V roku 1929 bola už väčšina porastov opuncii vyhubená obnovilo sa asi 24 miliónov hektárov pastvín. Obyvatelia Austrálie prirodzenou cestou vyriešili aj ďalší problém, ktorý spôsobil dovezený dobytok. Kravský trus sa začal hromadiť pretože ho miestne saprofágne druhy hmyzu, ktoré boli prispôsobené skôr na malý trus kengúr, nevedeli spracovať. Pod nánosom kravského trusu zatiaľ na pastvinách hynuli trávy a rozmáhali sa buriny. Tie pre dobytok neboli požívateľné, ale darilo sa bodavým dvojkrýdlovcom. Z toho dôvodu doviezli do Austrálie v roku 1968 africké skarabeusy, ktorých larvy sa živia trusom dobytka. Avšak tie ohrozovali ropuchy veľké, takisto introdukovaný druh. Ropuchy sa v noci zhromažďovali okolo čerstvých kravincov a čakali na chrobáky. Jedna ropucha dokázala za noc zožrať až osemdesiat chrobákov. Prirodzená rovnováha rastlinných spoločenstiev sa postupne obnovovala.