Organizácia, ktorá likviduje odpad v Bratislave, sa volá OLO (odvoz a likvidácia odpadu) a spaľovňa odpadu sa nachádza pri Slovnafte.
Nakoľko sa ročne neúmerne zvyšuje množstvo odpadu a tento ničí prírodu, presakuje do spodných vôd, ničí ovzdušie a tým aj naše zdravie, museli sme sa zamyslieť nad tým, ako ho dokázať znovu spracovať a použiť. Väčšina z viac ako 350 spaľovní, ktoré spaľovaním odpadu vyrábajú elektrinu, je v Európe a v Japonsku. Spaľovaný odpad ohrieva vodu a vodná para poháňa elektrické generátory. Za desať rokov prevádzky sa ušetrí až milión ton uhlia. Odpad sa tak môže spaľovať vo fabrikách namiesto uhlia či palivového oleja. Ťažké časti odpadov, tj. prevažne kovy, sa oddeľujú a zostávajúci odpad sa lisuje do valcovitého tvaru a predáva sa ako palivo. Dokonca i odpad uskladnený v nádržiach v zemi sa môže použiť ako palivo. Tlením sa z odpadu uvoľňuje metán – plyn s rovnakým zložením ako prírodný plyn, ktorý sa nachádza v zemskej kôre. Z každej tony odpadov sa dá pripraviť až 400 metrov štvorcových metánu. Tento plyn sa dá uskladniť na výrobu tepla a elektriny.
Recyklovanie odpadu nemá význam len z ekonomického hľadiska, odľahne aj životnému prostrediu. Plasty sú jedným z najhoršie recyklovateľných materiálov, pretože sa na trhu vyskytujú v mnohých podobách. Môžu sa recyklovať len na produkt s nižšou kvalitou – plastová fľaša od malinovky sa môže len vyčistiť, rozomlieť na malé kúsky a použiť ako vypchávka do kresiel. Značné množstvo plastového odpadu napriek tomu ostane nevyužité, pretože jeho zostatková cena je zanedbateľná.
Naopak recyklácia kovov je v porovnaní s plastmi ekonomicky oveľa výhodnejšia. Čím je kov drahší, ako napríklad zlato a striebro, tým viac sa ho oplatí recyklovať. To platí aj o hliníku, pretože pri jeho výrobe z bauxitu sa vynakladá obrovské množstvo energie.
Odpadový papier sa rozmieľa na kašu, čistí, bielením sa zbavuje tlačiarenskej farby a špiny a rovnakým technologickým spôsobom ako pri dreve a handrovine sa z neho vyrába nový papier. V Japonsku predstavuje recyklovaný papier asi polovicu produkcie. Vysoko rádioaktívny odpad je niekoľko tisíc rokov smrteľné nebezpečný. Preto sa ho zbavujeme formou uskladnenia, zatavuje sa do skla a uchováva v kontajneroch. V každej krajine je to však iná forma uskladnenia. Azda najlepší spôsob uloženia tohoto odpadu je ten, keď sa rádioaktívny odpad zataví do sklených valcov a skladuje sa hlboko v zemi. Vo Francúzsku sa táto metóda používa už od roku 1978. Niektorý z rádioaktívnych odpadov by mohol presiaknuť na povrch najskôr za milión rokov. Za taký dlhý čas sa však rozpadne na relatívne neškodné látky. Odpad by mal byť ukrytý pod toľkými vrstvami, že jeho únik v zohľadňovanom časovom období by bol celkom nemožný.
Na mori dochádza k ekologickým katastrofám.