Cieľ práce:

Poukázať na odpad a znečistenie životného prostredia v minulosti a súčasnosti. Odkedy sa s nim zaoberáme? Aké druhy odpadov poznáme, a ako ich môžeme efektívnejšie využívať a spracovať na ďalšie použitie. Ako ich skladujeme a aké typy skládok poznáme a ich následky na žive organizmy a ľudstvo samo. Ako sa dá inak ako skladovaním zbaviť odpadu...
(Tuto tému som si vybral, preto lebo ma to zaujíma aj trápi a chcel by som sa aj ďalej zaoberať touto problematikou v ďalšom štúdiu na vysokej škole)

Odpad

V súčastnej dobe predstavujú odpady jeden z kľúčových problémov znečistenia životneho prostredia človeka. Honba za maximálnym efektom v najrôznejších oblastiach ľudskej činnosti so sebou prináša aj nové, nie vždy osvedčené pracovné postupy spolu s využívaním nových, prírode cudzích látok. S takýmto rýchlim rastom výroby a spotreby rastie nielen nadmerné čerpanie prírodných zdrojov, ale aj množstvo vyvrhovaného odpadu do prostredia. Rýchlosť ich produkcie je väčšia ako ich spracovanie. Pre životné prostredie predstavujú veľmi závažný problém tuhé odpady, ktoré môžu ohroziť atmosféru, hydrosféru aj pedosféru. Najčastejšie bývajú tieto odpady toxické alebo infekčné a s ich likvidáciou je spojených najviac problémov. Väčšinou sa tieto odpady skladujú v ilegálnych skládkach a firmy platia veľké peniaze za to, aby sa ich zbavili. Patrí tu napríklad rádioaktívny a energetický odpad. My (obyčajný ľudia) sa stretávame najčastejšie s domovým a komunálnym odpadom. Tohto je na svete najviac. Každý človek uspokojuje svoje základné fyziologické potreby. Napríklad ak sme hladný najeme sa, ak sme smädný napijeme sa, atď.. Pri tom vytvárame odpady. Skladovanie odpadov: riadené skladovanie, spaľovanie, kompostovanie a spracovanie odpadov. Tie sa dajú rozdeliť na splášky, recyklovateľný a nerecyklovateľný odpad. O splášky sa väčšinou stará mesto. Zavedením kanalizácie v mestách a obciach. Pomocou nej sa dostávajú do čističiek, v ktorých sa mikrobiologickým rozkladom neutralizujú. Zvyšky sa môžu použiť v poľnohospodárstve ako hnojivo. Tuhý domový odpad sa u nás začal triediť len nedávno. Doteraz sa všetok odvážal na skládky, kde sa iba množili hlodavce. Alebo sa odvážal do spaľovní, čo je dosť neefektívne, lebo pri spaľovaní sa znečisťuje atmosféra a odpad sa len premení na inú formu. Ale nezbavíme sa ho. Niektoré druhy odpadov sa dajú recyklovať. Tak ako u nás. Zbierajú sa plasty, sklo, papier a všetky druhy kovov.

Žiaľ nie všetok odpad sa dá recyklovať, no a skládky nemôžu fungovať donekonečna. Preto by mal každý človek triediť odpad sám doma. Biologický odpad, čiže zvyšky potravín a tak, dávame do hnojiska. Odovzdávaním plastov, skla a papiera sa veľkosť toho čo vyhodíme do kontajnera zníži možno až o tretinu. Samozrejme dá to trochu práce a je pravda, že je ľahšie netriediť nič, veď sme si za odvoz odpadu zaplatili mestu. No ak by sme takto hovorili všetci, nedalo by sa tu ani žiť. Vedeli by ste si predstaviť, že na každom kroku by boli smeti?

Kam s ním? Táto otázka trápi v dnešnej dobe nejedného ekológa. Skladovanie či znovu využitie niektorých odpadových surovín je veľmi dôležitá problematika dneška. Tento problém je starý ako ľudstvo samo. Asi najstaršia zachovaná skládka na svete leží pri francúzskom meste Solutré. Pred asi 40000 rokmi sa v okolí utáborili pravekí lovci. Pasienky tu končia strmým zrázom, pod ktorým sa našla rozsiahla, až 2 a pol metra hrubá vrstva kostí divokých zvierat. Ležia tu pozostatky asi 100 000 zvierat, čo je asi ročná spotreba potravín priemerného okresného mesta. Každý živý organizmus niečo prijíma a zbytky vylučuje. Odpad je prirodzená vec, ktorá v prírode tvorí súčasť cyklu života. Spočiatku ľudia odhadzovali odpad, kde sa im zachcelo. Bolo ich oveľa menej a nevyrábali nič trvanlivejšieho ako sama príroda. Zmena nastala, keď sa ľudia začali sťahovať do miest. Prebytky a zbytky sa stále viac hromadili na jednom mieste, výroba bola stále väčšia a väčšia. Skládky vznikli ako prirodzený dôsledok vývoja. Pokiaľ fungoval prirodzený rozklad, príroda upratovala sama. Kolaps prišiel v 60 rokoch 20. storočia. Produkcia odpadov začala prudko rásť. Príčinou bol hlavne vzostup priemyselnej výroby, rozširovanie miest a masové používanie plastov. Napríklad PVC (polyvinylchlorid) sa používa na výrobu vodozdorných potrubí, tašiek, vreciek, pršiplášťov, záhradných hadíc.. Polyetylén slúži na výrobu plastových smetiarov, plastových fliaš a iných potravinových obalov. Z polystyrénu sú jednorázové misky, poháriky, obaly.. Nylon sa používa na výrobu odevov, kobercov, rybárskych sietí a tak ďalej. A čo spravíme, keď nám tieto veci prestanú slúžiť? Načo nám sú prázdne nezálohované fľaše? No, vyhodíme ich! Prírodné materiály ako drevo sú biologicky rozložiteľné. Keď ich vyhodíme, zhnijú. Väčšina syntetických materiálov ako napr. vyššie uvedené plasty, znečisťujú prírodu, lebo sa rozkladajú dlhé roky.. Pre porovnanie, v roku 1950 pripadalo na jedného človeka 0,5mł odpadkov.

Po dvadsiatich rokoch už trikrát toľko (1,5mł odpadkov na človeka). Divoké skládky špatia prírodu a otravujú životné prostredie.

Najväčším nebezpečenstvom sú látky ohrozujúce život. Ilúzia, že more a oceány vo svojej rozlohe všetko skryjú, je strašne hlúpa. Zložky ekosystému sú navzájom poprepájané. Všetko, čo sa týmto spôsobom uložilo do oceánov, sa k nám cez niekoľko medzistupňov znovu vráti...
Švajčiarsko, Rakúsko a krajiny Škandinávie začali už v 60. rokoch vytvárať zákony na ochranu pre skládkami odpadu a podobne. Prvé pokusy československých odborníkov sa datujú na začiatok 70-tych rokov. Stroskotali však na nechutí úradníkov založiť samostatné ministerstvo životného prostredia. Zmena nastala až 20. júna 1991, keď ho schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR. Len množstvo a rozmanitosť odpadov v našej spotrebnej spoločnosti sa zväčšili. Takže kam s odpadom?

Túto problematiku rieši v Bratislave Vyhláška hlavného mesta Bratislavy o nakladaním s domovým odpadom. Zaujímavý je obsah článku 2, ktorý stanovuje kam čo patrí. Základom všetkého je, že odpad sa ukladá len do kontajnerov, nie vedľa nich. Špeciálnou zložkou je zvláštny odpad, napríklad zemina, stavebný odpad, kamene, tehly, uhynuté zvieratá a ďalšie, na ktorý je nutné objednať špeciálny odvoz.

Toto však k úspešnej likvidácii odpadov nestačí lieky, akumulátory, žiarovky a ďalšie veci, ktoré môžu mať nebezpečné vlastnosti, do kontajnera nepatria. V niektorých častiach Bratislavy sa zavádza tak zvaný separovaný systém odpadu. Jeho cieľom je zmenšiť objem odpadu, ktorý inak končí na skládke alebo v spaľovni, a navrátiť niektoré suroviny opäť do výroby. Nie vždy je to lacné. Vynaložené prostriedky na zaistenie zberu a spracovanie nie sú malé. Pre úspešnosť týchto aktivít je však okrem financií nutná i určitá informovanosť a hlavne zodpovednosť každého z nás.
V tejto dobe nájdete už v niektorých častiach Prahy okrem obyčajných kontajnerov i kontajnery na zber starého papiera, tak zvané “zvony“. Dvakrát do roka sa rozmiestňujú kontajnery na veľkorozmerný odpad. Konajú sa tiež odvody kovového materiálu priamo z nehnuteľností. V niektorých častiach Bratislavy bola zavedená frekvencia odvodu odpadu trikrát týždenne, aby nedochádzalo k preplneniu kontajnerov.
Každé mesto má svoje továrne, elektrárne, smetiská a čistiarne odpadových vôd. Sú súčasťou nášho života, umožňujú nám žiť na určitej úrovni, v prepychu a pohodlí, ktoré považujeme za samozrejmé. Na Zemi sú však tisíce a tisíce takýchto miest.

Súčasné spoločnosť sa denne zbavuje nekonečného množstva rôznych obalov, prepraviek, starého nábytku, áut, strojov. Časť predmetov po zakopaní do zeme zhnije, no niektoré, najmä umelé hmoty, nie. Ak sa nenájde prostriedok na ich likvidáciu, budú sa zhromažďovať v čoraz väčšom množstve a znečistia planétu na stovky rokov...

ZLOŽENIE & DRUHY ODPADU

Len na Slovensku vyhodíme asi 2,5 milióna ton „smetia“ ročne. V Bratislave pripadá na jedného obyvateľa 240 – 270 kg odpadu ročne. Je preto veľmi dôležité, aby sa odpad dal ďalej využiť. Vo svete sa ročne použije 15 až 20 biliónov papierových plienok, na ktorých výrobu sa použije 1 miliarda stromov. Asi 43% všetkého slovenského odpadu tvorí odpad spotrebného tovaru (papier, oblečenie, baterky, plastové fľaše, sklenené fľaše, plechovky, vešiaky, polámané stoličky, umelé kvetiny a podobne.) 30% je odpad minerálneho pôvodu (kamene, stavebný materiál), 25% rastlinného a živočíšneho pôvodu (potraviny, ovocie, zelenina, kosti zo zvierat...), 2% predstavuje odpad z chemických procesov (zbytočné vedľajšie produkty chemických reakcií) a asi 0,02% tvorí rádioaktívny odpad. Podľa odhadu by množstvo odpadu v USA mohlo poskytnúť toľko energie ako 100 miliónov ton uhlia. Väčšina skončí bez úžitku v zemi. 1.Komunálny odpad denne sa stretávame s veľkým množstvom odpadov či už v domácnostiach, v priemysle. Tovar, potraviny a iné veci potrebné pre naše prežitie treba v továrni zabaliť, distribuovať do predajní. Doma potom výrobok skonzumujeme, ale z obalu vznikol odpad, ktorý musíme zlikvidovať. Odpady zodpovedajúce mestskému odpadu sem zaradujeme bežné odpadky napr. odpad z kúrenia, zvyšky potravín, kuchynsky odpad, odpad po drobných stavebných opravách, najväčší podiel tejto skupine tvoria obaly a najrôznejšie kovové, sklenene, drevene a papierové odpadky. Väčšinu s nich by bolo možné znovu využiť a ušetriť tak značne množstvo stále drahších a drahších, a aj ťažšie dostupnejších surovín. Tieto odpady bývajú objemne a neskladne, u syntetických hmôt je hlavným problémom v tom, že sa v prírode ťažko odbúravajú. Likvidujú sa zväčša na skládkach odpadu.. tieto odpadky sa zhromažďujú a likvidujú v mestskom smetí. Väčšina odpadu sa teda hodí na recyklovanie

2. Organické odpady z mäsokombinátov, kožušníctva, z výroby a skladovania potravín, liekov alebo krmív, z hotelov a reštaurácií, obchodných zariadení. Tieto latky obsahujú mnoho nepatogénnych, ale často aj choroboplodných mikroorganizmov, hnijú, kvasia a svojím rozkladom produkujú a znehodnocujú pôdu, vodu a môžu ohroziť aj ľudí.

Sú liahňou múch a iného hmyzu a obydlím hlodavcov, preto je potrebne jej zberu a likvidácií venovať mimoriadnu pozornosť. Z cela zvláštnu zaobchádzanie si vyžaduje biologicky materiál obsahujúci veľmi nebezpečne choroboplodné mikróby alebo zbytky ľudských tkanív. Jedna sa o odpad z nemocníc, zdravotníckych a veterinárnych zariadení. Musí sa zhromažďovať udelene od ostatných odpadov a spaľovať alebo zakopávať na vyhradenom a dobre zabezpečenom mieste.
3. Toxické odpady sú veľmi nebezpečné preto , že ohrozujú zdravie ľudí, ale aj preto, že ničia živočíchy, rastliny a pôdne mikroorganizmy. Oleje, tuky, mazadlá a najrôznejšie ropne splodiny už v nepatrnom množstve upchávajú pôdne póry, bráni okysličovaniu pôdy a tím ničí prevažnú časť pôdnych mikroorganizmov. Niektoré ide pre regeneráciu znovu využiť, iné môžu slúžiť ako palivo. Nesmú sa ukladať na skládky odpadov, ale na vyhradene skládky, u nich je dokázané že pôdou nepreniknú do pozemných ani povrchových vôd. Ukladajú sa na skládky, pretím je však potrebné zneškodniť ich toxické účinky alebo ich chemicky zmeniť tak, aby neznehodnotili povrchovú ani pozemnú vodu a aby nemohlo dôjsť ani k náhodnej otrave ľudí alebo zvierat.
4.Radioaktívny odpad vyžaduje podobne zabezpečenie ako jedovaté latky, je však o to horšie, že vražedné žiarenie môže pretrvať aj niekoľko stoviek rokov. Je potrebne zamedziť vznik zbytočných rádioaktívnych odpadov a správne uskutočňovať likvidáciu. Tuhe rádioaktívne odpady sa miešajú s betónom do zaliatych bloku a skladujú s materiálov ktoré pohlcujú radikálne žiarenie v hlbokých starých šachtách. Poznáme aj plynne rádioaktívne odpady vznikajúce v baniach pri ťažbe rudy, v závodoch na spracovanie rudy. Stretávame sa aj s kvapalnými odpadmi s vysokou a strednou aktivitou, ktoré sa najprv upravujú a potom skladujú podobne ako tuhe rádioaktívne odpady v podzemných priestoroch tzv. pohrebiskách rádioaktívnych látok- aby ani pri poškodení obalu odpadov neprenikla rádioaktivita do úžitkovej alebo pitnej vody. Treba vybudovať dokonale tienenie proti gama žiareniu rádioaktívnych odpadov, a merať rádioaktivitu v najbližšom okolí.

SKLÁDKA

Čo je to skládka? Skládky sú zariadenia na konečné uloženie odpadu. Musia splňovať limity hygienikov, geológov a hydrológov. Ukladané látky sa delia do tried podľa vyluhovateľnosti. Pri každom daždi preteká skládkou voda. Čím je odpad nebezpečnejší, tým lepšie sa musí utesniť. Pôda sa vyme z pozemkového fondu. Prevádzkovateľ musí navrhnúť, ako stavbu uzavrie a zrekultivuje.

Začína sa úpravou podložia: Po 30 cm hrubej vrstve špeciálne upravenej pôdy, nasleduje 20 cm hrubé minerálne tesnenie, osvedčuje sa najmä íl. Do podkladu sa potom zabuduje odvodnenie. Presiaknutiu bráni polyetylénová fólia, nad ňou geotextília z netkaných vlákien, aby odpadky nepretrhli fóliu. Z organického odpadu vznikajú plyny. Pokiaľ sa nezužitkujú, musia sa spáliť. Hlavnou zložkou bioplynu je metán, ktorý je pre ozónovú vrstvu horší než freóny. Všetko sa eviduje, odoberajú sa vzorky na rozbor. Každá skládka má svoju kapacitu a životnosť. Keď skládka doslúži, uzavrie sa. Stavba skládky pripomína hamburger. Horná polovička žemle je ílový obal (minimálne 60 cm hrubý), plastová fólia a vrstva štrku. Na záver sa navezie zemina. Vznikne taký menší kopec, na ktorý sa posadia stromčeky a trávička. Na prevoz nebezpečných odpadov majú slúžiť špeciálne upravené vozy, zodpovedajúce medzinárodnej vyhláške o transporte (majú mať dvojitý hasiaci systém, posilnené brzdy, výstražný maják a iné bezpečnostné prvky). Sú označené oranžovými značkami a môžu chodiť len niektorými povolenými trasami.. To, že sa nebezpečný odpad má prepravovať špeciálne vybavenými vozidlami je v poriadku. Nebezpečnými odpadmi sú napríklad tiež televízory, chladničky, žiarivky či batérie. Kto si ale kúpi televízor, ten si ho domov odvezie svojim autom. Proti všetkej logike je, že podľa zákona sa, bežná vec každodennej potreby ako televízor zmení na nebezpečný odpad, keď ju vyhodíte. A nebezpečný odpad už musia prepravovať špeciálne upravené autá. Na Slovensku sa v skládkach skladuje takmer 80% všetkého odpadu. Viac odpadu skladujú na skládkach v Taliansku až 90%, vo Veľkej Británií až 83%, ale napríklad v Japonsku skladujú len 31%, v Dánsku 30%, v Švajčiarsku 15% a v Rakúske asi len 10% odpadu.

AKO SA DÁ INAK ZBAVIŤ ODPADU?

1.) Recykláciou sa dá aspoň časť peňazí získať späť. Niektoré staré skládky štrku a stavebných materiálov sa znovu otvárajú. Odpad sa dá využiť v stavebníctve. Z úspechom sa u nás obzvlášť recyklujú plasty (hlavne PET fľaše). Nejde to, ale ľahko. V každej mizernej fľaške sú totiž 4 rôzne druhy materiálov. Vrchnák, samotná nádoba, lepidlo a etiketa. 2.) Spaľovaním sa v Luxembursku likviduje 78%, v Dánsku a v Švajčiarsku takmer 70% zato u nás len okolo percenta odpadu!
Spaľovanie je najradikálnejším a hygienicky najúčinnejším spôsobom odstránenia odpadu. Spaľovaním sa znižuje hmotnosť a objem odpadov, väčšina škodlivých látok chemických a biologických látok vrátané toxických sa rozkladá a prechádza na relatívne malo škodlivé latky v popole.

Pri spaľovaní veľmi dôležitá ekonomická otázka, pretože spaľovanie kalov pastou a pod. je veľmi nákladné z technického aj prevádzkového hľadiska. príkladom môžu byť spaľovne Slovnaftu, v ktorých sa spaľuje technologicky odpad z petrochemického spaľovania ropy a ropne kaly, z čistenia odpadových vôd

3.) Kompostovaním tento spôsob je mimoriadne šetrný k životnému prostrediu. Zapracovať sa dá odpad z poľnohospodárstva a z domácností.
Je to hnilobný proces ktorý vzniká mikrobiologickým rozkladom organických látok. Kompostovať možno odpady prírodných organických látok vznikajúce v poľnohospodárstve, lesníctve, v chemickom a potravinárskom priemysle, domácnosti, kaly z čističiek odpadových vôd atď.
Kompostovanie sa skladá z niekoľkých operácii: odpady sa najprv triedia, oddelia sa nekompostovatelné časti, k nevytriedením odpadom sa pridá rašelina, uholný odpad, kaly z čistiarni obsahujúce mikroorganizmy a živé priemyselne odpady. Takáto zmes sa kompostuje, upravená hromada odpadu sa prekryje asi 20 cm vrstvou zemi.

4.)Metanizacia je najefektívnejšie zúžitkovanie rôznych kalov s vysokým obsahom vody, kde je spaľovanie nerentabilne. Konečným produktom je biomasa, využívaná ako hnojivo v rastlinnej výrobe a bioplynu s obsahom metanú, ktorý možno využiť ako palivo.

5.)Pyrolýza je chemická deštrukcia organických látok teplom za neprítomnosti kyslíka. Pri pyrolýze vznikajú okrem plynných produktu aj kvapalne a tuhé produkty. Pyrolýzou sa likvidujú produkty najme v závodoch na výrobu plastov, gumy aj pri likvidácii odpadov vznikajúcich po použití ich výrobkov.

Napriek tomu, však ľudia stále hľadajú skôr možnosti odstraňovania odpadov, ako by sa mali snažiť o ich ďalšie využitie...

Skládky a ich následky na živý organizmus

Nová štúdia Ministerstva zdravotníctva štátu New York oznámila, že ženy žijúce blízko skládok, kde uniká plyn, majú štvornásobne zvýšenú pravdepodobnosť rakoviny močového mechúra alebo leukémie (rakoviny buniek tvoriacich krv). Nová štúdia skúmala výskyt siedmich druhov rakoviny medzi mužmi a ženami žijúcimi v blízkosti 38 skládok, kde sa predpokladá únik prirodzene sa vyskytujúceho skládkového plynu do okolitého vzduchu. Zo 14 skúmaných druhov rakoviny (7 u mužov a 7 u žien), sa 10 (alebo 71 %) našlo zvýšených ale iba dva (rakovina močového mechúra a leukémia u žien) dosiahli štatistickú význačnosť na 5 % úrovni. Medzi siedmimi skúmanými druhmi boli leukémia, Hodgkinov lymfóm, rakovina pečene, pľúc, obličiek, močového mechúra a mozgu.

U žien žijúcich v blízkosti skládok bol zvýšený výskyt všetkých siedmich druhov rakoviny. U mužov bol výskumom zistený (aj keď štatisticky nezávadný) výskyt rakoviny pľúc, močového mechúra a leukémie. Na New Yorkskej štúdií je najprekvapivejšie to, že skúmala iba 38 skládok. Ministerstvo zdravotníctva začalo sledovať 131 skládok, ale napokon z nich skúmalo iba 38 (29%), na základe toho, že iba týchto 38 pravdepodobne uvoľňovalo plyny. Naproti tomu, štúdia 356 Kalifornských skládok z roku 1990 zistila, že 240 z nich (67 %) vypúšťalo jedno alebo viac toxických rozpúšťadiel.
Nie je jasné, prečo New Yorkské úrady predpokladali, že plyny unikajú iba z 29 % New Yorkských skládok, keď bolo namerané, že toxické plyny unikali zo 67 % skládok testovaných v Kalifornii. Skládkový plyn pozostáva z prirodzene sa objavujúceho metánu a oxidu uhličitého (CO2), ktoré sa tvoria vo vnútri skládky, počas procesu rozkladania odpadu. S tvoriacimi sa plynmi sa zvyšuje tlak vo vnútri skládky, nútiac plyny do pohybu. Niektoré z plynov unikajú cez okolitú pôdu alebo sa jednoducho posúvajú smerom hore, kde sa odlučujú. Poväčšine skládkové plyny, ktoré zo skládky unikajú, nesú so sebou toxické chemikálie ako riedidlá (farieb), rozpúšťadlá, pesticídy a ďalšie nebezpečné prchavé organické zlúčeniny (VOCs)*, mnohé z nich chlórované. Ministerstvo zdravotníctva štátu New York skúmalo únik VOCs z 25 skládok a oznámilo v unikajúcich plynoch výskyt chemikálií z chemického čistenia (tetrachlóretylénu), trichlóretylénu, toluénu; 1,1,1-trichlóretánu, benzénu, vinylchloridu, xylénu, etylbenzénu, metylén chloridu; 1,2-dichlóretylénu a chloroformu. Toto nebola prvá štúdia ukazujúca, že ľudia žijúci blízko skládok majú zvýšený výskyt rakoviny. štúdia rodín žijúcich blízko veľkej skládky (tuhého) komunálneho odpadu - Miron Quarry v Montreale, Quebeku, z roku 1995 zaznamenala zvýšený výskyt rakovín žalúdka, pečene, prostaty a pľúc u mužov a rakovín žalúdka a krčka / maternice u žien.

Štúdia z roku 1984 oznamuje, že u mužov (ale nie u žien) žijúcich v blízkosti miesta skládky Drake Superfund v Pennsylvánii, (USA), bol nadmerný výskyt rakovín močového mechúra, hoci nemohlo byť vylúčené, že pracovné expozície boli pôvodom týchto rakovín.

Štúdia z roku 1990 zistila zvýšený výskyt rakoviny močového mechúra v severozápadnom Illinois, (USA), kde skládka kontaminovala (znečistila) zdroj komunálnej vody trichlóretylénom, tetrachlóretylénom a inými chlórovanými rozpúšťadlami.

Štúdia Americkej Agentúry pre ochranu životného prostredia (EPA) z roku 1989 skúmala 593 skládok odpadu v 339 Amerických okresoch (krajoch), odhadujúc zvýšený výskyt rakoviny močového mechúra, pľúc, žalúdka a konečníka v okresoch s najvyššou koncentráciou skládok odpadu. Zvýšený výskyt leukémie bol oznámený v obci blízko čiernej skládky toxického odpadu v Severnom Porýní - Westfálsku, v Nemecku.
Štúdia detí s leukémiou vo Woburne, Massachusets, štatističky spojila (zlúčila) choroby so zásobami pitnej vody, ktoré boli kontaminované skládkou odpadu.

Leukémie a rakovina močového mechúra sú teda najbežnejšie oznamované rakoviny medzi obyvateľstvom žijúcim blízko skládok, čo podporuje nedávne zistenia v New Yorku. Nemalo by byť žiadnym prekvapením, že bývanie v blízkosti skládok je zdraviu nebezpečné a nezáleží, či je to skládka tuhého komunálneho alebo nebezpečného odpadu. Skládky nebezpečného odpadu skladujú nežiadúce (nechcené) toxické zvyšky z výrobných procesov. Na druhej strane skládky komunálneho odpadu uskladňujú vyhodené výrobky, z ktorých boli mnohé vyrobené z toxických materiálov. Odpady vychádzajú z továrne zadným východom, zatiaľ čo výrobky vychádzajú predným vchodom, ale potom, čo sú zakopané v zemi, oboje - odpady aj výrobky vytvárajú veľmi podobné nebezpečenstvo pre prostredie, život v prírode a ľudí. Presakujúca voda (kvapalina) produkovaná vo vnútri týchto dvoch druhov skládok je chemicky identická.
Najbežnejšie oznamovaný dôsledok života v blízkosti skládok je nízka hmotnosť pri narodení a malá veľkosť u detí. Prvá pozorná štúdia tohto predmetu sa uskutočnila v Love Canal blízko Niagarských vodopádov, v štáte New York. V známej štúdii publikovanej v roku 1989 výskumníci zistili, že deti, ktoré žili prinajmenšom 75 % svojho života blízko Love Canal - smutne známej chemickej toxickej skládky - mali výrazne menšiu veľkosť ako deti, ktoré žili ďalej od skládky. Tieto výsledky obstáli dokonca aj po kontrolách hmotnosti pri narodení, sociálne - ekonomického postavenia a rodičovskej hmotnosti. Predchádzajúca štúdia (z 1984) ukázala, že deti, ktoré žili blízko Love Canal mali abnormálne nízku hmotnosť pri narodení. Nasledovný rok iná štúdia potvrdila nízku hmotnosť pri narodení u detí narodených rodičom žijúcim blízko Love Canal [12]. Zdá sa, že nezostávajú žiadne ďalšie pochybnosti o tom, že deti z Love Canal boli ohrozené vystavením 20.000 ton chemických odpadov zakopaných na ich zadných dvoroch. Tieto odpady tam zostávajú a rodiny, ktoré sa do domovov v Love Canal prednedávnom nasťahovali sú pravdepodobne tiež v nebezpečenstve. Štúdie detí, žijúcich blízko iných skládok potvrdili tieto zistenia.

Štúdia rodín, žijúcich blízko skládky Lipari v New Jersey oznámili nízku hmotnosť pri narodení u detí narodených v rokoch 1971 - 1975, keď sa predpokladalo, že skládka vypúšťala najväčšie množstvo toxických látok do okolitého prostredia. Štúdia ľudí, žijúcich blízko skládky BKK v Los Angeleskom okrese, v Kalifornii - USA, z roku 1997 oznamovala značne zníženú hmotnosť pri narodení u detí narodených v čase, keď sa na skládke vykladalo najviac odpadu. Štúdia rodín, žijúcich blízko veľkej skládky tuhého komunálneho odpadu (Miron Quarry) neďaleko Montrealu, v štáte Quebec, (v Kanade), z roku 1995 zistila 20 % zvýšenie pravdepodobnosti nízkej pôrodnej hmotnosti u tých, ktorí boli vystavení plynom zo skládky najviac. Prinajmenšom päť štúdii oznámilo nálezy zvýšenej pravdepodobnosti vrodených porúch u detí, ktorých rodičia žijú blízko skládky. Vo Walese bola pravdepodobnosť vrodených chýb zdvojnásobená u rodín, žijúcich v blízkosti skládky Nant-y-Gwyddon.
Štúdia v oblasti San Franciska z roku 1990 zistila 1,5 násobné zvýšenie pravdepodobnosti vrodených chýb (poškodení) srdca a obehového systému novorodencov, ktorých rodičia žili v blízkosti skládky s tuhým komunálnym alebo nebezpečným odpadom. Štúdia 590 skládok nebezpečného odpadu v štáte New York z roku 1990 zistila 12 % zvýšenie výskytu vrodených chýb v rodinách žijúcich v okruhu míle od skládky.

Štúdia žien žijúcich v okruhu štvrť míle od skládky Superfund z roku 1997 odhalila dva až štvornásobne zvýšenú pravdepodobnosť, že narodené dieťa bude mať poškodenú nervovú trubicu alebo srdce.
Predbežná správa z roku 1997 zistila štatistický význačnú 33 % pravdepodobnosť vrodeného poškodenia detí, narodených rodinám žijúcim v okruhu (do) 3 km od ktorejkoľvek z 21 skládok v 10 európskych krajinách.

Výskumníci Londýnskej školy Hygieny a Tropickej Medicíny (London School of Hygiene and Tropical Medicine) prednedávnom znovu preskúmali 46 štúdii účinkov skládok na ľudské zdravie [21]. Usúdili, že "Skládky môžu, za určitých okolností predstavovať skutočné nebezpečenstvo." Taktiež podotkli, že presné mechanizmy nebezpečenstva zostávajú neznáme. Je najväčším nebezpečenstvom znečistenie vody alebo vzduchu ? To zatiaľ nik presne nevie. Ale dôkazy sa zdajú byť ohromujúce : žitie blízko skládky môže byť nebezpečné. Pokiaľ zostaneme spoločnosťou závislou na chlórovom priemysle a iných toxických technológiách, naše odpady budú toxické a miesta, kde ich zahrabávame budú zdraviu škodlivé ešte dlho do budúcnosti.
Efektívnejšie využitie odpadu:

Buď ich mažme uložiť na skládku tzv. regulovanú, alebo spáliť v spaľovni.

Organizácia, ktorá likviduje odpad v Bratislave, sa volá OLO (odvoz a likvidácia odpadu) a spaľovňa odpadu sa nachádza pri Slovnafte.
Nakoľko sa ročne neúmerne zvyšuje množstvo odpadu a tento ničí prírodu, presakuje do spodných vôd, ničí ovzdušie a tým aj naše zdravie, museli sme sa zamyslieť nad tým, ako ho dokázať znovu spracovať a použiť. Väčšina z viac ako 350 spaľovní, ktoré spaľovaním odpadu vyrábajú elektrinu, je v Európe a v Japonsku. Spaľovaný odpad ohrieva vodu a vodná para poháňa elektrické generátory. Za desať rokov prevádzky sa ušetrí až milión ton uhlia. Odpad sa tak môže spaľovať vo fabrikách namiesto uhlia či palivového oleja. Ťažké časti odpadov, tj. prevažne kovy, sa oddeľujú a zostávajúci odpad sa lisuje do valcovitého tvaru a predáva sa ako palivo. Dokonca i odpad uskladnený v nádržiach v zemi sa môže použiť ako palivo. Tlením sa z odpadu uvoľňuje metán – plyn s rovnakým zložením ako prírodný plyn, ktorý sa nachádza v zemskej kôre. Z každej tony odpadov sa dá pripraviť až 400 metrov štvorcových metánu. Tento plyn sa dá uskladniť na výrobu tepla a elektriny.
Recyklovanie odpadu nemá význam len z ekonomického hľadiska, odľahne aj životnému prostrediu. Plasty sú jedným z najhoršie recyklovateľných materiálov, pretože sa na trhu vyskytujú v mnohých podobách. Môžu sa recyklovať len na produkt s nižšou kvalitou – plastová fľaša od malinovky sa môže len vyčistiť, rozomlieť na malé kúsky a použiť ako vypchávka do kresiel. Značné množstvo plastového odpadu napriek tomu ostane nevyužité, pretože jeho zostatková cena je zanedbateľná.
Naopak recyklácia kovov je v porovnaní s plastmi ekonomicky oveľa výhodnejšia. Čím je kov drahší, ako napríklad zlato a striebro, tým viac sa ho oplatí recyklovať. To platí aj o hliníku, pretože pri jeho výrobe z bauxitu sa vynakladá obrovské množstvo energie.
Odpadový papier sa rozmieľa na kašu, čistí, bielením sa zbavuje tlačiarenskej farby a špiny a rovnakým technologickým spôsobom ako pri dreve a handrovine sa z neho vyrába nový papier. V Japonsku predstavuje recyklovaný papier asi polovicu produkcie. Vysoko rádioaktívny odpad je niekoľko tisíc rokov smrteľné nebezpečný. Preto sa ho zbavujeme formou uskladnenia, zatavuje sa do skla a uchováva v kontajneroch. V každej krajine je to však iná forma uskladnenia. Azda najlepší spôsob uloženia tohoto odpadu je ten, keď sa rádioaktívny odpad zataví do sklených valcov a skladuje sa hlboko v zemi. Vo Francúzsku sa táto metóda používa už od roku 1978. Niektorý z rádioaktívnych odpadov by mohol presiaknuť na povrch najskôr za milión rokov. Za taký dlhý čas sa však rozpadne na relatívne neškodné látky. Odpad by mal byť ukrytý pod toľkými vrstvami, že jeho únik v zohľadňovanom časovom období by bol celkom nemožný.
Na mori dochádza k ekologickým katastrofám.

Úniky ropy z tankerov spôsobujú úhyn morských živočíchov, odumiera fauna a flóra, voda je pokrytá súvislou vrstvou ropy.
Vznikajú rôzne organizácie na podporu ochrany prírody a nášho zdravia, jednou z nich je napr. GREENPEACE.
Takisto sklo sa oplatí recyklovať, ale najlepšie je vracať sklenené fľaše a používať ich toľkokrát, koľkokrát je to len možné. Vo Veľkej Británii putuje fľaša od mlieka priemerne 30x od zákazníka do mliekárne a späť. Sklo by sa malo triediť podľa farby, pretože zo zmesi farebných skiel možno vyrobiť len zelené sklo.

Záver- vyhodnotenie získaných poznatkov

Posledných desaťročiach výrazne presadzuje v celosvetovom meradle. Krivka vyjadrujúca rýchlosť, s akou sa zväčšuje ich produkcia, sa podobá krivke vyjadrujúcou počet obyvateľov na zemi. V skutočnosti je tento nárast ešte väčší, pretože stále pokračuje technický a hospodársky rozvoj spoločnosti , hlavne v rozvojových krajinách. Honba za maximálnym efektom v najrôznejších oblastiach ľudskej činnosti so sebou prináša aj nové, nie vždy osvedčené pracovné postupy spolu s využívaním nových, prírode cudzích látok. Mali by sme preto obmedziť vznik odpadov a využívať co najväčšie množstvo recyklácie odpadu v čo by prinieslo zníženie stavu odpadu. Vytvárať zberne surovín rozšíriť aj o iné malo zhodnocovane odpady, ako auto vraky, batérie ,akumulátory, elektrotechnicky šrot, žiarovky. Tiež je nedostatočne spracúvanie biologických odpadov na priemyselne komposty. Odpad je pre ľudstvo velkou hrozbou a preto by sa mal každý človek žijúci na tejto planéte zmyslieť a zvážiť koľko odpadu produkuje a čí aj niečo spravil aj preto aby bolo na tejto „zatiaľ“ modrej planéte menej. ,,Až zomrie posledný strom, až vyschne posledný potok a zomrie posledná ryba v ňom, až potom si asi uvedomíme že z peňazí sa nenajeme.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Odpadové hostpodárstvo