Zem pre všetkých

Zem je jednou z deviatich planét našej slnečnej sústavy. Ako jediná má prívlastok „modrá planéta“. Je jediným miestom mliečnej dráhy, na ktorom môže existovať život. A to hlavne vďaka vzduchu, vode, teplu, svetlu, ale aj pôde. Celý proces vzniku života na Zemi bol dlhý a zložitý. Niekoľko vedcov sa pokúšalo objasniť ho, ale stále nemáme kompletné informácie, ako sa všetko začalo a hlavne prečo. Môžeme len hádať alebo, v lepšom prípade, domnievať sa. A práve preto by sme nemali ohrozovať existenciu organizmov znečisťovaním životného prostredia a zanášať ho škodlivými látkami. Tieto látky pôsobia škodlivo na jednotlivé zložky životného prostredia a narúšajú prirodzené prostredie, ktoré bolo vytvárané mnoho rokov. Počas tohto obdobia vznikali rôzne živočíchy a rastlinky. Niektoré sú tu stále a mnohé zanikli. Tento zánik bol v minulosti spôsobený hlavne v dôsledku zmien prírodného prostredia. často im ku koncu pomohol človek svojou činnosťou. Príkladom tohto javu sú dinosaury, prvé cicavce, plazy a vtáky. Vo všetkých týchto prípadoch to bol však prirodzený proces, ktorý prebiehal dlhé obdobie.
Nebola to však vždy len príroda, ktorá sa svojou prirodzenou reguláciou stará o rovnováhu. Odkedy sa však na tejto planéte objavil človek, proces vymierania živočíchov a rastlín sa urýchlil. Vďaka jeho činnosti sa preriedila fauna aj flóra. Dnes už je množstvo týchto organizmov chránených, aby sa zabránilo ich vyhynutiu. Lenže vymieranie živočíchov a rastlín, ktoré je spôsobené ľudskou činnosťou neubližuje len prírodnému prostrediu, ktoré nás obklopuje, ale hlavne ubližuje sám sebe .A to je najdôležitejším dôvodom preto, aby sme zastavili alebo aspoň obmedzili nepriaznivé činnosti. Významným problémom sa v našej dobe stáva poľnohospodárska výroba, či už rastlinná alebo živočíšna. V súčasnosti existuje niekoľko desiatok druhov zvierat, ktoré človek chová pre mäso, na športové účely ako ťažné zvieratá alebo ako domáci spoločníci. Pre udržanie veľkého množstva zvierat je potrebné silné a produktívne poľnohospodárstvo. Vo vyspelých štátoch sa chov odlišuje od rozvojových krajín. Vyspelé hospodárstva aktívne zasahujú do života zvierat. Ako krmivo sa používajú vybrané plodiny, často obohatené o vitamíny, a nie zriedka aj škodlivé hormóny na zrýchlenie rastu. Stavajú sa rozsiahle hospodárske budovy, využíva sa automatizácia a rôzne stroje.

V poľnohospodárstve sa využíva veľa ťažkých strojov na urýchlenie sadenia, zberu a úpravu pôdy. Nároky na pôdu sú v porovnaní s minulosťou oveľa väčšie. Straty úrodnosti sa nahrádzajú rôznymi hnojivami, umelými alebo prírodnými. Hlavným prvkom, ktorý sa do pôdy dáva je dusík. Je obsiahnutý takmer vo všetkých hnojivách a jeho použitie na plodinách je viditeľné. Rastliny dosahujú väčšie rozmery a množstvo úrody sa môže zvýšiť aj o polovicu, ale veľké množstvo dusíka už rastliny nedokážu využiť a ukladá sa v rastlinných tkanivách. Takéto plodiny sú potom vo veľkej miere škodlivé pre človeka, pretože dusík sa nedostáva úplne von z tela. Tento fakt si často neuvedomujeme; ako záhradkári sa po hnojení tešíme z veľkej úrody a neuvedomuje si následky. Nevyhnutnosť chemizácie poľnohospodárstva vyplýva aj z potreby chrániť plodiny pred škodcami a rôznymi plesňami alebo chorobami. Každá chemikália však zanecháva stopy na kvalite plodiny. Ľudstvo si ani neuvedomuje koľko rôznych jedov organizmus prijíma a stále nie sú celkom známe ich vplyvy na život. Spotreba hnojív sa v 20. storočí zvýšila niekoľkonásobne. Ďalším problémom, ktorý spôsobuje poľnohospodárstvo životnému prostrediu je rozširovanie obrábanej poľnohospodárskej pôdy a využívanie pasienkov. Pôda a pasienky sa získavajú na úkor lesných porastov. Zem tak stráca prirodzených producentov kyslíka a výrazne sa narúšajú všetky druhy biotopov. Niektoré druhy sa nedokážu prispôsobiť a na území, kde sa im ešte pred 50 rokmi dobre darilo ich už dnes nenájdeme. Každým rokom sa rozširuje zoznam rastlín a živočíchov, ktorým hrozí vyhynutie alebo sú už na pokraji vyhynutia s populáciou len niekoľko sto kusov, a to na celom svete .Nároky na množstvo potravy sú neuveriteľne veľké a stále rastú. Miesto, ktoré sa dá využiť pre pestovanie a chov sa postupne zmenšuje a o niekoľko rokov už nebude možné získať nové poľnohospodárske plochy. Po roku 2050 už podľa odhadov nebude existovať Amazonský prales. Získané územie bude zastavané cestami sídlami a plantážami a Zem stratí významného producenta kyslíka.
Dôležitým zdrojom znečistenia je spaľovanie fosílnych palív. Následkom spaľovania vznikajú kyslé dažde, ktoré ohrozujú všetko živé a neživé. Kyslé dažde sú schopné pohybovať sa na veľké vzdialenosti. V prírode ničia lesy, pôdu, organizmy a ohrozujú vodný život v jazerách a riekach. Zdravé ihličnaté stromy strácajú svoje ihličie po 6 - 8 rokoch, choré už po 2 - 3 rokoch. Na poškodenom ihličnatom strome zostáva len najmladšie ihličie. Potom klesá aj odolnosť stromov voči chorobám. Z pôdy vyplavujú mnohé mikroprvky (napr.

vápnik, mangán, sodík, draslík) a baktérie, čím sa výrazné zhoršuje jej kvalita a aj kvalita vodného prostredia. Môžu však z pôdy do vodného prostredia vyplavovať aj toxické prvky( napr. hliník, med, ortuť, olovo, nikel, berýlium, cín). Takto otrávená voda potom zasahuje do prírodných ekosystémov. Baktérie, červy, hmyz a iné živočíchy spracúvajú v zdravej pôde rastlinné zvyšky. Takto sa pôda obohacuje o látky, ktoré sú životne dôležité pre rastlinstvo. Ak je však pôda kyslým dažďom prekyslená, živočíchy v nej nedokážu žiť. Odumreté rastlinné zvyšky zostávajú ležať na zemi a nevytvárajú sa žiadne živiny pre živočíchy. Potravinový reťazec sa pretrhne. Kyslé dažde po tom, ako dopadnú na pôdu, sú odnášané vodou do jazier a vodných tokov. V zakyslenej vode postupne vymiera fytoplanktón, preto je aj voda postihnutých jazier až neprirodzene priehľadná - čistá. Väčšina živých Kyslé vodných organizmov - zvierat i rastlín - nie je schopná prispôsobiť sa životu v kyslej vode. Postupne sú otravované škodlivými látkami. Na mnohých miestach sveta je dnes pozorované viditeľné odumieranie živých organizmov vo vodách riek a jazier. Príkladom sú tisícky jazier v Škandinávii bez akejkoľvek známky života. V mestách ničia kyslé dažde stavby, fasády budov a sochy. Ku kyslým dažďom v mestách najviac prispieva mestská doprava. Kyslé aerosóly škodlivo pôsobia aj na človeka. Dostávajú sa do dýchacích ciest, dráždia sliznice a tak uľahčujú vstup infekciám do pľúc. Najdôležitejším negatívnym prejavom spaľovania fosílnych palív sú globálne klimatické zmeny o ktorých počul každý z nás. Pojem globálne klimatické zmeny, presnejšie globálna "zmena klímy" alebo "globálne oteplenie", sa spája s rastom tzv. skleníkového efektu atmosféry. Skleníkový efekt vzniká hromadením hlavne CO2 v atmosfére. Oxid uhličitý vytvára akoby priehľadnú vrstvu, ktorá síce pustí slnečné žiarenie dnu, ale von už nie. Otepľovanie má podľa zistenia klimatológov ( vedcov v oblasti klímy) postupný vplyv na celkové svetové klimatické katastrofy - hurikány, dlhotrvajúce obdobia sucha - podľa vedcov spôsobuje skleníkový efekt. Druhým veľkým nebezpečenstvom svetovej klímy je postupné odbúravanie zemského ozónového obalu, ktorý filtruje ultrafialové slnečné lúče. Nadmerné pôsobenie ultrafialového svetla môže v budúcnosti zničiť lesné porasty Zeme, ktoré sú pre klimatické podmienky jedným z najvýznamnejších faktorov. Ozónové straty sa zistili v roku 1974 a v roku 1975 bola nad Antarktídou objavená ozónová diera, ktorá sa neustále zväčšuje. Za jedného z jej pôvodcov sa dlhu dobu označovali freóny.

Freóny sa používali chladničkách (v rozvojových krajinách sa používajú dodnes). Niekedy sa nahrádzali čpavkom a éterom. V 50-tych rokoch sa freóny začali používať v sprejoch (rozprašovačoch). V roku 1989 sa ako v pravom štáte Austrálii začali predávať spreje s tekutým dusíkom. Neznečisťoval ovzdušie a neničil ozón, pretože 78% Zemskej atmosféry tvorí práve dusík. Freóny sú nejedovaté, nehorľavé, chemicky nereaktívne, silno prchavé chlórovo - fluórové uhľovodíky. Majú veľkú reakčnú schopnosť a dlhú životnosť, čím sa neustále zväčšuje ich koncentrácia v ovzduší. Prenikajú až do stratosféry, kde sa ich molekuly štiepia pôsobením ultrafialového žiarenia slnka a vzniká voľný chlór. Ten sa ihneď zlučuje s atómovým kyslíkom v ozónovej vrstve, ktorá sa nachádza 15-50 km nad zemou, na oxid chlórny. Následkom toho klesá množstvo ozónu. Ozón je významná zložka Zemskej atmosféry, ktorá pohlcuje ultrafialové žiarenie Slnka. Ozón sa vyvíja z normálneho kyslíka. Ozón sa dá aj vyrobiť a to pôsobením fosforu na kyslík. Ozón je ako kyslík , ale nie v zvyčajnej dvojatómovej forme ale v trojatómovej forme. Ozón má silné oxidačné účinky. Toto všetko je jedným z dôvodov, prečo by sme sa mali snažiť ochraňovať prírodu a tým aj vytvárať príjemné prostredie, v ktorom budeme môcť existovať. Ale hlavne musíme začať od seba, lebo inak nič nedosiahneme. Musíme sa naučiť vyhadzovať papieriky do koša, plastové fľaše po použití neuzatvárať, pretože sa nedajú stlačiť a tým zaberajú veľa miesta, recyklovať papier a snažiť sa používať látky, ktoré neohrozujú životné prostredie. Možno sa zdá, že sú to maličkosti v porovnaní s veľkými vážnymi problémami našej planéty, ale tie vznikajú práve z takýchto maličkostí. Mali by sme čo najrýchlejšie vymyslieť kompromisy, ktoré by vyhovovali aj nám aj ,,matke prírode“. Keď sa zbavíme malých problémov, môžeme sa bez obáv pustiť do riešenia veľkých. Zem je len jedna vážme si preto, čo nám dala a čo máme, snažme sa zlepšovať, aby sme tu mohli všetci spoločne žiť, bez násilia a strachu. Aby sme mali čo odovzdať budúcim generáciám aspoň také, aké sme to dostali my, ak nie o niečo lepšie, pretože život na Zemi je tu pre všetkých. My všetci sa tešíme z nových archeologických vykopávok, ktoré nám odhaľujú skryté tajomstvá dávnych civilizácií. Snažíme sa z nich vyčítať spôsob života, problémy, životný štýl ľudí, ktorý žili v časoch dávno minulých. Odhaľujeme ich obrovskú múdrosť, ich cit pre všetko živé, ich obdiv k prírode. Čo budú vykopávať ľudia budúcnosti, ak nezmeníme svoj prístup? Smeti?.