Znečistenie ovzdušia tuhými látkami

Úvod
1. Vlastnosti a funkcia ovzdušia
1.1Základne pojmy
2. Znečistenie vzduchu
2.1Zdroje znečisťovania ovzdušia
2.2Látky znečisťujúce ovzdušie
3.Tuhé látky – tuhé častice
3.1Primárne a sekundárne častice v ovzduší
3.2Zdroje tuhých častíc
3.3Emisná situácia v Prešovskom kraji
3.4Vplyv tuhých častíc na zdravie človeka
4.Možnosti znižovania emisií
4.1Administratívne opatrenia
4.2Technologické opatrenia
5. Záver

Úvod
Vzduch, alebo odborným názvom ovzdušie je jednou zo základných látok v ekosystéme človeka. Ekosystém je všetko to, čo človek potrebuje k prežitiu. Každý ekosystém sa skladá zo štyroch tzv. funkčných zložiek : biotopov, producentov, konzumentov a dekompozitorov. Biotop predstavuje súhrn všetkých neživých súčastí prírody. Za producentov považujeme všetky autotrofné organizmy (fototrofné baktérie, zelené rastliny) obsahujúce fotosyntetické farbivá, s ich pomocou sú tieto organizmy schopné vytvárať z anorganických látok a viditeľnej časti spektra slnečného žiarenia energeticky bohaté organické zlúčeniny. Ako konzumenti vystupujú v tomto usporiadaní organizmy, ktoré nie sú schopné fotosyntézy (živočíchy, nezelené rastliny, huby), sú preto heterofóbne. Energeticky bohaté látky získavajú konzumáciou tiel producentov. Dekompozitory získavajú energiu rozkaladom látok a uvoľňovaním minerálnych živín, ktoré sú tak opäť prístupné producentom pre ďalšiu fotosyntézu.
Tieto látky tvoria životné prostredie človeka.

1. Vlastnosti a funkcia ovzdušia
Ovzdušie tvorí plynný obal zeme. Atmosféra Zeme je produktom procesov vývoja zemskej kôry a jeho počiatok siaha až do predgeologického obdobia, t. j. do obdobia pred 5 – 6 miliardami rokov. V tomto období sa atmosféra primárne diferencovala v dôsledku uvoľňovania prchavých látok, ktoré zemská prahmota pôvodne pohltila. Základnou podmienkou vzniku prvotnej atmosféry však bol taký stav vývoja Zeme, ktorý zabezpečoval dostatočnú gravitáciu na udržiavanie aspoň časti uvoľnených atómov a molekúl. Súčasná atmosféra má predovšetkým plynné zložky : dusík (75,2 %), kyslík (23,2 %), argón (1,3 %), vodná para (0,24 %) a oxid uhličitý ( 0,046 %). Jej prímesnými zložkami sú vodík, neón, hélium a ozón. Fyzikálne a chemické vlastnosti ovzdušia sa prenikavo menia s výškou nad zemským povrchom; tlak aj hustota ovzdušia exponenciálne klesajú a atmosféra plynulo prechádza do medziplanetárneho priestoru. Teplota sa nemení rovnomerne; vrstvy ovzdušia nadobúdajú rôzne teploty podľa spôsobu pohlcovania slnečného žiarenia. Okrem toho ovzdušie obsahuje zložku tuhú (mikroskopické častice, ktoré tvoria atmosferický aerosól) a kvapalnú ( dážď, hmla). Atmosféra ako celok je v dynamickej rovnováhe so svojím okolím, so zemským povrchom, hydrosférou, biosférou a s kozmickým priestorom.
Vzduch má niektoré osobité vlastnosti, ktoré sa odlišujú od iných prírodných látok. Je všadeprítomný, jeho výskyt nie je viazaný na niektoré osobité miesta, netreba ho dopravovať a jeho používanie nie je obmedzené hranicami. Čistý vzduch neobsahujúci žiadny prach ani plynné znečisťujúce látky je ideálnym pojmom a v prípade sa nevyskytuje. Základné charakteristiky ovzdušia : teplota, tlak, chemické zloženie, vlhkosť, slnečné žiarenie. Ovzdušie je základnou zložkou biosféry, bez ktorej by nebola možná existencia súčasných foriem života na Zemi. Vzdušný kyslík je nevyhnutný pre väčšinu živých organizmov a oxid uhličitý obsiahnutý vo vzduchu je potrebný pre rast rastlín.
Človek ovplyvňuje ovzdušie intenzívne, mnohostranne a väčšinou negatívne. V súčasnosti najohrozenejšou zložkou prírodného prostredia je práve ovzdušie a jeho znečistenie rýchlo vzrastá. 1.1 Základné pojmy

Je potrebné rozlišovať dva pojmy – znečisťovanie a znečistenie ovzdušia. Znečisťovanie ovzdušia je pojem používaný pre vypúšťanie (vnášanie do atmosféry) znečisťujúcich látok. Označuje teda činnosť alebo deje. Avšak pojem znečistenia ovzdušia znamená prítomnosť (obsah, imisie) týchto látok v ovzduší v takej miere na kratší alebo dlhší čas, že sa prejaví ich nepriaznivý vplyv na životné prostredie. Označuje teda určitý stav, ktorý je dôsledkom pôvodného deja.
Látky znečisťujúce ovzdušie sa v závislosti od miesta vzniku delia na primárne a sekundárne. Na rozdiel od primárnych znečistenín, ktoré sa dostávajú do ovzdušia z prírodných zdrojov alebo ľudskej činnosti, sekundárne vznikajú priamo v ovzduší pri atmosferických reakciách. Tieto prebiehajú v dôsledku vzájomného pôsobenia medzi prvkami a zlúčeninami, účinkom rôznych druhov energie. Sekundárne znečistenie je teda chemická zmena niektorých látok, ktoré nastávajú pri šírení exhalácií v atmosfére.

Emitent - zdroj plynných a pevných emisií
Exhalácia- unikanie plynných, tuhých prípadne kvapalných látok do atmosféry
Emisie - kvantifikované množstvo škodlivých látok, ktoré sa dostávajú do ovzdušia v procese premeny rôznych foriem energie a hmoty. Ak sa emisie dostanú do styku s biotickou a abiotickou zložkou nazývajú sa imisiami. Medzi emisie najčastejšie zaraďujeme : tuhé znečisťujúce látky, oxid siričitý, emisie oxidov dusíka, oxidu uhoľnatého, prchavých organických látok, emisie ťažkých kovov. Imisie - majú najväčší význam pre posudzovanie škodlivosti v prirodzenom a umelom životnom prostredí (toxické pôsobenie na rastliny, organizmy, vodu, pôdu a diela vytvorené človekom)
Podľa povahy môžu byť :
·plynné – exhaláty
·pevné – prach, popolček

Aerosóly- týmto názvom sa označujú všetky tuhé alebo kvapalné častice, ktoré sa v ovzduší nachádzajú vo forme veľmi jemných disperzií (jemný prach, hmlovina, dym)

2. Znečistenie vzduchu
2.1 Zdroje znečisťovania ovzdušia
Ovzdušie je jednou zo zložiek životného prostredia. Pod životným prostredím chápeme všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov vrátane človeka a je predpokladom ďalšieho vývoja. (§ 2 zákona č. 17/1991 Zb. O životnom prostredí – „zákon o životnom prostredí“). Pod znečisťovaním životného prostredia chápeme vnášanie takých fyzikálnych, chemických alebo biologických činiteľov do ŽP v dôsledku ľudskej činnosti, ktoré sú svojou podstatou alebo množstvom cudzorodé pre dané prostredie. Znečisťovanie ovzdušia je v zmysle uvedeného zákona znečisťovaním jednej jeho zložky (ďalšie zložky sú voda, pôda, hornina, organizmy, ekosystémy a energia).
V užšom slova zmysle potom pod znečisťovaním ovzdušia rozumieme vnášanie akýchkoľvek znečisťujúcich látok do ovzdušia ľudskou cestou. Základným zákonom, ktorý upravuje povinnosti právnických a fyzických osôb pri ochrane vonkajšieho ovzdušia pred vnášaním znečisťujúcich látok je zákon č. 478/2002 Z. z. (zákon o ovzduší).
Podľa tohto zákona sú znečisťujúcimi látkami tuhé, kvapalné a plynné látky, ktoré priamo alebo po chemickej alebo fyzikálnej zmene v ovzduší alebo po spolupôsobení s inou nepriaznivo ovplyvňujú ovzdušie a tým ohrozujú a poškodzujú zdravie ľudí alebo ostatných organizmov, zhoršujú ich životné prostredie, nadmerne ho zaťažujú alebo poškodzujú majetok. Prípustnú úroveň znečisťovania ovzdušia určujú emisné, imisné alebo depozičné limity pre jednotlivé znečisťujúce látky. V prípade nových zdrojov znečisťovania musia uvedené limity a podmienky zodpovedať najlepšie dostupným technológiám s prihliadnutím na primeranosť výdavkov na ich odstránenie a prevádzku – všeobecne súčasnému stavu techniky. Množstvo znečisťujúcich látok, škodlivín v ovzduší je ohromné. Podiel jednotlivých základných skupín znečistenia ovzdušia závisí na mnohých faktoroch, ktoré možno pomerne ťažko odhadovať. Z celkového množstva znečisťujúcich látok je asi 90 % plynných látok, zvyšných 10 % tvoria látky tuhé. Ich množstvá sa však stále menia a mení sa aj tento pomer.

Zdroje znečistenia možno deliť z niekoľkých hľadísk :
1. Podľa pôvodu - prírodné
- umelé

Medzi prírodné zdroje patria : búrky s elektrickým výbojom, veterná erózie vo forme prašných búrok a vulkanická činnosť.
Umelé zdroje súvisia s ľudskou činnosťou; patria sem rôzne spaľovacie zariadenia v priemysle, energetike, doprave a ďalej priemyselné podniky, ktoré produkujú rôzne vzdušné odpady (hute, chemické výrobne), neupravené výsypky, povrchová ťažby uhlia, jadrové výbuchy a pod.

2. Podľa umiestnenia - prízemné (kúreniská, dopravné prostriedky, veterná erózia)
- vyvýšené ( komíny priemyselných podnikov)
- výškové (výbuchy jadrových náloží, letecká doprava)
3. Podľa usporiadania- bodové (komíny, jednotlivé motory)
- lineárne ( radové komíny, vysoké pece)
- plošné ( povrchové bane, veterné búrky)
4. Podľa stálosti polohy- nepohyblivé – stacionárne (technologické celky, sklady a skládky palív, surovín a producentov, skládky odpadov, lomy a iné plochy s možnosťou zaparenia, horenia alebo úletu znečisťujúcich látok a iné stavby, zariadenia alebo činnosti, ktoré výrazne znečisťujú alebo môžu znečisťovať ovzdušie. Zdroj znečisťovania je vymedzený ako súhrn všetkých zariadení a činností v rámci funkčného a priestorového celku.)
- pohyblivé (pohyblivé zariadenia so spaľovacími alebo inými hnacími motormi, ktoré znečisťujú ovzdušie, najmä cestné motorové vozidlá, železničné koľajové vozidlá, plavidlá a lietadlá)

2.2 Látky znečisťujúce ovzdušie
Látka znečisťujúca ovzdušie je taká zložka, ktorá buď priamo alebo po zmenách, ktorým podlieha v atmosfére, poškodzuje alebo ohrozuje živé organizmy a nepriaznivo vplýva na životné prostredie.
V závislosti od chemických a fyzikálnych vlastností bývajú látky znečisťujúce ovzdušie zatriedené do niekoľkých skupín :
a) zlúčeniny síry
b) zlúčeniny dusíka
c) zlúčeniny uhlíka
d) zlúčeniny halogénov
e) rádioaktívne látky
f) častice (často sa zadeľujú do dvoch podskupín podľa priemeru izotermických častíc)

Správanie týchto látok v ovzduší determinujú ich chemické a fyzikálne vlastnosti a celkové množstvo vypúšťané do ovzdušia. K týmto faktorom pristupujú vonkajšie atmosferické podmienky, predovšetkým teplota, tlak, vlhkosť, rýchlosť a smer vetra a obsah ostatných znečisťujúcich látok.

3. Tuhé látky - tuhé častice
Názov tuhé častice sa vzťahuje na emisie širokého rozsahu vetrom unášaných častíc od prachových častíc až po najmenšie takmer neviditeľné častice s veľkosťou 0,1 až 10 μm. Tuhé častice, ktoré predstavujú zmes látok pozostávajúcu z uhlíka, prachu a aerosólov, vznikajú v doprave, hlavne pri spaľovaní nafty. Je zaujímavé, že až donedávna sa pokladala nafta za čistejšie palivo ako benzín, nakoľko pri jej spaľovaní dochádza k menším emisiám CO a NOx. Avšak práve v dôsledku emisií tuhých častíc (menších ako 10 μm) a ich vážnemu vplyvu na zdravie ľudí došlo k zmene pohľadu na toto palivo.
Hladina tuhých častíc (TČ) vo vzduchu predstavuje pre zdravie človeka vážne riziko. Svetová zdravotnícka organizácia zatiaľ nestanovila prah pre tuhé častice, pretože sa predpokladá, že aj minimálne úrovne TČ vo vzduchu spôsobujú zdravotnú ujmu. Hoci EÚ takýto limit stanovila na úrovni 50 μg/m3 ako 24-hodinový priemer pre koncentráciu mikročastíc (veľkosť častíc menšia ako 10 μm – PM10), v súčasnosti takmer vo všetkých európskych mestách je táto úroveň prekračovaná.

3.1 Primárne a sekundárne častice v ovzduší
Tuhé častice sa v prevažnej miere dostávajú do ovzdušia z prírodných zdrojov, asi len 15 % pochádza z ľudskej činnosti. Časť z nich, tzv. sekundárne častice, vznikajú priamo v atmosfére, a to buď pri zmene skupenstva alebo pri reakciách primárnych imisií spojených s tvorbou kvapalných a tuhých produktov.
Škála prírodných zdrojov častíc je veľmi pestrá. Dostávajú sa do ovzdušia pri vulkanickej činnosti, môže ich do atmosféry zanášať vietor zo zemského povrchu, vznikajú pri lesných požiaroch, pri rozprašovaní morskej vody a môžu prichádzať z medziplanetárneho priestoru v podobe dažďa meteoritov. Do skupiny častíc pochádzajúcich z prírodných zdrojov sa počítajú tiež mikroorganizmy, výtrusy a peľ.
Z ľudských zdrojov sú hlavnými prispievateľmi k emisiám častíc doprava a komunálne zdroje, potom nasleduje energetika a priemysel. Percentuálne príspevky sa značne odlišujú v závislosti od lokality.
V mestách môžu prvé dva zdroje produkovať vyše 65 % všetkých emisií častíc, na druhej starne vo veľkých priemyselných oblastiach môžu až ¼ prispievať výrobné procesy a zhruba takým istým podielom sa zúčastňuje priemyselné spaľovanie palív.
Chemické zloženie častíc je veľmi rôznorodé a líši sa podľa pôvodu. Z prírodných majú najväčšie zastúpenie sulfány, dusičnany, rôzne silikáty, uhličitany, chloridy, fluoridy, ale aj častice kovov a oxidov kovov, uhľovodíky, napokon baktérie, plesne, peľ. Časté úlety antorpogénnych zdrojov tvoria sadze, popolček, popol, v mestách s väčšou hustotou automobilovej dopravy uhľovodíky, zlúčeniny olova, oxidy kovov. Viac ako dvojnásobok častíc z ľudskej činnosti vzniká až v atmosfére pri reakciách primárnych znečisťujúcich zložiek. Veľkosť atmosferických častíc sa pohybuje od molekulových rozmerov až do veľkosti priemeru> 10 μm. Keďže častice s priemerom pod 0,1 μm (patria sem molekuly a Aitkenove jadrá) nepredstavujú významný problém a častice>10 μm sú z atmosféry jednoducho odstraňované gravitačným usadzovaním, najväčšia pozornosť sa sústreďuje na častice s priemerom meniacim sa v rozmedzí 0,1 – 10 μm. Tieto môžu ovplyvňovať odraz a rozptyl dopadajúceho slnečného svetla, lokálnu oblačnosť a množstvo zrážok.
Koncentrácia častíc v ovzduší sa značne líši v závislosti od podmienok. Samotný čistý vzduch obsahuje častice v množstve asi 300 častíc.cm-3 (ide o veľmi malé častice s priemerom pod 0,02 μm). V značne znečistenom vzduchu môže obsah častíc dosiahnuť hodnoty 10 4 – 105 častíc.cm-3. Imisné hodnoty koncentrácie častíc sú okolo 10 μg.m-3. V mestskej atmosfére je typická koncentrácia častíc 80 – 250 μg.m-3 a vo veľmi znečistenom ovzduší môže dosiahnuť až 2000 μg.m-3. denné maximum sa dosahuje v ranej dopravnej špičke, počas roka sa najvyššie hodnoty koncentrácie dosahujú v zime, keď sa vykazuje výskyt tzv. zimného smogu, ktorý je charakterizovaný zvýšenými koncentráciami tuhých častíc, SO2 a NO2. Navyše vo všetkých krajinách EÚ sa vyskytuje tzv. letný smog, pri ktorom koncentrácie prízemného ozónu prekračujú limity ochrany zdravia. Spad častíc s priemerom> 10 μm je za mesiac 0,35 – 3,5 μg.cm-2, v blízkosti zdrojov môže dosiahnuť až 70 μg.cm-2 mesačne.
Častice sú v ovzduší dispergované a môžu vytvárať rôzne aerodisperzné sústavy. V závislosti od skupenstva častíc vzniká dym, hmlový opar alebo hmla. Ak priemer častíc nachádzajúcich sa v takýchto sústavách nepresahuje 2 μm, hovoríme o aerosóloch.
Hmla sa vytvára za podmienok, keď je atmosféra presýtená vodnými parami (zvyčajne pri poklese teploty).
Obsahuje častice, ktorých priemer sa pohybuje v rozmedzí 7 – 15 μm, ich hustota sa mení od 20 – 100 častíc.cm-3 pri ľahkej hmle, do 500 – 600 častíc.cm-3 pri hustej hmle. Tvorbu hmly môžu do značnej miery ovplyvniť tuhé častice prítomné v znečistenej atmosfére. Tieto vytvárajú kondenzačné jadrá, na ktorých kondenzuje vodná para. Častice> 1 μm môžu pôsobiť ako centrá pri tvorbe kvapiek v mrakoch. Vzniknuté kvapky začínajú v dôsledku gravitačnej sily klesať, koagulujú pri vzniku veľkých častíc, ktoré v podobe dažďa padajú na zemský povrch. Prítomnosť častíc uvedeného priemeru v ovzduší priemyselných centier a veľkých miest je jednou z príčin väčšej oblačnosti a množstva ročných zrážok v týchto oblastiach.
Častice prítomné v znečistenej atmosfére majú aj ďalšie účinky na klimatické podmienky. V prípade, že majú priemer porovnateľný s vlnovými dĺžkami slnečného svetla, majú schopnosť dopadajúce žiarenie rozptyľovať. Väčšie častice časť dopadajúceho svetla absorbujú a časť odrážajú. V dôsledku týchto javov sa môže znížiť množstvo slnečnej radiácie nad znečistenými oblasťami ročne v priemere o 15 %. Účinky častíc znečisťujúcich ovzdušie sa nepriaznivo prejavujú aj v ďalších smeroch. Niektoré z nich môžu zapríčiniť koróziu kovov, mnohé sa stávajú rezervoárom absorbovaných plynov, ako je SO2, H2S, H2SO3 a H2SO4. Často nenapraviteľné sú škody, spôsobené pri usadzovaní agresívnych častíc na povrchu obrazov, sôch a iných umeleckých diel. 3.2 Zdroje tuhých častíc

V kapitole 3.1 sú uvedené zdroje častíc v ovzduší. Z uvedeného vyplýva, že sú prírodného a antorpogénného charakteru. Medzi najväčších znečisťovateľov z antropológneho hľadiska patria doprava a komunálne zdroje, energetika a priemysel. Z priemyslu sú to hlavne : výroba energie, metalurgický priemysel, silikátový priemysel, stavebníctvo, chemický a potravinársky priemysel.
Jednou z oblastí, ktorá popri priemysle a energetike najvážnejšie ovplyvňuje kvalitu životného prostredia znečisťujúcimi látkami, je doprava. Znečisťujúce látky produkuje železničná, cestná, letecká a vodná doprava. Automobilová doprava v súčasnosti ohrozuje životné prostredie najviac. V priemyselne vyspelých krajinách sa podieľajú na znečisťovaní ovzdušia spaľovacie motory 50 – 70 %. Podľa súčasného odhadu je na Zemi vyše ½ miliardy áut. Jedno auto vyprodukuje ročne približne 1 t škodlivých plynov, z toho 800 kg oxidu uhoľnatého, 100 kg uhľovodíkov, 70 kg oxidov dusíka, 10 kg tuhých častíc a neurčité množstvo ďalších vysoko toxických látok (napr. benzo(a)pyrén, olovo).

Doprava sa aj napriek enormnej snahe o znižovanie emisií stala hlavnou príčinou znečistenia vzduchu v mestách.
Existuje niekoľko odborných štúdií, ktoré poukazujú na súvislosť medzi narastajúcou premávkou na cestách a zdravotným stavom obyvateľstva. Ukazuje sa, že znečistenie sa podpisuje na vzniku astmy, problémoch s dýchacím systémom, zníženou funkciou pľúc ale aj na srdcových chorobách alebo predčasných pôrodoch.

V správe Európskej Environmentálnej Agentúry sa uvádza, že hoci sa koncentrácie SO2 a NO2 postupne znižujú, úrovne týchto škodlivín prevyšujú povolené hranice a predstavujú zdravotné riziko pre mnohé mestá v Európe. V tejto súvislosti sa uvádza, že výskyt astmatických a alergických ochorení narástol v Európe na dvojnásobok počas 80-tých rokov. Odborníci sa zhodujú v tom, že emisie z dopravy (hlavne zvýšené koncentrácie tuhých častíc a SO2 a ozónu) patria medzi najdôležitejšie príčiny vzniku týchto ochorení. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) udáva, že iba emisie tuhých častíc sú v EÚ zodpovedné za 25 miliónov ochorení dýchacích ciest detí a 32 000 predčasných úmrtí každý rok. 3.3 Emisná situácia v Prešovskom kraji

Emisie základných znečisťujúcich látok zaznamenávajú od roku 1990 postupný pokles. Príčinou uvedeného trendu je pokles priemyselnej výroby a spotreby energie, prijatie novej environmentálnej legislatívy na úseku ochrany ovzdušia, nahrádzanie menej ušľachtilých palív (hnedé uhlie, vykurovací olej) zemným plynom, povinné používanie trojcestných katalytických konvertorov pre všetky nové aj importované staršie osobné motorové vozidlá, používanie bezolovnatého benzínu. Významným ekonomickým nástrojom ochrany ovzdušia sa stáva postupná liberalizácia cien palív a energie. Významne poklesla úroveň klasického znečisťovania ovzdušia (spaľovacie procesy, priemysel), naopak narastalo automobilové znečisťovanie ovzdušia a s tým súvisiace koncentrácie prízemného ozónu.
Pokles emisií oxidov dusíka nie je taký výrazný ako u oxidu siričitého a tuhých látok, nakoľko tieto nie sú do takej miery závislé na type paliva, ale závisia predovšetkým od režimu spaľovania.
Prešovský kraj sa podieľa na produkcii emisií zo stacionárneho zdroja SO2 v SR 4,3 %, NOx 1,18 %, CO 3,65 % a tuhých látok 6,6 %.

Graf č. 1 : Vývoj priemerných ročných koncentrácií NOx na vybraných monitorovacích staniciach (IHr - 80 µ g.m-3)

Graf č. 2:Vývoj priemerných ročných koncentrácií SO2 na vybraných monitorovacích staniciach (IHr - 60 µ g.m-3)

Graf č. 3:Vývoj priemerných ročných koncentrácií polietavého prachu na vybraných monitorovacích staniciach (IHr - 60 µ g.m-3)

IHr - Priemerná ročná koncentrácia znečisťujúcej látky.
Priemernou koncentráciou sa rozumie stredná hodnota koncentrácie zistená na určenom mieste v časovom úseku jedného roka ako aritmetický priemer z priemerných 24-hodinových koncentrácií

3. 4 Vplyv tuhých častíc na zdravie človeka
V poslednom čase bolo získaných veľa nových vedeckých poznatkov o účinkoch TČ na úmrtnosť ľudí. Z výsledkov vyplýva, že nárast koncentrácie TČ vo vzduchu o každých 10 μg/m3 vedie k 1 %-nemu nárastu úmrtnosti. Štúdie poukazujú aj na to, že okrem chorých ľudí, ktorí sú vo všeobecnosti v oveľa vyššom riziku, sa nárast počtu úmrtí prejavil aj u kojencov. Okrem toho sú TČ zodpovedné za nárast počtu hospitalizovaných osôb s chronickými dýchacími problémami, za zvýšený výskyt astmy, zápaly nosohlatana a chrípkové ochorenia. Podľa štúdie American Lung Association už veľmi malé koncentrácie častíc vo vdychovanom vzduchu majú za následok zdravotné poškodenia. Na základe sledovaní v americkom Seattle vyplynulo, že každý ôsmy astmatický záchvat je spôsobený expozíciou častíc vo vzduchu. Táto súvislosť sa potvrdila už pri koncentráciách častíc na úrovni 30 μg/m3, americká legislatíva však stanovuje limit na úrovni 150 μg/m3. podľa tejto štúdie, uverejnenej v apríli 1997 v časopise American Review of Respiratory Disease, nárast koncentrácie častíc o každých 30 μg/m3 má za následok nárast astmatických záchvatov o 12 %. Podľa amerických odborníkov D. Dockeryho a P. Schwartza z Harvardskej univerzity spôsobuje prítomnosť častíc vo vzduchu predčasné úmrtie u 60 tisíc Američanov každý rok. Z hľadiska možného výskytu rakoviny u ľudí sa tuhé častice považujú za pravdepodobne rakovinotvorné, čo bolo potvrdené štúdiami na zvieratách. Z dlhodobých sledovaní TČ vo vzduchu v mestách USA vyplýva, že riziko vzniku rakoviny pľúc je jednoznačne vyššie u ľudí v mestách so zvýšenou koncentráciou TČ, ako ľudí žijúcich v čistejších mestách.

4. Možnosti znižovania emisií
Existuje viacero spôsobov, ako je možné znížiť emisie škodlivých látok a hluku z dopravy. Napriek tomu, že ideálnym riešením by bol prechod na tzv. čisté palivá (vozidlá s nulovými emisiami) dnes sme svedkami toho, že vo svete sa vývoj uberá skôr cestou udržania dominantného postavenia súčasných palív a ovplyvňovania emisií cestou administratívnych opatrení. Tieto opatrenia síce prinášajú znižovanie emisií z jedného vozidla, avšak neriešia problém narastania ich počtu a najazdených kilometrov.
Okrem toho sme tiež svedkami skutočnosti, že posilňovanie verejnej dopravy, ktoré by mohla výraznou mierou prispieť k ozdraveniu ovzdušia hlavne v mestách ustupuje do úzadia osobnej automobilovej doprave.

4.1 Administratívne opatrenia
Medzi administratívne opatrenia patria napr. Emisné limity. Narastajúce požiadavky na emisné limity, ktoré musia vozidlá spĺňať sú tŕňom v oku mnohých motoristov. Sprísňovanie týchto limitov je však opodstatnené z hľadiska toho, čo bolo uvedené v predchádzajúcej kapitole. Je potrené uviesť, že emisné limity pre osobné vozidlá u nás vychádzajú z vývoja v EÚ. Emisné limity v EÚ zase s istým oneskorením
sledujú trend nasadený v USA. Tak v napr. požiadavky na čistotu výfukových plynov zavedené v roku 1983 v USA boli v EÚ záväzné až v roku 1989. Limity emisií stanovené EÚ v roku 1994, ktoré mali byť aplikované na všetky nové vozidlá od roku 1997, boli v prísnejšej forme zavedené v USA už v roku 1994. Európska komisia však navrhla prísnejšie limity s platnosťou od roku 2000. Aj pre nákladné vozidlá platia podstatne prísnejšie limity v USA ako v Európe. Tieto boli postupne zavádzané v rokoch 1988 až 1994. V EÚ tento trend nastupuje až od roku 1996.

4.2 Technologické opatrenia
Medzi najrozšírenejšie technologické opatrenia znižovania emisií patria : Katalyzátor, Znižovanie spotreby, Verejná doprava. Najúčinnejšou cestou čistenia výfukových plynov benzínových motorov v súčasnosti je použitie katalyzátora - zariadenia, ktoré bolo po prvý krát zavedené v USA a Japonsku koncom 70-tych rokov. Katalyzátor je vyplnený keramickým materiálom v tvare medových plástov, čím sa vytvára veľký povrch, ktorý je pokrytý tenkou vrstvou katalytického kovu. Pri prechode oxidov dusíka, uhľovodíkov a oxidu uhoľnatého katalyzátorom väčšia časť týchto plynov sa mení na dusík, oxid uhličitý a vodu. Ak má celý proces fungovať spoľahlivo, potom musí byť zabezpečený dostatočný prívod kyslíka. Zariadenie musí byť vybavené senzorom vo výfuku, ktorý zaznamenáva obsah kyslíka a vysiela signály do elektronickej jednotky. Táto jednotka reguluje vstrekovanie paliva, tak aby motor dostával stále správnu zmes. Nové katalyzátory sú pri optimálnych podmienkach schopné znížiť emisie oxidov dusíka, oxidu uhoľnatého a uhľovodíkov takmer o 90%. Tento efekt je však znížený počas doby od studeného štartu motora až po jeho zohriatie na optimálnu teplotu a tiež počas rýchlej akcelerácie vozidla. Celkový účinok zníženia uvedených emisií počas životnosti automobilu sa preto odhaduje na 60-80% v porovnaní s vozidlom bez katalyzátora. Zníženie spotreby vozidiel je možné dvoma spôsobmi. Administratívnymi a technickými opatreniami. Jednoduchou administratívnou cestou zníženia spotreby je obmedzenie povolených rýchlostí na cestách.
Vo všeobecnosti platí, že priemerné vozidlo s benzínovým motorom má až o 30% nižšiu spotrebu pri rýchlosti 90 km/h ako pri rýchlosti 110 km/h. Obmedzenie rýchlosti má okrem zníženia spotreby pozitívny vplyv aj na zníženie emisií oxidov dusíka (čo platí hlavne pre vozidlá bez katalyzátorov) a tiež aj na zníženie počtu nehôd. Medzi technické opatrenia zamerané na ekologizáciu dopravy patrí širšie presadzovanie automobilov s nižšou spotrebou na cestách. Podľa amerického Rocky Mountains Institute len 1% energie obsiahnuté v benzíne sa spotrebuje na pohyb vodiča. Asi 15% sa spotrebuje na pohyb oceľovej karosérie a zvyšok sa stráca v motore a prevodoch. Je to skutočne dobrá správa, pretože tu existuje veľká možnosť zlepšovania. Napriek tomu, že dnes existujú možnosti ako znížiť spotrebu automobilov z priemerných 8 až 9 litrov/100 km na 2 až 3 l/100 km, automobilový priemysel neprejavuje skoro žiadny záujem o takéto typy vozidiel. V USA sa dokonca priemerná spotreba paliva na jeden automobil zvýšila z 8,6 l/100 km v roku 1985 na 8,9 l/100 km v roku 1998. Inou cestou ekologizácie dopravy je rozvoj verejnej dopravy hlavne v mestách. Tu sa prejavujú negatívne vplyvy motorizmu najzávažnejšie. Sú to práve mestá, kde je možné docieliť najvyššie úspory energie a zlepšenie životného prostredia. Najúčinnejšími sú opatrenia zamerané na premiestnenie cestujúcich z osobných áut do verejných dopravných prostriedkov a podporovanie bicyklovej dopravy. Vo všeobecnosti platí, že keď je mestská hromadná doprava rýchlejšia a lacnejšia, ľudia sa pre ňu ľahšie rozhodujú. Zlepšenie verejnej dopravy je možné viacerými spôsobmi, predovšetkým však zavedením dostatočného počtu spojení. Podpora bicyklovej dopravy zahrňuje hlavne budovanie osobitných cestných prúdov pre bicyklistov na všetkých frekventovaných cestách. Príkladov obmedzenia automobilovej dopravy v mestách je vo svete veľmi veľa. Okrem zlepšenia verejnej dopravy a podpory bicyklovej prepravy sem patrí napr. aj vyberanie parkovacích poplatkov, rôzne zákazy vstupu automobilov do centier miest a iné.
V mestách, kde sa k takýmto krokom odhodlali, sa ukázalo, že tieto opatrenia majú pozitívny vplyv nielen na životné prostredie, ale tiež aj na sociálnu a ekonomickú úroveň mesta (napr. Groningen v Holandsku). 5.Záver
Ovzdušie, jedna zo základných zložiek ekosystému, podmieňujúce výskyt väčšiny živých organizmov sa vyvíjala na Zemi od jej predgeologického obdobia, t.j. 5 – 6 miliárd rokov. Človek toto dielo dokázal znečistiť za necelé dve storočia od začiatku priemyselnej revolúcie v 19. storočí.
V súčasnosti sú niektoré oblasti Zeme tak znečistené, že aj zdravý človek tam má problémy s dýchaním. Vo veľkých mestských aglomeráciach je výskyt smogu a znečistenín v ovzduší také veľké, že ľudia nosia na tvárach respirátory, aby mohli dýchať. Znečistenie vzduchu je tak intenzívne, že nie je vidieť na niekoľko desiatok metrov. To všetko sa udialo len kvôli nášmu životnému štýlu, vidiny zisku a žitia podľa kréda „Po nás potopa.“
Človek si uvedomuje potrebu dýchať čistý a zdravý vzduch až vtedy, keď sa niečo stane, alebo sa blíži ku katastrofe. Našťastie to nie je problém len malého okruhu ľudí alebo len jedného mesta, krajiny alebo štátu. Je to celosvetový problém a preto sme začali vynakladať nemalé peniaze na odstránenie stavu aký tu bol a je, na predídenie ďalšieho znečistenia ovzdušia a na zmiernenie ďalšieho zamorenia škodlivých látok.