A ako sa rozpadá, stáva sa uránom 235, ktorý má svoj vlastný polčas rozpadu 710 000 rokov.

Pravdepodobne najnebezpečnejším rádioaktívnym odpadom je vyhorené uránové palivo z jadrových elektrární. Typický reaktor vyprodukuje ročne asi 30 ton ožiareného paliva, s každou tonou produkujúcou skoro 180 miliónov currie rádioaktivity a vyžarujúcou 1,6 MW tepla. 413 jadrových reaktorov na svete, produkujúcich asi 5 percent svetovej energie zvýšilo celkové množstvo vyhoreného paliva na 84 000 ton - dvojnásobok k roku 1985. Spojené štáty sú "domovom" pre štvrtinu z toho, s rádioaktivitou vyše 20 miliárd currie. Väčšina existujúceho vyhoreného paliva sa skladuje vo veľkých betónových bazénoch plných chladiacej vody popri jadrových reaktoroch. Tieto úložiská boli pôvodne budované na priebežné skladovanie odpadu pred trvalejším uskladnením. Nedostatok priestoru spôsobený hromadením odpadu viedol k tomu, že sa skladuje vyhorené palivo bližšie k sebe a používajú sa vzduchom chladené nádoby, vrátane suchých kaziet, aby držali staršie, chladnejšie vyhorené palivo.

Menej intenzívny, ale stále nebezpečný "nízko aktívny"(polčas rozpadu je 30 rokov a menej) odpad predstavuje ďaleko väčšie množstvá. V skutočnosti odpad nízkej aktivity často obsahuje napríklad technécium 99 a jód 129, ktoré majú polčas rozpadu 210 000 a 15,8 milióna rokov. Najväčšie množstvo a najmenej koncentrovaný odpad pochádza z uránových baní a tovární a nachádza sa v rádioaktívnej uránovej hlušine - napr. sa v hlušine vyskytuje thórium 230 s polčasom rozpadu 77 000 rokov, pri rozpade sa mení na rádium 226 a potom na radón 222, oba potencionálne rakovinotvorné karcinogény. Veľkým problémom je zamorenie vôd v okolí ťažby. Jadrové reaktory, podobne ako bane a továrne na spracovanie paliva, sa časom stávajú rádioaktívne kontaminovanými a - tak ako všetky iné priemyselné zariadenia- sa musia postupne zatvoriť. Rozobratie týchto zariadení môže vyprodukovať väčšie množstvo odpadu, ako ich prevádzka: typický reaktor vyrobí 6 200 metrov kubických nízkoaktívneho odpadu počas 40-ročnej životnosti a jeho rozobratie vytvorí ďalších 15 480 metrov kubických nízko aktívneho odpadu. Úplné rozobratie tak isto vyžaduje odstránenie vyhoreného paliva, ktoré sa často skladuje na území elektrárne. Po dlhé roky mnoho krajín, ale hlavne USA a bývalý Sovietsky zväz, podceňovali nebezpečenstvo rádioaktívnych odpadov a odpad voľne vypúšťali do povrchových vodných tokov či ukladali na voľnú zem. Spôsobili tak kontamináciu vody na obrovskom území, takisto pôdy a živých organizmov.